Ako prekonať slovenský „český komplex“?

Je len málo vecí, ktoré my, Slováci, vieme robiť na svetovej úrovni. Kradnúť eurofondy, porovnávať sa s vtákmi holubovitej čeľade, vyrábať luxusné autá (pod nemeckým vedením), paličkovať (platí pre staré mamy v Španej doline), šikovne búrať historicky cenné stavby, závidieť si, aj keď často niet čo, ohovárať aj ľudí, ktorých vôbec nepoznáme, zavárať uhorky a broskyne v množstvách, ktoré sa v žiadnom prípade nedajú zjesť, budovať nelegálne skládky, destilovať tuhé liehoviny v hrozne nenápadných drevených šopách, označovať sa za obyčajných ľudí, aj keď na to nie je najmenší dôvod, a vášnivo diskutovať o hokeji, pozerať hokej, nadávať naň, tešiť sa z neho, ignorovať ho, pohŕdať tými, ktorí ho majú radi a tak ďalej vo všetkých kombináciach. A asi dvadsať z nás vie hokej aj vynikajúco hrať.

O tom, že hŕstka z nás vie prekvapivo dobre kolektívne korčuľovať a umiestňovať drobný gumový predmet valcovitého tvaru do bránky súpera, o tom by už nepochybovali ani antickí skeptici a tí pochybovali ešte aj o vlastných pochybnostiach. Je to proste tak.

Čítať ďalej

Miro Šatan

Obdivujem ľudí ako Miro Šatan. Totálne sympatický, slušný človek-športovec bez hviezdnych manierov s rozumnými názormi, ktorý už toľké roky hrá svetový hokej. Za reprezentáciu nastúpil už vo vyše 150 zápasoch!

Ja tiež cestujem kade-tade, ale “iba” tam čítam a rozprávam hodinu a pol alebo dve, no aj tie lety, vlaky a sústavné presuny mi dajú riadne zabrať, a keď mám tri termíny po sebe, dostávam sa z toho ďalšie tri dni. Ale ľudia ako on putujú globálne krížom-krážom, na každom mieste idú vypľuť dušu od vyčerpania, podávajú extrémne výkony, nechávajú sa mlátiť a faulovať, idú na doraz vlastných síl a na druhý deň to isté znova, prípadne ešte ťažšie.

Je dobré, že ešte aj u nás existujú pozitívni hrdinovia. Je to len hokej (v Nemecku nikto ani len netuší, že sa MS konajú), ale vďaka za to. Nevlastním televízor, výsledok dedukujem podľa kriku susedov, občas staromódne počúvam prenos v rádiu, alebo sledujem stream na webe a mám radosť. Ľudí ako Šatan mladšia generácia, ale vlastne celá táto krajina sakramentsky potrebuje – ľudí, ktorí sú úspešní a zostali normálni. Veľmi by som mu aj ostatným želal medailu.

Kam idú moje dve percentá

K problematike Literárneho fondu sa vyjadrujem už roky, ale pri aktuálnej afére to rád urobím znova. V prvom rade, na Slovensku nikdy nebola rovná daň. Od začiatku z nej boli vylúčení tvoriví ľudia, ktorí platia v tejto krajine o dve percentá vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva. A nielen to, platím dokonca viac ako korporácie, ktoré majú väčšinou beztak daňové prázdniny: US Steel 10 rokov!, podobne VW, PSA, Johnson Controls, Samsung alebo Sony. A už sa k nám chystá BMW, ak mu štát poskytne pol miliardy eur a daňové voľno…

Ak vizuálna umelkyňa, divadelník alebo básnik žiadajú zopár stoviek eur na výstavu, novú hru alebo knihu, tak sú ešte aj v novinárskej obci označovaní za príživníkov a parazitov. Ale keď mimoriadne ziskové zahraničné firmy žiadajú desiatky miliónov, tak to vždy znamená „oživenie“, „posilnenie“ a sú to samé „pozitívne stimuly“. Napríklad v Írsku štát poskytuje daňové prázdniny umelcom, pretože tí patria k sociálne najviac ohrozeným obyvateľom.

Literárny fond je prežitok komunistickej minulosti a ďalší dôkaz, že väčšina kultúry sa u nás vôbec nezreformovala (a ani sa v dohľadnej dobe meniť nebude). Rád budem solidárne prispievať na tvorbu iných, ale odmietam povinné odvody do pochybných fondov, ktorých správcovia a kamoši sa na zastaranom systéme priživujú. Nikdy som sa v Literárnom fonde o podporu neuchádzal, pretože nechcem legitimizovať jeho činnosť. Ale platiť som im musel zo všetkých svojich honorárov, z každého článku, z každej predanej knihy. Ja nepotrebujem chodievať do „tvorivo-rekreačných zariadení“. Mne úplne postačí, keď ma prestanú trestať poplatkami iba za to, že píšem.

Prečítajte si, ako Literárny fond narába s peniazmi, ktoré vyberie na povinných 2 percentách z honorárov.

Tresor v Subclube

Po dlhom čase pomáham organizovať akciu v bratislavskom Subclube. Prídu dvaja hostia z berlínskeho klubu Tresor: Sleeparchive zahrá live a Marcel Heese sa predstaví ako dídžej. Premietneme aj film SubBerlin – The Story of Tresor. Na záver rezidenti Toky & Loktibrada. Srdečne vás pozývam v piatok 18. mája od 22:00. Vstupné v predpredaji 5, na mieste 7 eur.

Prečítajte si, čo pre mňa znamenali Leftfield.

Generácia blogerov

Samo Marec, moja maličkosť a ďalší autori sme sa objavili v článku Generácia blogerov v Profite. „Prvý raz som sa pripojil na internet, keď bol ešte čiernobiely. Nie grafický, ale len textový,“ spomína Michal na rané skúsenosti s technológiami. O dva roky neskôr začal na stránku pravidelne pridávať aj svoje články. „Mnohí ľudia si myslia, že mám zložito urobený web. Pritom som ho vytvoril sám s pomocou priateľov za jeden deň.“

Foto – Michal Matloň

Ako učiť literatúru lepšie?

Oslovili ma z Metodicko-pedagogického centra, kde sa pripravujú školské osnovy, aby som im povedal názor na výčbu literatúry na stredných školách. Navštívil som v uplynulých rokoch desiatky gymnázií aj iných typov škôl po celej krajine a hovoril som o tom s pracovníčkami otvorene a kriticky. Prekvapilo ma, že so mnou vo všetkom súhlasili – zmeny v učení o knihách a jazyku sa na Slovensku zavádzajú veľmi pomaly, alebo vôbec. Tu sú moje návrhy, ako stav zlepšiť:

1. Neklásť ortodoxný dôraz na (zväčša) zastarané učebnice, ale využívať naplno kvalitné nové čítanky, ktoré sa však do väčšiny škôl vôbec nedostali. Jednoducho: čítať najmä literatúru, až potom teoretizovať.

2. Skončiť v ére Google a Wikipedie s našou povestnou posadnutosťou encyklopedickými vedomosťami. Tá v praxi znamená, že študenti sa nabifľujú, kedy a kde sa narodil a zomrel Hugolín Gavlovič, ale v živote od neho nečítali jediný verš a nemajú potuchy, že by ich jeho humor mohol osloviť.

Čítať ďalej