Opäť som sa vydal do kopcov. Pri stúpaniach som sa potil ako myš, pretože minulý rok vážil náklad na chrbte osem kíl a teraz štrnásť!:) Ale chcem, aby môj syn vedel, že minerálka vyviera v horách, nie z plastovej fľaše, že čaj z dvestoročnej lipy chutí tak, ako instantný z obchodu nikdy nebude, že zvieratá sú doma v prírode, nie v zoologickej, že vzácne byliny niekedy liečia lepšie ako tabletky, že ešte stoja domy, kde sa rozprávky nepozerajú v televízii, ale hovoria pred spaním spamäti, že dobrodružstvá sa neodohrávajú iba v počítačových hrách a kamarátstva nevznikajú len na sociálnych sieťach, a že na svete stále zostali miesta, kde výhľad na krajinu nezacláňajú bilbordy.
Blog
Korytnica. Studený kúpeľ
Na svojich pravidelných letných cestách po Slovensku som opäť po rokoch zašiel do Korytnice. Už pred šiestimi rokmi to tam vyzeralo hrozivo. Ale teraz zážitok prekonal aj naše zvyčajné hororové štandardy vo vzťahu k vlastnej minulosti a ku kultúrnemu a prírodnému dedičstvu.
Korytnica sa nachádza v doline pod Prašivou, len asi desať kilometrov od Donovalov, medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Lepšiu polohu pre turizmus si v regióne sotva možno predstaviť. No už príjazdová cesta je des, ale o nič horšia ako napríklad do Španej doliny. Starostovia horských obcí zrejme predpokladajú, že každý občan už vlastní terénne SUV, ako majú vo zvyku oni.
Dobrá krajina
Rocker a politik Michael Kocáb, bývalá premiérka SR Iveta Radičová, novinár a moderátor večera Martin M. Šimečka, česká sociologička Jiřina Šiklová a spisovateľ Michal Hvorecký počas diskusie na festivale Pohoda 2012. Trenčín, 7. júl 2012. Foto: Nadácia Pontis. K téme odporúčam aj rozhovor o kultúre, peniazoch a moci. Čítať ďalej
Bestseller
Zaniknú Slovenské inštitúty?
Včera som čítal v Berlíne a bol to silný zážitok. Náladu mi pokazila iba správa, že Slovenský inštitút potichu vypovedal zmluvu a od febuára sa zatvorí vzácny priestor na Zimmerstrasse. Viaceré krajiny nám tú adresu závideli. Ale ani jedna naša vláda nebola schopná vymyslieť zmysluplný program, nehovoriac dlhodobý plán slovenskej kultúrnej diplomacie. Lenže ťažko očakávať výsledky od ľudí, ktorí tie teplé miestečká dostávajú hlavne za odmenu, nedohovoria sa v cudzom jazyku a slovenskú kultúrnu scénu predstavujú plastovými modelmi dreveníc, katalógmi kúpeľov a recitovaním Hviezdoslava (v Nemecku v slovenčine!) pri sviečkach. Šušká sa, že naši akože sociálni demokrati by radi rýchlo zavreli aj ďalšie inštitúty, možno dokonca všetky.
Toto je dokonalý príklad šetrenia na nesprávnom mieste. Rušiť Berlín, ktorý sa stal novou metropolou európskej kultúry, to nás vracia o dvadsať rokov dozadu. Práve teraz, keď sa veci konečne pohli vo vizuálnom umení (Ondák), v divadle (SkRAT), v hudbe a hádam aj v literatúre, zasa všetko ostane po starom. Môjmu nemeckému vydavateľovi pomohla pri organizovaní tohto turné nemecká súkromná nadácia, zo Slovenska tradične ani cent… A prosím vás nezačnite mi tu hneď niektorí vypisovať, že my príživníci-umelci sa máme konečne postarať sami o seba, lebo jednak to už dávno robíme, ale hlavne – pozrite si, čo s marketingom kultúry dokázali podobne malé krajiny: Fínsko, Írsko, nehovoriac Rakúsko, dokonca aj Česko nás výrazne predbehlo.
Ani neviem zrátať, koľko ľudí mi po čítačkách v nemeckých mestách hovorilo, že sa v ten večer prvýkrát dozvedeli, že nejaké Slovensko existuje a že by zrejme stálo za to niekedy ho navštíviť. To nespomínam preto, aby som si pripisoval nejaké zásluhy, ale aby som ukázal, že dobre spravované európske štáty už dávnejšie pochopili kultúru ako kapitál, imidž, zdroj peňazí aj práce. Verte mi, tu nikto ani len netuší, kto bol druhý na MS v hokeji, ale zato o Romanovi Ondákovi vychádzajú celostranové články v prestížnych denníkoch, ktoré majú viac čitateľov ako Slovensko obyvateľov. Aj on bude musieť organizátorom hovoriť, aby s pomocou z jeho vlasti nerátali… Hoci trocha smutný, srdečne pozdravujem domov!:)
Prečítajte si aj: Čo sa Slovenský inštitút naučí od Goetheho?
Maxim 2
Maxim 2! Dovoľte mi pri tejto slávnostnej príležitosti stručne bilancovať rodičovskú skúsenosť. Otcovstvo je brutálne ťažké, oveľa ťažšie, ako si myslíte. A tým nemyslím len samozrejmé veci ako prebaľovanie plienok, umývanie alebo uspávanie – nechápem, prečo ľudia nechcú spať v jedinom období svojho života, keď skutočne do sýtosti môžu.
Oveľa náročnejšie je spomenúť si na druhú, tretiu a dvanástu strofu pesničiek ako Tancovali líška s macom alebo Medveďku daj labku. Naši predkovia zjavne kosili trávu a hrabali seno celé dni, inak by určite nestihli vymyslieť také nekonečné kusy. Ani nehovoriac o márnej snahe vydolovať z pamäti, do čoho a komu presne varila myšička kašičku a ďalšie riekanky, kde pavúci lozia po stenách, mačky chodia na hrušky a capko na kopačku. Cupi lupi! Momentálne čítam najmä leporelá a detské knižky a celkom si to užívam. Niektoré slovenské rozprávky sú oveľa hrôzostrašnejšie ako škandinávske trilery.

Čo nie je demokratická republika
Prečítal som si opäť môjho obľúbeného poľského filozofa Leszka Kolakowského a voľne inšpirovaný ním som napísal zopár poznámok pod názvom Čo nie je demokratická republika. Krajina, kde sa podvodníkom darí oveľa lepšie ako poctivým. Kde malá časť oligarchov zarába sto aj tisícnásobne viac ako väčšina občanov. Kde sa bývalí tajní agenti, ktorí zotročovali ľudí, tešia úcte najvyšších predstaviteľov. Kde sa rasisti a vrahovia pohybujú na slobode. Kde sa množstvo diletantov a plagiátorov úspešne hrá na učiteľov, a kde ozajstní učitelia zarábajú horšie ako upratovačky. Kde korporácie platia oveľa nižšie dane ako vedci a umelci alebo dokonca neplatia nijaké dane. Kde sa chudoba považuje za chybu a zlyhanie. Kde občania majú dojem, že ich hlas nemá žiadnu váhu. Kde o spoločenskom postavení rozhoduje výška konta, nie znalosti a schopnosti. Kde najvyšším trestom za miliardové kradnutie je tichý odchod do tučného dôchodku. Kde pred štvrť storočím neboli štátne dlhy, a dnes dlh rastie o 157 eur za sekundu. Kde sa dá za dve hodiny dôjsť z prvého do tretieho sveta. Kde žije a pracuje veľa talentovaných a usilovných ľudí, ale je čoraz ťažšie sa o nich dozvedieť. Kde sa cenné s povolením búra a bezcenné bez povolenia stavia. Kde sa za vzdelanie považuje diplom a za kultúru šport. Kde sa dá univerzita úspešne ukončiť bez prečítania jedinej knihy. Kde elity odchádzajú do zahraničia a nikto ich nevolá späť. Kde sa o týchto a ďalších dôležitých veciach nehovorí, alebo sa o nich hovorí málo a najmä z pozície rôznych ideológií a moci. Kde ľudia, ktorí majú veľmi radi túto krajinu, ako napríklad ja, prudko strácajú chuť prispievať na ďalšie štátne tunely a plátať obrovské diery v rozpočte, ktoré spôsobili jednotlivci bez akejkoľvek zodpovednosti. Kde si rodičia môžu byť takmer istí, že ich deti sa budú mať ešte horšie, budú chodiť do horších škôl a budú sa liečiť v ešte rozpadnutejších nemocniciach. A najmä: kde napriek všetkému zostáva nádej, že tu môžeme žiť lepšie, ak neuveríme propagande, ak sa neuspokojíme s čoraz rozšírenejšou povrchnosťou, ak budeme kriticky myslieť a tvorivo pracovať, a hlavne ak budeme zmenu aspoň trocha chcieť.
Prečítajte si aj: Chudoba na Slovensku



