Denník Die Welt má dobré nápady. Už niekoľko mesiacov posiela rôznych nemeckých spisovateľov v nedeľu do ľubovoľného kostola, aby napísali svoje dojmy z kázne. Bol som poctený, že ma na túto úlohu oslovili ako prvého zahraničného autora. Vybral som si svoj obľúbený bratislavský Dóm svätého Martina a nedeľnú omšu v nemčine ráno o 7:45. Prečítajte si text Pressburgerisches Vaterunser.
Miesto, kde píšem tieto riadky, o dva roky zrejme nebude existovať. Sedím vo svojom mini ofise na bratislavskej Továrenskej ulici v bývalom Výskumnom ústave káblov a izolantov. Tie elektrické drôty museli byť za komunizmu naozaj dobré preskúmané! Vyzerá to tu ako v laboratóriu sovietskeho konštruktivizmu alebo v skúšobni, kde Kraftwerk nahrali album Mensch-Maschine.
Kafkovská budova zíva prázdnotou a developer ju kúpil, aby ju zbúral. Hospodárska kríza projekt zastavila, preto sa do objektu nasťahovali mladí umelci. Lacnejšie nájomné v Bratislave nezoženiete – ceny nehnuteľností často predstihujú Viedeň. Slovenskí začínajúci tvorcovia majú tradične hlboko do vrecka a štátu sú ukradnutí. Nijaké rozmaznávanie štipendiami a tvorivými pobytmi, ale tvrdá trhová realita turbokapitalizmu.
Médiá nedávno zverejnili prekvapivú správu, že medzinárodný konkurz na výstavbu v okolí vyhrala Zaha Hadid.
8. september 2010, Bratislava, čajovňa Shangrila, Michalská 7, 18:00
Klub knihomilov organizuje Rádio Devín a moderuje Zuzana Belková. Hostia: editorka Zuzana Šeršeňová, kníhkupec, bývalý učiteľ a literárny kritik Viktor Suchý a spisovateľ Michal Hvorecký. Srdečne vás pozývame do pekného priestoru v Segnerovej kúrii.
Dnešok ukázal, aké správne a dôležité bolo rozhodnutie zorganizovať historicky prvý Dúhový pochod Pride. Vyjadrujem uznanie organizátorom, ktorí odviedli výbornú prácu a prejavili mimoriadnu odvahu.
V sobotu ráno som uvažoval, či sa Bratislava ukáže ako tolerantné a moderné veľkomesto, alebo ako spiatočnícka a nenávistná provinčná diera. Keď som kráčal na Hviezdoslavovo námestie, myslel som na slovenského herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných mužov, ktorí sa tohto dňa nedožili. Bez týchto kreatívnych pánov by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie umenia omnoho chudobnejšie. Venoval som im svoju krátku reč.
Počas môjho príhovoru nastala napravo od tribúny panika. Neonacistom sa podarilo vhodiť do prostriedku davu slzotvorný plyn.
Vážení predstavitelia spoločnosti Ballymore Group! Ako Bratislavčan som uvítal, že sa sprístupnila nová dunajská promenáda pri komplexe Eurovea. Počas slávnostného otvorenia som cítil hrdosť aj radosť, že moje mesto konečne obnovilo prístup k Dunaju. Vážil som si, že to, čo desaťročia nedokázal štát, urobil zahraničný investor. Ocenil som aj viaceré architektonické riešenia a dizajn.
V piatok 30. apríla som priestor navštívil druhýkrát. Mal som česť sprevádzať nemeckého spisovateľa Maximiliana Dornera, ktorý počas pobytu v Bratislave vystúpil aj na podujatí v Goetheho inštitúte. Dorner je úspešný autor, operný režisér a vozíčkar. Pred štyrmi rokmi mu diagnostikovali sklerózu multiplex, neliečiteľné ochorenie centrálneho nervového systému. Život s chorobou sa stal významnou témou jeho písania. Kniha Môj démon je pecivál sa stala bestsellerom.
Bratislavské Staré Mesto som spoznal inak – ako sprievodca telesne postihnutého človeka. Výtlky na chodníkoch, vysoké obrubníky, minimum rámp a ťažko prístupné toalety dali zabrať aj mne, ktorý som, našťastie, zatiaľ zdravý. Neraz to však vyvážila ochota okoloidúcich pomôcť, ktorú hosť veľmi ocenil a nestretáva sa s ňou všade.
V hamburskej galérii Deichtorhallen vystavuje známy nemecký fotograf a reklamný kreatívec Michael Schirner. Séria Bye Bye obsahuje slávne historické zábery akoby retušované cenzúrou. Medzi známymi fotkami (Lenin reční pred Červenou armádou, Mao pláva v mori) sa nachádza aj záber zo Šafárikovho námestia v Bratislave.
Autorom Muža s odhalenou hruďou pred okupačným tankom z 21. augusta 1968 je Ladislav Bielik. Fotografia sa celé desaťročia šírila neoprávnene a bez súhlasu autora po celom svete. Až roku 2004, čiže dvadsať rokov po smrti fotografa, nemecký súd definitívne uznal Bielikove autorské práva. Počas normalizácie najmä v 70. rokoch bol Bielik za svoje postoje prenasledový. Živil sa ako športový reportér a tragicky zahynul v Maďarsku počas fotenia automobilových pretekov do vrchu.
Tu je originál:
Šokovaná mama, učiteľka, mi oznámila, že do školy telefonovali z ministerstva: žiaci pôjdu povinne vítať ruského prezidenta na Slavín. Tak už aj toto sa vracia.
Michal Hvorecký 