Egonovi Bondymu k osemdesiatinám

Egona Bondyho, ktorý by 20. januára 2010 oslávil osemdesiate narodeniny, som spoznal ako osemnásťročný v Bratislave. Zoznámil som sa s ním v Moyzesovej sieni na koncerte avantgardného zoskupenia, ktorého líder deväťdesiat minút hrýzol klavír. Dnes chodievam hlavne na hudobné podujatia, kde sa na krídle hrá, čo je neklamný dôkaz, že starnem.

Bondy navrhol, aby sme ho s kamošom odprevadili domov k Laurinskej 21, kde býval. Neviem, kde som vtedy nabral odvahu, ale pri budove Právnickej fakulty som mu zarecitoval báseň, ktorú som mu venoval.

Čítať ďalej

Vianoce na povale. 1984.

V roku s príznačným číslom 1984 sa v období pred Vianocami každá moja návšteva u kamarátov začínala v kúpeľni. Hneď od prahu dvier som vyštartoval k vani a porovnávali sme, kto má väčšieho a živšieho – kapra.

Československé rodiny chodievali niekoľko dní pred Štedrým večerom špinavé a zatuchnuté, pretože jediné miesto so sprchou okupovala skoro mŕtva ryba. Otcovia rodín kupovali šupináče v kadiach pred Priorom a nosili ich domov zabalené v denníku Pravda.

Vždy ma zaujímalo, čo si chudák kaprík myslí o bytovom jadre a fádnych kachličkách. Keď si uvedomil, kde sa ocitol, radšej zomrel.

Čítať ďalej

Desaťročie. Anketa

Odpovedal som v ankete SME  o období rokov 2000 až 2009.

1. Ako by ste charakterizovali končiace sa prvé desaťročie 21. storočia?

Počas prvej dekády začal mať internet zmysel. Audio, video, sociálne siete, to všetko, na čo sme čakali od prvého modemu, sa konečne stalo skutočnosťou. Zmenilo sa tým všetko, od veľkej politiky, cez reklamu až po spôsob, ako sa rozprávame so svojimi najbližšími. A svet sa dokonale rozdrobil.

Aj obskúrna alternatívna kapela môže získať tisícky globálnych priaznivcov bez toho, aby sa čo len raz ukázala v televízii.

Blogmi sa svet veľmi zdemokratizoval a mnohé staré pravidlá prestali platiť. Na druhej strane sa ukázalo, že zápecníctvo a ťapákovčina bude prekvitať, aj keď bude už každá dedinka na Twitteri referovať o práve narodenej ovci v maštali. Svet sa zmenil radikálne, ale ľudia takmer vôbec.

Čítať ďalej

Bratis las vegas: prehráme Metropolis?

Zarazila ma hystéria, ktorá sa rozpútala okolo plánovaného zábavného a herného komplexu Metropolis v Bratislave. Podľa niektorých poslancov projekt predstavuje „najväčšie ohrozenie bezpečnosti Slovenska od roku 1989“ (F. Mikloško).

Podľa mňa oveľa závažnejšími úkazmi boli únos prezidentovho syna tajnou službou alebo fakt, že minister spravodlivosti si tyká s lídrom albánskej drogovej mafie, a ešte ho aj vymenujú za šéfa Najvyššieho súdu – a to sú len dva z tuctov podobných prípadov.

Slovensko, morálne čisté ako biela ľalia, a Bratislavu zvlášť, vraj zamorí „prostitúcia, drogy, podsvetie, kriminalita“. Akoby to všetko u nás už dávno nebolo a nebujnelo to.

Aby sme si rozumeli – bol by som oveľa radšej, keby sa v mojom meste postavilo nové múzeum, ale som realista. Keď chce niekto za jeden a pol miliardy eur vybudovať iksté nákupné centrum, ďalší akvapark, tri hotely a obrovské kasíno, nech sa páči.

Čítať ďalej

Neil Tennant na Slavíne:)

Neil Tennant z Pet Shop Boys pri pamätníku Slavín v Bratislave. Fotka z Twitteru kapely sa, žiaľ, vydarila oveľa viac ako samotný koncert…

Katastrofálny tichý zvuk, hlavne nijaké basy, bez ktorých tanečná hudba jednoducho nemôže fungovať. Staršie skladby by potrebovali remastrovať, aby naživo nezneli tak plocho. Zazneli aj moje najmilšie piesne Being Boring, Suburbia a West End Girls, ale nestačilo to. A záverečnému vianočnému prídavku sa podarilo podliezť aj tak dosť nízko nastavenú latku vkusu. Škoda.

Depeche Mode v ČSSR nepotrebovali reklamu

Najdepresívnejšie volebné miesto na svete

Počas volieb mám vždy zriedkavú príležitosť navštíviť smutné zdravotné strediská, melancholické detské škôlky a druhé poschodia opustených mestských úradov. Dvere trieskajú ako činely, cez okná ťahá nehorázny prievan a v použitých šálkach od kávy uschýna sós.

Uprostred deväťdesiatych rokov som raz volil aj na Starých Horách, kde som šokovaným pracovníkom nechutne pokazil stopercentné víťazstvo HZDS a spôsobil rozzúrený výstup miestneho starostu voči nevinnej Marike či Žofke, ktorá svojou benevolentnosťou túto nehoráznosť dopustila.

Myslel som si, že depresívnejšie sa už voliť nedá. Kruto, osudovo som sa mýlil. V sobotu ráno 28. novembra 2009 som o desiatej zastal pred bratislavským Istropolisom s tým, že idem využiť svoje právo, ktoré považujem priam za občiansku povinnosť.

Zažil som zrejme najdepresívnejšie voľby v celých dejinách tohto aktu, vymysleného Grékmi kedysi dávno pred naším letopočtom aj pred vynálezom Facebooku.

Nápis Masážne kreslá ma navigoval dovnútra budovy a pripomínal kampaň, v ktorej sa masírovalo neúrekom. Otvoril som neuveriteľne ťažké dvere s nápisom Vchod a pravou nohou som nechtiac na dva metre odkopol šálku plnú kávy.

Čítať ďalej

V spoločenskom vozni. Tak trochu iný článok

Nedokážem spočítať, koľko ráz som cestoval vlakom z Bratislavy do Prahy a späť. Otupná štrapácia najpomalším Eurocity v dejinách železničnej dopravy trvá nekonečne dlho.

Klimatizácia funguje tak, že nikdy neviem, či si mám obliecť oteplovačky alebo plavky. Už pri Břeclavi mám dojem, že som vo vydýchanom vzduchu strávil osem hodín a pri Brne som presvedčený, že sedím na zadku druhý deň.

spolocensky_vozen_01

Čítať ďalej