Maliar a chlapec

Maliar a chlapec_pozvanka

Vitajte v krajšom, farebnejšom a pestrejšom svete, ako je náš! Maliar a chlapec sa stretnú v čarovnom dome, kde ožívajú obrazy. Začína sa cesta do krajiny rozprávok. Poradí si malý hrdina v Jánošíkovej družine, pri mori, v balóne či medzi partizánmi? Stretne myšičku, čo varila kašičku?V knižke, inšpirovanej životom a dielom Ľudovíta Fullu, sa svety dieťaťa a umelca spojili a vytvorili dobrodružný príbeh plný fantázie. Na Fullových detských ilustráciách vyrástlo niekoľko generácií. Toto je naša pocta maliarskemu majstrovi.

Napísal Michal Hvorecký, ilustrovala Simona Čechová. Vydal Monokel.

Maxim 2

Maxim 2! Dovoľte mi pri tejto slávnostnej príležitosti stručne bilancovať rodičovskú skúsenosť. Otcovstvo je brutálne ťažké, oveľa ťažšie, ako si myslíte. A tým nemyslím len samozrejmé veci ako prebaľovanie plienok, umývanie alebo uspávanie – nechápem, prečo ľudia nechcú spať v jedinom období svojho života, keď skutočne do sýtosti môžu.

Oveľa náročnejšie je spomenúť si na druhú, tretiu a dvanástu strofu pesničiek ako Tancovali líška s macom alebo Medveďku daj labku. Naši predkovia zjavne kosili trávu a hrabali seno celé dni, inak by určite nestihli vymyslieť také nekonečné kusy. Ani nehovoriac o márnej snahe vydolovať z pamäti, do čoho a komu presne varila myšička kašičku a ďalšie riekanky, kde pavúci lozia po stenách, mačky chodia na hrušky a capko na kopačku. Cupi lupi! Momentálne čítam najmä leporelá a detské knižky a celkom si to užívam. Niektoré slovenské rozprávky sú oveľa hrôzostrašnejšie ako škandinávske trilery.

Čítať ďalej

Rodinný koncert

Zobral som 6-ročného synovca na rodinný koncert do filharmónie. Milo ma prekvapila plná Reduta. Warchalovci hrali Vivaldiho a Piazzollu. Nabudúce beriem aj svojho už skoro dvojročného syna, pretože sa tam zišlo veľa jeho rovesníkov.

Deťom treba dať čím skôr šancu, aby sa naučili, že hudba netrvá iba tri minúty, nevzniká len teraz a na počítačoch, a že úspechy môže mať aj niekto iný ako uškriekané striptérky a nadávajúce hlavohrude. Deti vytvárali živé zvuky, a vôbec nerušili, naopak, dotvárali akustickú kulisu a reagovali na orchester. Pozorovať ich spontánne vnímanie umenia bol zážitok.

Hrobové ticho v koncertných sálach je novodobý výmysel snobov. Väčšina starej hudby sa premiérovo hrala pri jedení a rozhovoroch. Je cenné, že rodičia takúto príležitosť majú a prospelo by ich viac. Tlak na dnešné deti je obrovský a neporovnateľný s tým, čo som prežíval ja.

My sme zohnali prvý čiernobiely televízor, keď som mal sedem rokov a vtedy vysielali jednu krátku rozprávku denne. Teraz beží dvadsať amerických a ázijských detských TV programov nonstop, no skôr než príbehy na poučenie a pobavenie sú to nekonečné reklamné spoty. Kedysi sa rozvíjala fantázia, dnes hlavne konzumné návyky. Odolať tlaku povrchnej väčšiny je ťažké. Publikum filharmónie starne. O to lepšie, keď môže najmladšia generácia za symbolické vstupné zažívať, že nie na všetkých masových podujatiach sa reve Slovenskóó!

Prečítajte si aj: Ak vám v živote chýba krása

Najchudobnejšia banka na svete

Banky sa zväčša nachádzajú na dobre viditeľných, prestížnych miestach, v honosných, presklených priestoroch, ktorých umelosť ešte dotvárajú plagáty prehnane šťastných klientov. Lenže táto banka v Kábule našla útočisko v malej temnej miestnosti za školou Aschiana.

V provizórne zariadenej izbe s dvoma starými počítačmi čakali na rozheganých pohovkách štyri deti. Stretli sa tam dve Paštúnky, Uzbek a Hazar, teda tri národnosti, ktoré kruto bojovali v občianskej vojne. Dvanásťročný Nadžibulah sedel za stolom pred otvorenou knihou s účtami a s vážnym výrazom na tvári klientov postupne volal k sebe.

Dve kamarátky nespájalo len rovnaké meno Parwana, ale aj rovnaká práca – obe na uliciach hlavného mesta Afganistanu predávajú žuvačky. Konkurencia je obrovská, lebo v Kábule pracuje asi stotisíc detí, preto dievčatá v ten deň zarobili iba štyridsať afghani, asi jeden americký dolár.

Peniaze si prišli uložiť na účty. Na dnes už jedlo mali, preto zárobok odložili na horšie časy. Jedna má trinásť a druhá desať rokov, ale do ich tvárí sa zapísali skúsenosti dospelých. Do školy ešte nechodili, pretože by sa neuživili, ale raz by chceli…

Nadžibuláh zapísal vklady, a ak si s niečím nevedel rady, poradila mu Arzoo, devätnásťročná sociálna pracovníčka, jediná zamestnankyňa Detskej rozvojovej banky.

„Účty si tu otvorilo tisícsedemsto kábulských detí. Ak sa im podarí nasporiť aspoň pár desiatok dolárov, vieme im poskytnúť výhodný úver na kúpu školských pomôcok alebo teplého oblečenia,” vysvetlila Arzoo a dovolila mi nazrieť do účtovnej knihy.

Najviac za rok nasporila Sabera, v deň mojej návštevy mala na konte 45 dolárov. Nie je to v istom zmysle podporovanie detskej práce? spýtal som sa. „Chápem, čo myslíte, ale tu deti makajú od troch rokov a tak skoro sa to nezmení. Je to smutný fakt našej krajiny po tridsiatich rokoch vojny. Takto ich motivujeme, aby ich nelákal predaj drog, pašovanie alkoholu alebo pornografia.”

V Detskej rozvojovej banke sa nepodpisujú desaťstranové zmluvy zrozumiteľné iba znalcom práva a propagačné letáky nemajú vysvetlenia napísané mikroskopickým písmom. V živote som už vyskúšal mnoho finančných inštitúcií v rôznych krajinách, no ešte nikdy som nenavštívil takú chudobnú, a pritom takú zmysluplnú a dôležitú banku.

Viac fotiek z Kábulu a ďalších miest tu.