Dva roky na Dunaji

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa už v literatúre vyskytuje ozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja im zasa závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať.

Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Splácal som hypotéku za jednoizbový byt na Šancovej ulici v Bratislave a nemal som dosť úspor ani príjmov. Kamarát, ktorý v turizme pracuje už štrnásty rok, mi navrhol, aby som skúsil niečo úplne iné. Dvojtýždňové turnusy som trávil na veľkých turistických lodiach, aké môžete vidieť v dunajskom prístave.

Čítať ďalej

Otvorený list spisovateľa ministrovi kultúry

Vážený pán Marek Maďarič,

dovoľujem si odpovedať na Váš otvorený list a parafrázovať Vaše slová. Reagujem na Vašu výzvu a zaujímam stanovisko k stupňujúcej sa miere vulgárnosti a nekultúrnosti na Slovensku. Dovolím si tvrdiť, že politické strany, na čele s tou Vašou, ktorej ste podpredsedom, sú za túto vulgárnosť a nekultúrnosť z veľkej miery zodpovedné, šírili ju, propagovali ju a všemožne ju presadzovali.

To, že politické strany na Slovensku vedú boj o voliča a v konečnom dôsledku aj o svoj zisk často na hranici dobrého vkusu a akceptovaného bulváru, je už roky zrejmé. V poslednom období som však nadobudol pocit, že naši politickí lídri sa rozhodli tento boj pritvrdiť tým najhrubším spôsobom a atakom na najnižšie pudy. Stačí si spomenúť na vystúpenia Michala Davida, Drišľaku a Ota Weitera na Vašich mítingoch. Iba jedno podujatie v Bratislave stálo vašu stranu 45 tisíc eur, ktoré sa Vám, samozrejme, vzápätí vrátili zo štátneho rozpočtu aj s bohatými úrokmi. Podobných mítingov bolo iba v minulom roku 24 po celom Slovensku a v minulosti sa ich konalo neúrekom – to isté len v Hasprovom a Marcinovom.

Čítať ďalej

Rozhovor v časopise Život

Nikdy by mi nenapadlo, že so mnou budú chcieť urobiť rozhovor pre časopis Život. Keď sa mi ozval redaktor, povedal som mu, že ak to nebude nič bulvárne, môžeme to skúsiť. Prekvapilo ma, že prišiel dobre pripravený a rozprúdila sa debata, hlavne preto, že na väčšinu vecí sme mali odlišné názory. Akurát titulok trocha zbytočne nafúkli, ten jediný som v autorizácii nevidel. Želám vám inšpiratívne čítanie a teším sa na pokračovanie diskusie.

Žiť s torzom a snívať o celku

Narodil som sa roku 1976 v Bratislave v ČSSR. Patrím do generácie Husákových detí, čo bol náš variant amerických baby boomers. Bol som proti rozdeleniu Československa, môj brat aj rodičia tiež a priatelia takisto. Lenže názor pätnásťročného chalana mocných nezaujímal, a ako som čoskoro zistil, problém nebol vo veku. Tým, ktorí republiku rozdelili, bol ukradnutý aj názor plnoletých občanov s volebným právom.

Referendum sa neuskutočnilo, pretože záporný výsledok bol vopred jasný. Rozpad svojej vlasti dodnes považujem za nechutný podvod politikov na občanoch a za hrubé porušenie ústavy.

Napriek tomu som v konečnom dôsledku rád, že som to zažil a že sa to stalo. Ten štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška, bez stredu, bez jednotnej myšlienky. Snaha udržať by sa rovnala zachraňovaniu prízraku.

Celý proces ma dobre pripravil na praktiky, ktoré so sebou priniesol mafiánsky kapitalizmus a ten naše krajiny teraz spojuje oveľa pevnejšie ako kedysi federácia. To, čo sa u nás nazýva Gorila či PPP sa na západ od rieky Moravy volá Pražský dopravný podnik, David Rath, Pavel Bém a iks ďalších.

Čítať ďalej

Slováci nie sú analfabeti

Sledujem debatu o knižnom trhu a budúcnosti vydávania a kupovania kníh u nás. Vo viacerých článkoch sa vyskytlo aj moje meno, v podstate v dobrom, najmä v súvislosti s tým, že vraj mám mimoriadne znalosti o marketingu aj “obchodného ducha“. To počúvam už štrnásť rokov, vlastne odvtedy, čo som debutoval.  A rovnako dlho sa na tom zabávam.

Už som to napísal veľakrát, ale pokojne to zopakujem. Keď som začínal, nemal som nijaké vedomosti o marketingu ani skúsenosti s ním, a nemám vlastne dodnes. Nikdy som sa nič také neučil, vyštudoval som umenovedu. Ale už roky som vášnivý čitateľ, chodievam do kníhkupectiev doma aj v zahraničí a nakupujem staré aj nové knižky.

Odkedy som pripravoval debut, sledujem scénu ešte pozornejšie. Obálky slovenskej literatúry vyzerali skoro ako spred storočia a typografia podobne. Rozhodol som sa pre iný prístup, dizajnom a písmom počnúc. Nechápal som, prečo vydavateľstvá nijako nekomunikujú so svojimi potenciálnymi čitateľmi, nevydávajú katalógy, nehovoria s distribúciami ani kníhkupcami, ani neorganizovali krsty alebo čítačky, veci, ktoré boli na západ aj na východ od nás samozrejmé už desiatky aj stovky rokov.

Keď som šiel na svoje prvé turné s knihou Lovci  & zberači, dozvedel som sa, že som prvý, kto takto verejne vystupuje pred publikom na viacerých miestach krajiny. Ale ako inak ma ľudia mali spoznať? Moje meno nikto predtým nepočul. Nepoužíval som nijaké tajné obchodné ťahy ani zložité predajné stratégie, ale iba zdravý sedliacky rozum.

Keď niečo urobím a stojím si za tým, tak chcem, aby sa to dostalo k svojmu publiku. Ikskrát mi to vyčítali v recenziách, vraj to bolo podlizovanie sa, že vraj také niečo sa ku kultúre vôbec nehodí. Niekde tam sa zakorenil zvyk, že spisovatelia vlastne vôbec nemajú rozmýšľať o peniazoch a predajnosti, pretože to je pod úroveň Umelca. Donekonečne o mne písali, že som “komerčný”, čo bola dokonalá absurdita, pretože väčšinu spisovateľskej práce som vykonával bez nároku na odmenu. A dnes sa to zrazu velebí ako správna priekopnícka cesta.

A už vôbec nechápem, prečo sa stále tvrdí, že “Slováci sú v čitateľskej gramotnosti len o kúsok nad analfabetmi“ (v tomto sa zhodli aj Juraj Kušnierik a Svetlana Žuchová). To je úplný nezmysel a podľa mňa urážka inteligentnej populácie. Kníh sa u nás predáva stále viac a knižný trh zažíva roky rast, ktorý však nevyhnutne narazil na strop. Som presvedčený, že veci sa utrasú a vývoj pôjde ďalej, možno nie tak megalomansky, ale skromnejšie a poctivejšie, čo bude na prospech autorov aj čitateľov. Celkom by stačilo dodržiavať základy obchodnej etiky a zverejniť zoznam chronických neplatičov, ktorý by bol pre mnohých veľkým prekvapením. Všade, kade chodím, snažím sa propagovať čítanie a písanie, najmä medzi mladými ľuďmi. Ale koľkí to u nás robia? Kedy ste naposledy počuli verejne známeho človeka propagovať knižky?

Jeden z najznámejších vydavateľov už dvadsať rokov v rozhovoroch opakuje, že slovenské knihy sa nekupujú a roní krokodílie slzy, ako už neviem koľkýkrát skrachoval. Skúste si predstaviť, že by sa napríklad významný výrobca jogurtov stále v médiách sťažoval, že jogurty sa nekupujú. Nezačali by ste aj vy pochybovať o tom, či ich naozaj chcete?

Podľa mňa by na začiatok stačilo, keby si slovenský knižný trh vážil tých, vďaka ktorým existuje – svojich čitateľov, a sústavne ich nepodceňoval a z niečoho neobviňoval. Kto si idealizuje Island alebo Slovinsko, ten vôbec nepozná tamojšiu situáciu. Knižný trh sa radikálne zmenil všade, aj tam, aj v Nemecku a v USA aj v našej malej krajinke. Prežívame zložitú, ale aj vzrušujúcu a inšpiratívnu éru. Kvalitná literatúra to mala ťažké vždy a my teraz tvoríme v oveľa lepších podmienkach ako naši predchodcovia. Keď som začínal, iba sa rodili audioknihy a nik nechyroval o eBookoch. Už som zažil istý malý úspech aj totálny prepadák, a oboje ma posunulo ďalej.

Niekto sa túži stať bankárom, ja som sa chcel stať spisovateľom a vždy mi bolo jasné, že sa nebudem mať tak dobre ako bankár. Ale robím niečo, čo bankár nie: rozprávam ľuďom svoj príbeh. Raz je čitateľov veľa, inokedy menej. Neviem, ako to bude v budúcnosti, ale kým bude aspoň jeden, mienim v tom pokračovať. Nelamentujem, pracujem. Práve editujem rukopis. Pozdravujem vás v daždi!

Prečítajte si aj: Náš knižný trh je chorý

Maxim 2

Maxim 2! Dovoľte mi pri tejto slávnostnej príležitosti stručne bilancovať rodičovskú skúsenosť. Otcovstvo je brutálne ťažké, oveľa ťažšie, ako si myslíte. A tým nemyslím len samozrejmé veci ako prebaľovanie plienok, umývanie alebo uspávanie – nechápem, prečo ľudia nechcú spať v jedinom období svojho života, keď skutočne do sýtosti môžu.

Oveľa náročnejšie je spomenúť si na druhú, tretiu a dvanástu strofu pesničiek ako Tancovali líška s macom alebo Medveďku daj labku. Naši predkovia zjavne kosili trávu a hrabali seno celé dni, inak by určite nestihli vymyslieť také nekonečné kusy. Ani nehovoriac o márnej snahe vydolovať z pamäti, do čoho a komu presne varila myšička kašičku a ďalšie riekanky, kde pavúci lozia po stenách, mačky chodia na hrušky a capko na kopačku. Cupi lupi! Momentálne čítam najmä leporelá a detské knižky a celkom si to užívam. Niektoré slovenské rozprávky sú oveľa hrôzostrašnejšie ako škandinávske trilery.

Čítať ďalej