Na pozvanie svojich priateľov Lenky a Pavla Minárovcov som strávil tri dni v drevenici v Lome nad Rimavicou. To je slovenská provincia, v dobrom aj zlom zmysle toho slova. Je to jedna z najmenej osídlených častí našej krajiny a je škoda, že sa o nej nepíše viac – v Nemecku je život na odľahlom vidieku znova veľkou literárnou témou.

Ktovie, čo Habsburgovci prisľúbili lesníkom z Álp, keď ich sem pozvali v osemnástom storočí žiť. Ťažko odhadnúť, či sa prisťahovalcom sny splnili, alebo sa zmenili na nočné mory. Každopádne ľudia tam naďalej žijú, ťažko, ale predsa. S dvoma zašumenými televíznymi programami, miestnym rozhlasom, dvoma bulvárnymi denníkmi, jedným obchodom a krčmou, s kravami, ovcami, s poliami zemiakov, v dedinách aj na samotách.

Už pred rokmi som prestal chodievať do Vysokých Tatier, pretože nevidím dôvod, prečo sa na horách tlačiť so stovkami turistov ako na bratislavskom korze. Ale v zabudnutých Veporských vrchoch môžete kráčať celé hodiny a nestretnúť jediného človeka.

Podnikli sme výlety k prameňu rieky Ipeľ aj k tajomnému Dobročskému pralesu, ktorý je prírodnou rezerváciou už od roku 1913 a skutočnou džungľou stáročných stromov.

Turistické značky sa síce v regióne hľadajú ťažšie, ale príroda sa ukazuje v neupravenej, drsnej, autentickejšej podobe. Líška, ropucha, divoké kone, hríby, hmyz: divočina, akých na Slovensku zostalo málo a developeri, našťastie, netušia, že existuje. Aj tam sa dá žiť plnohodnotný život, ale či by som to dokázal, to neviem. Vyskúšať by som si to chcel.

Obrovskú zásluhu na záchrane a rozvoji našich lesov má rodák z Dobroče Jozef Decrett (1774 – 1841), slovenský “muž, ktorý sadil stromy”. Jeho život je námet na román o slovenskom novoveku.

Čítať ďalej →