Záhada sulinského diagramu

Ak sa chcete dostať do Suliny, rumunského mestečka, pri ktorom sa Dunaj vlieva do Čierneho mora, musíte nasadnúť na loď Bocxod-7. Vyrobili ju v Sovietskom zväze v roku 1986 a podľa dobitého vzhľadu sa zdá, že lodenica stála neďaleko jadrovej elektrárne Černobyľ.

rapida

Dostať sa na palubu nie je jednoduché. Ja a kamoš Roman sme si deň vopred telefonicky rezervovali miesta – že sa to vôbec dalo sme považovali za dôkaz mimoriadneho pokroku. Odchod bol o jedenástej doobeda, no znalí pomerov na Balkáne sme prišli do prístavu o štyridsať minút skôr.

Pred otrieskanou „raketicou“ sa už tlačil nervózny dav. Väčšina ľudí niesla hŕbu batožín, najmä kárované tašky, ktoré vyzerajú ako obrusy na umakartových stoloch, ale aj stany, rybárske siete a udice.

Pri vchode stál pokladník, sprievodca a bachar v jednej osobe. Z výrazu jeho predčasne zvráskavenej tváre sa dalo vyčítať, ako ľutuje, že už dvadsať rokov nemôže v temných kobkách Securitate lámať prsty politickým väzňom.

„Dobrý deň, prosím vás, máme tu dve miesta.”

„Nie, v žiadnom prípade, sme plní!“ odsekol chlap pri pohľade do papiera, ktorý držal v ruke.

„Určite áno, telefonicky sme si urobili rezerváciu.“ Povedali sme mu mená.

„Nič také v diagrame nemám. Nejdete! Diagram nepustí!“ odvetil neoblomne.

Stáli sme na kraji lode a ja som zvolil osvedčenú stratégiu zo socializmu – za nijakých okolností neodísť z miesta v rade, ktoré som už dosiahol. Chlap ma však postrkoval von.

Vtedy som zbadal jeho „diagram“. Nikdy som nevidel taký poškrkaný papier. Husto a krivo šrafované tabuľky vyzerali ako dajaký vyšinutý palimpsest, plný vrstiev údajov, čísel a písmen. Pre matematikov väčšia výzva ako Fermatova veta alebo Poincarého hypotéza.

V rovnakej situácii ako my sa ocitli viacerí cestujúci a atmosféra hustla. Všetci chceli dnu a nikto von. Loď bola biedne pripojená k pontónu a bál som sa, že v tlačenici niekto spadne do vody, alebo mu plech rozmliaždi nohu. Ešte som veril, že sa nám podarí odplávať, no Roman stratil nádej a hrozne sa naštval.

„Toto je príšerné!“ zareval. „Prešli sme dvetisíc kilometrov, aby sme sa sem dostali a teraz toto? Otras! Des! Fuck you! This is fucking ridiculous! Fuck you, fucking hell! Fuck!“ reval chlapovi do tváre. Ten ani okom nemihol. Jednu veľmi dlhú sekundu som bol presvedčený, že Romanovi zasadí pravý hák. Už-už sa šla strhnúť bitka. Chlap však zareagoval úplne inak.

„Prosím, nech sa páči, poďte ďalej,“ navrhol pokorne. „Pohodlne sa usaďte, toto sú vaše dve sedadlá,“ s úctou nám ukázal smer a zdalo sa mi, že sa aj trocha uklonil. Až keď sme si sadli a chlap sa otočil, vybuchli sme do smiechu.

Natiahol som si chrbát a pristál som na kolenách slečny, ktorá sedela za mnou. Keď som sa nahol dopredu, operadlo ma nasledovalo, pružné ako trampolína. Rozhegané sedadlá na Bocxode-7 mali podivuhodnú ohybnosť a v nijakej polohe nedržali pevne. Napriek tomu som sa cítil šťastný. „Nava rapida“ ma s rachotom viezla do najvýchodnejšieho cípu Rumunska, k nultému kilometru Dunaja, do cieľa, k splnenému snu.

delta danube

sulina lighthouse

Rozhodol som sa, že budem príležitostne publikovať úryvky z románu Dunaj v Amerike, ktorý práve píšem. Toto je jeden z nich. Sú to pracovné verzie, ktoré ešte upravujem.  Kapitolu z prvej časti knihy nájdete tu.

Pozrite si aj Najšpinavšie miesto v Brăile

Reklamy

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s