Slováci sa ešte nikdy nemali tak dobre. Škoda, že si to tak zriedkavo uvedomujú. Krajina sa za uplynulé desaťročie zmenila najrýchlejšie vo svojich dejinách.

Naši občania nechcú vziať zodpovednosť za vlastné životy do svojich rúk. Demokracia sa akosi neujala. Krádeže, podvody, korupcia, rodinkárstvo – málokomu to prekáža natoľko, aby zdvihol hlas proti, či nebodaj vyšiel do ulíc.

Ľudia nevedia žiť v prítomnosti. Rojčia o minulosti a desia sa budúcnosti, ale to, čo je dnes, im v slzách pri televízoroch uniká pomedzi prsty. Aj premiér je človek minulej éry a stavia na istoty, že dobre už bolo a masy ho za to milujú. Ach, ako fajn bolo ešte včera!

Terajší stav pretrvá možno desaťročia. Spoločnosť je plná nenávisti a násilia. Ako občan mám často túžbu odísť odtiaľto, ale ako spisovateľ tu chcem zostať. Písanie mi umožňuje nezblázniť sa. Mám dojem, že moje miesto je tu. Na západe poznajú Absurdistan iba z literatúry, ale pre mňa je to bežná skúsenosť. Každý deň prináša veľa nových námetov. Nedokázal by som tu prežiť bez humoru a kníh.

Slovensko potrebuje nielen novú generáciu lídrov, ale hlavne iróniu, nadhľad, odstup od seba a aspoň akú-takú víziu, čo ďalej. Inak bude naďalej kráčať dozadu, žiť včera.

Treba protestovať a búriť sa všetkými prostriedkami. Rád pôjdem znova do ulíc, ak budem mať čo len trocha dojem, že to má zmysel. No ak nemá byť nový pokus fiasko, musí ísť oveľa hlbšie ako tie doterajšie. Protestné hnutie, ak chce byť naozaj úspešné, by sa malo začať v ľudskom vnútri, v každodennom postoji ku konzumu, k reklame, k médiám, k vlastnému životu a k svetu.

Kritický prístup sa nedá vytvárať v mase a hluku, ale iba v tichu, sám so sebou. Pracovať na tom je oveľa náročnejšie ako rozoslať internetom pozvánky, ale ak má skutočne dôjsť k zmene, inú ako túto cestu nevidím.

Želal by som si vidieť raz túto krajinu ako miesto, kde sa nielen dobre píše, ale aj žije.