Moje libido patrí Československu

V deň, keď sa mal skončiť svet, zobudilo detektíva Steinera zvonenie mobilu Tesla Slush-o-Vice. Tú tehlu vyfasoval. Do hlavy mu búšil erárny tón, zvony na Dóme svätého Martina. Iné ako československé výrobky štátni zamestnanci používať nesmeli.

Zrak mu padol na Albánsku borovičku na nočnom stole. Chuť nápoja bola podobne rafinovaná ako jeho logo. Zostali mu bohaté zásoby z prohibície. Otvoril pravé oko a na monitore zbadal meno Marián Kotleba. Čas 5:23. Sakra, čo od neho tak skoro chce minister vnútra? Pokiaľ nevolá šéf obrany Žito 44, ešte vždy je dobre.

„Áno?“ zasipel Steiner.

„Okamžite do pgáce, stav ohgozenia. Je to hogšie ako v Kgásnohogskom podgadí!“

„Kde?“ opáčil detektív.

„Zabili Mečiaga.“

„On ešte žil?“

„Našťastie aj Klausa. O hodinu vo vile Tugendhat,“ oznámil Kotleba a zrušil ho.

michal hvorecky poviedka ceskoslovensko. shooty

Čítať ďalej

Sofia

Pozdravujem vás zo Sofie. Vyšla mi knižka v bulharčine a pozvali ma sem. Zasnežené mesto leží v kotline pod dvojtisícovkami, z ktorých najvyššia sa volá Vitoša. V centre stoja popri starodávnych kostoloch stalinské paláce. Do metra sa vchádza popri rímskych vykopávkach.

Na predmestiach sa rozprestierajú nekonečné sivé sídliská. Paneláky nie sú opravené, lebo nie je z čoho. Tá surovosť mi pripomenula časy pred tým, ako sa u nás rozmohla posadnutosť zatepľovaním a pestrým maľovaním fasád. Dôchodky sú okolo sto eur, bežné platy dvesto až tristo eur, zato ceny ako u nás.

Hovorí sa, že dnešné Bulharsko je krajina snívačov – každý sníva, že odtiaľ vypadne… Odišli už dva milióny obyvateľov. Ľudia tam nemajú ľahký život.

Napriek tomu som už dávno v nijakom meste nevidel toľko kníhkupectiev a čitateľov. Knižný veľtrh sa konal v monštruóznom kulturáku, ktorý postavil diktátor Todor Živkov pre svoju dcéru. Predstavte si päťnásobný Istropolis vymyslený sovietskym scifistom.

Dni Mateja Hrebendu

Cestou na Dni Mateja Hrebendu v Levoči, čo je prehliadka literárnej tvorby a umeleckého prednesu nevidiacich, mi hlavou ako naschvál prebleskoval najčernejší humor. Budeš tam jednooký medzi slepými. Ako naschvál ti budú napadať samé vety ako “v tomto odseku vidíme” alebo “pozrime sa na vetu…” Tešil som sa, ale aj som sa desil, či to nedobabrem.

A potom som pred nimi sedel na stoličke v triede a mal som po čase riadnu trému. Autori prichádzali s klepotom bielych paličiek a usádzali sa. Kabáty si ukladali podľa hmatu. Spoznávali sa po hlase.

Predstavil som sa im a poprosil som ich, aby mi krátko porozprávali o sebe, odkiaľ sú a aké texty si vybrali. Jeden z najstarších účastníkov mi povedal, že ho ako malého chlapca učila moja prateta Valéria Kirchmayer – v našej rodine mnohé ženy učili znevýhodnených a aj ja som vyrástol medzi nedoslýchavými a nepočujúcimi.

Rozprávali sme sa o obľúbených autoroch, o hlasnom čítaní, o písaní a o audioknihách. Jeden pán sa mi priznal, že kým videl, vôbec nečítal beletriu, no po oslepnutí sa naučil Braillove písmo a prečítal už celý kánon svetovej prózy. Vydal vyše sto článkov a tucet poviedok.

Ďalšiemu sa v štyridsiatke rozpadli sietnice, a tak sa musel druhý raz naučiť žiť, orientovať sa, pracovať, variť a začal písať, aby sa s tým nejako vyrovnal.

Najmladšia, osemnásťročná nádejná spisovateľka mi prezradila, že je slepá od narodenia, zbadá len občas biele čmuhy, inak je ponorená do čiernočiernej tmy. Pracuje na prvom románe, v ktorom si predstavuje viditeľný svet a svoje miesto v ňom.

Bál som sa, že to bude depka, ale celý čas sme sa smiali a tvrdo pracovali. Nijaké falošné pochlebovanie, ale otvorená obojstranná kritika. Naučil som sa od nich oveľa viac ako oni odo mňa.

Títo ľudia čítajú, píšu, maľujú, fotia, cestujú, s pomocou hlasového softvéru používajú aj Facebook. Keď sme sa lúčili, poprosili ma, aby som svojim priateľom poslal ich odkaz, a robím to veľmi rád: “Ďakujeme, že nás vidíte!”

Fater

Nikdy predtým som na vlastné oči nevidel mŕtveho človeka. Ale fater, ako sme mu vo famílii hovorili, ležal na úzkej drevenej posteli a vyzeral oveľa mŕtvolnejšie, než všetky telá zastrelených či zomrelých hrdinov z televíznych inscenácií a filmov, ktoré dokonca občas mierne dýchali alebo sa nenápadne pohli. On sa nehýbal vôbec a pôsobil, akoby bol mŕtvy aspoň deň.

Vraj fatra nakoniec dostali jeho plauze, pľúca. Dávno ho silno bolel aj krák, ako mu hovoril, čiže krk, no k doktorovi by ho nikto nedostal. Až do posledného dňa ráchatal bi a tijek, fajčil ako Turek, zásadne cigarety z čierneho tabaku, ktoré si sám ušúľal. Ešte aj teraz mal poruke popolník plný ohorkov, dokonca sa mi zdalo, že z jedného sa ešte slabo dymilo.

Už pred hodinou mali prísť pohrebníci, ale meškali, ako vtedy každá služba. Už sme si nachystali aj úplatky, bez nich sa ani pohreb nedal vybaviť, prípravy by trvali večne.

Čítať ďalej

Levoča

Po dvoch rokoch opäť čítam v Levoči: vo štvrtok 22. novembra 2012 na Gymnáziu J. Francisciho-Rimavského na Kláštorskej 37. O 10:30 pre študentov, o 16:00 pre verejnosť. Teším sa do mestečka, z ktorého pochádzal môj starý otec. Jeho životom je inšpirovaná kapitola Fater v novej knihe Naum.

Póza, ale aj dobrá próza

“Či už to je jeho návrat na Dunaj, text o fonte či obzretie sa za „fatrom“. Vtedy zrazu všetko do seba zapadne a z Hvoreckého sa stáva na naše pomery veľký spisovateľ. Aj keď bez dialógov. Naum je predovšetkým knihou o súčasnosti. Mozaikou, v ktorej my, mestskí lovci a zberači žijeme, v ktorej vyhrávame a prehrávame malé a ešte menšie dejiny. Je knihou o meste a jeho človeku, knihou, v ktorej postavy kráčajú z príbehu do príbehu a premiešavajú sa – podobne ako rozprávačské štýly. Je to však tiež kniha, ktorú začnite čítať zhruba od jej druhej polovice. Pretože inak by ste nikdy nemuseli zistiť, že je naozaj dobrá. A, áno, v niektorých zábleskoch dokonca vynikajúca.” Viac v recenzii na knihu v denníku SME.