Halič – putovanie po stratenom svete

Vyšiel mi preklad z nemčiny, tretia kniha Martina Pollacka: Halič – putovanie po stratenom svete. Vydal Absynt v krásnom dizajne Pavlíny Morháčovej. Knižku sme obohatili o mnohé vzácne fotografie z autorovho archívu, aké nenájdete ani v origináli.

Je to strhujúca a nezvyčajná reportáž. Totalita zasahovala do všetkých oblastí života a táto kniha je ďalší dôkaz. Keď Pollackovi zakázali cestovať do Poľska, vydával sa na imaginárne cesty prostredníctvom knižníc, archívov, dobovej tlače a máp. Pripomenul svetu zabudnuté časti monarchie. Je to aj pocta vlakovej doprave, ktorá vtedy aj na našom území patrila k najvyspelejším na kontinente a melancholická jazda po stratenej krajine, dvoma diktatúrami takmer úplne vymazanej z povrchu zemského.

V nemčine kniha medzičasom vyšla v desiatich vydaniach, čo je úplne nevídané! Podrobnosti o jej vzniku a osude vysvetľujem v doslove.

Bol to môj dosiaľ najťažší preklad. Každá kapitola obsahuje ukážky z rôznych literárnych diel či dobových fejtónov, nechýbajú ani pasáže v dialektoch, úryvky z memoárov či ľudové satirické veršovačky. Ešte nikdy som pri prekladaní tak intenzívne nespolupracoval s odborníkmi z rôznych oblastí. Už len správne geografické názvoslovie na území, kde sa striedalo toľko jazykov a kultúr, mi dalo zabrať. Sekundárnej literatúry existuje pramálo, v slovenčine takmer nijaká. Nehovoriac o historických názvoch a hraniciach jednotlivých regiónov.

Moja rada: keď niečo neviete, pýtajte sa expertov. Váhavo som napísal českej historičke, najväčšej odborníčke na oblasť, a za hodinu mi milo odpísala a všeličo objasnila. S pasážami v jidiš – kotrbato napísanými emigrantom v USA – mi pomohol docent Tancer, jeden z mála znalcov jazyka u nás, a poriadne sa s tým natrápil. Náročnú rýmovanú báseň so mnou ochotne prekladal Marián Hatala. Viaceré riešenia som konzultoval priamo s Pollackom. Ich kolegialita ma povzbudila a úprimne ďakujem všetkým, ktorí prispeli k výsledku.

Vydajte sa na cestu do Haliče a Bukoviny, ktoré sú pri nás tak blízko, no až dosiaľ zostávali veľmi ďaleko.

Súťaž o najlepší preklad básne

Chvíľka poézie:) Dokončil som preklad divadelnej hry Buddenbrookovci podľa Thomasa Manna. Premiéra bude v zime v Slovenskom národnom divadle.

Malú, ale dôležitú úlohu hrá v príbehu báseň, ktorú otec učí svojho syna recitovať. Je to Nedeľná pastierska pieseň od Ludwiga Uhlanda. Pokiaľ viem, slovenský preklad dosiaľ neexistoval.

Vyšla prvýkrát roku 1815. Báseň je zdanlivo prostá, ale pritom rafinovaná a mnohovýznamová, je to strašidelná, až hororová a mystická čierna romantika. Autora k nej inšpirovala ľudová lyrika, s ktorou sa stretával na častých prechádzkach po švábskej krajine.

Ludwig-Uhlands-Gedicht-Die-Kapelle-

Čítať ďalej

Geniálny, rozdvojený chodec Robert Walser

Na Vianoce roku 1956 našli deti vo švajčiarskom mestečku Herisau na zasneženom poli mŕtveho starca. Zmrznutý na kosť a s roztiahnutými rukami tam ležal spisovateľ Robert Walser. Dostal infarkt počas prechádzky.

Začiatkom dvadsiateho storočia ho za mimoriadny talent vyhlasovali Robert Musil, Hermann Hesse, Christian Morgenstern, Kurt Tucholsky… Aj Franz Kafka daroval jednu jeho knihu svojmu priateľovi Maxovi Brodovi a priznal sa, že obdivuje jeho humor. Ako sa mohlo stať, že taký uznávaný autor zomrel takmer zabudnutý?

Robert Walser

Čítať ďalej

Sofia

Pozdravujem vás zo Sofie. Vyšla mi knižka v bulharčine a pozvali ma sem. Zasnežené mesto leží v kotline pod dvojtisícovkami, z ktorých najvyššia sa volá Vitoša. V centre stoja popri starodávnych kostoloch stalinské paláce. Do metra sa vchádza popri rímskych vykopávkach.

Na predmestiach sa rozprestierajú nekonečné sivé sídliská. Paneláky nie sú opravené, lebo nie je z čoho. Tá surovosť mi pripomenula časy pred tým, ako sa u nás rozmohla posadnutosť zatepľovaním a pestrým maľovaním fasád. Dôchodky sú okolo sto eur, bežné platy dvesto až tristo eur, zato ceny ako u nás.

Hovorí sa, že dnešné Bulharsko je krajina snívačov – každý sníva, že odtiaľ vypadne… Odišli už dva milióny obyvateľov. Ľudia tam nemajú ľahký život.

Napriek tomu som už dávno v nijakom meste nevidel toľko kníhkupectiev a čitateľov. Knižný veľtrh sa konal v monštruóznom kulturáku, ktorý postavil diktátor Todor Živkov pre svoju dcéru. Predstavte si päťnásobný Istropolis vymyslený sovietskym scifistom.

Михаил Хворецки

Pred dvoma rokmi sa mi emailom ozval Bulhar menom Asen Milčev. Rád by preložil moju knihu a poprosil o súhlas. Kto by povedal nie? Potom sme sa párkrát stretli, odpovedal som na jeho otázky k rukopisu a spoznali sme sa bližšie. Ten človek za totality, ktorá bola v Bulharsku zvlášť tvrdá, pre zlý triedny pôvod nesmel skoro nič. Ale komunizmus, našťastie, napokon padol a on sa stal diplomatom. Dlhé roky strávil v Prahe a v Bratislave, naučil sa naše jazyky a čo ho zaujalo, chce predstaviť doma. Preložil knihu Alberta Marenčina a teraz moju, ktorú mi včera priniesol zo Sofie. Bulharská pani veľvyslankyňa román pokrstila lupeňmi ruží, čo je tamojšia tradícia. Sympatická dáma Margarita Ganeva, čo je meno ako z hrubého ruského románu, spontánne predniesla rozbor súčasnej bulharskej literatúry, ktorá sa na rozdiel od našej bežne prekladá do veľkých svetových jazykov. Asen už pripravuje antológiu, kde budú nové slovenské básne, poviedky a divadelné hry. Vôbec neprekáža, že bulharský jazyk nepozná H, takže ja sa tam volám Хворецки. Veľkých ľudí ako Asen potrebujú malé literatúry ako soľ, potrebuje ich Európa a vlastne celý svet, ak chce zostať dobrým miestom pre život. Trikrát churá!