Veľká noc detského alkoholika

Vždy som sa chcel nadchnúť pre veľkonočné sviatky, ale nikdy mi to nešlo. Predĺžený víkend som v detstve trávieval v horách na strednom Slovensku, kde vtedy hrozivo stúpal detský alkoholizmus – ten dospelácky už nemal kam, pretože dosiahol úroveň, pri ktorej by si zo zdesenia dali panáka aj nezlomní abstinenti.

Pod tlakom rodinného násilia som sa vybral do susednej doliny šibať. Hoci v Bratislave už pár týždňov trvala jar, tam ešte na severných svahoch ležal sneh a v noci bežne mrzlo. Neznáme, no zrazu otvorené domy tajomne voňali po zabíjačke, presladených koláčoch, divo behajúcich sliepkach a plastových zásterách. Na návšteve u cudzích nikoho nezaujímal môj pletený bič z vrbových prútov kúpený na trhovisku Miletičová, a nikto netušil, že symbolicky vítame jar a pripomíname si vzkriesenie, ale všetci túžili vedieť, koľko vydržím. Dospelí miestni hľadeli na malého chlapca z Bratislavy so zmesou neskrývaného pohŕdania, škodoradosti a chorej zvedavosti, tak ako sa dnes v televízii pozerá na Eurovíziu.

Mal som osem rokov a na umakartový obrus predo mňa položili pohárik borovičky plný tak, že pretekal. Myslel som si, že ide o žart, ale ostatné deti v mojom veku, aj mladšie, už mali svoj štamprlík dávno vypitý, práve dostali ďalší a viacerí rodičia už ležali pod stolmi. Koniec koncov, bolo skoro osem hodín ráno. Z majoliky trčali korbáče, len o trocha menšie ako elektrické stožiare, vyzdobené krikľavými mašľami a s rukoväťami ako poleno.

Čítať ďalej

List Kanaďanom

Milí Kanaďania! Vašu silnú túžbu vyhrať hokejový play-off zápas proti Slovensku považujeme za sebeckú, dosť bezohľadnú a veľmi nezodpovednú. Vy si zjavne vôbec neuvedomujete, že my ten duel nielenže potrebujeme, ale doslova musíme vyhrať.

Hokej znamená na Slovensku to, čo v Nemecku futbal, v Rakúsku lyžovanie, v Maďarsku vodné polo, v Afganistane púšťanie šarkanov, na Horehroní obdivovanie stromov a u Vás v Kanade vraj tiež hokej, ale určite nie až tak veľmi ako u nás.

Tak, ako si v Severnej Amerike každý pamätá, čo robil, keď v Dallase zastrelili Kennedyho, alebo keď v New Yorku padli mrakodrapové Dvojičky, tak na Slovensku každý vie, kde sa nachádzal a čo robil 11. mája 2002, keď sme získali zlato v Götteborgu.

Čítať ďalej

Prvé múzeum komunizmu v Bratislave

Jedna spravodajská televízia nedávno označila Viliama Plevzu pri rozhovore prosto za „zberateľa umenia“ a ani slovkom nezmienila jeho mimoriadnu komunistickú kariéru, počas ktorej výrazne skresľoval dejiny našej krajiny.

Máločo môže byť príznačnejšie, ako keď elitný historik minulej éry (tituly Povstalecká a následne Februárová história a mnohé ďalšie) dnes úspešne vystupuje ako človek bez pamäti. Vystihol to premiér Robert Fico slávnym citátom: „Ak sa niekto v tejto krajine osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej Komunistickej strany. Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu.“

O to väčšmi si cením, že v atmosfére neskrývaných sympatií našich najvyšších predstaviteľov k totalite sa našli prostriedky na zriadenie prvého Múzea komunizmu v budove zimného štadióna na bratislavskej Harmincovej ulici 2.

Čítať ďalej

Všetko najlepšie, Artforum!

V roku 1990 som začal hltať jednu knižku za druhou. Chodil som na gymnázium na bratislavskej Grösslingovej ulici, takže som, prirodzene, Artforum objavil skoro, sídlilo totiž o pár domov ďalej. Pred vchodom a hlavne na polorozpadnutej pavlači a vnútri sa zhromažďovali podivuhodné indivíduá, čo ma nesmierne vzrušovalo, pretože inak bol svet plný úplne normálnych, a (hlavne v tom veku) celkom neznesiteľných bytostí.

Nepoznal som vtedy veľa ľudí, ktorí milovali knihy, a tamojší kníhkupci ich nielenže zbožňovali, ešte ich aj na spanilých jazdách vláčili v plných batohoch z Prahy. Chápem, že v dnešnej ére Amazonu, mp3-audiokníh a Kindle to znie smiešne, ale svet existoval aj pred internetom, a nie je to až tak dávno.

Čítať ďalej

Vianoce na povale. 1984.

V roku s príznačným číslom 1984 sa v období pred Vianocami každá moja návšteva u kamarátov začínala v kúpeľni. Hneď od prahu dvier som vyštartoval k vani a porovnávali sme, kto má väčšieho a živšieho – kapra.

Československé rodiny chodievali niekoľko dní pred Štedrým večerom špinavé a zatuchnuté, pretože jediné miesto so sprchou okupovala skoro mŕtva ryba. Otcovia rodín kupovali šupináče v kadiach pred Priorom a nosili ich domov zabalené v denníku Pravda.

Vždy ma zaujímalo, čo si chudák kaprík myslí o bytovom jadre a fádnych kachličkách. Keď si uvedomil, kde sa ocitol, radšej zomrel.

Čítať ďalej

Chvála čitateľov. Poďakovanie.

Zriedkavo sa dnes chváli čítanie, preto tento text venujem vám, ktorí ste upreli zrak na tieto riadky. Milé čitateľky, milí čitatelia, predovšetkým vám patrí veľká vďaka za to, že ste. Podľa štatistík je vás totiž na svete čoraz menej.

Každý štvrtý pätnásťročný Európan má problém porozumieť tomu, čo si prečítal. Až štyridsaťpäť percent mladých ľudí vôbec nevyhľadáva knihy, čo je pre nás, ktorí radi čítame, dosť šokujúce číslo. Nepodceňujme tieto fakty a začnime to meniť od seba, pretože vieme, že máme čo ponúknuť – knihu, jeden z najcennejších vynálezov ľudstva.


Čítať ďalej

Najdepresívnejšie volebné miesto na svete

Počas volieb mám vždy zriedkavú príležitosť navštíviť smutné zdravotné strediská, melancholické detské škôlky a druhé poschodia opustených mestských úradov. Dvere trieskajú ako činely, cez okná ťahá nehorázny prievan a v použitých šálkach od kávy uschýna sós.

Uprostred deväťdesiatych rokov som raz volil aj na Starých Horách, kde som šokovaným pracovníkom nechutne pokazil stopercentné víťazstvo HZDS a spôsobil rozzúrený výstup miestneho starostu voči nevinnej Marike či Žofke, ktorá svojou benevolentnosťou túto nehoráznosť dopustila.

Myslel som si, že depresívnejšie sa už voliť nedá. Kruto, osudovo som sa mýlil. V sobotu ráno 28. novembra 2009 som o desiatej zastal pred bratislavským Istropolisom s tým, že idem využiť svoje právo, ktoré považujem priam za občiansku povinnosť.

Zažil som zrejme najdepresívnejšie voľby v celých dejinách tohto aktu, vymysleného Grékmi kedysi dávno pred naším letopočtom aj pred vynálezom Facebooku.

Nápis Masážne kreslá ma navigoval dovnútra budovy a pripomínal kampaň, v ktorej sa masírovalo neúrekom. Otvoril som neuveriteľne ťažké dvere s nápisom Vchod a pravou nohou som nechtiac na dva metre odkopol šálku plnú kávy.

Čítať ďalej