Vždy som sa chcel nadchnúť pre veľkonočné sviatky, ale nikdy mi to nešlo. Predĺžený víkend som v detstve trávieval v horách na strednom Slovensku, kde vtedy hrozivo stúpal detský alkoholizmus – ten dospelácky už nemal kam, pretože dosiahol úroveň, pri ktorej by si zo zdesenia dali panáka aj nezlomní abstinenti.
Pod tlakom rodinného násilia som sa vybral do susednej doliny šibať. Hoci v Bratislave už pár týždňov trvala jar, tam ešte na severných svahoch ležal sneh a v noci bežne mrzlo. Neznáme, no zrazu otvorené domy tajomne voňali po zabíjačke, presladených koláčoch, divo behajúcich sliepkach a plastových zásterách. Na návšteve u cudzích nikoho nezaujímal môj pletený bič z vrbových prútov kúpený na trhovisku Miletičová, a nikto netušil, že symbolicky vítame jar a pripomíname si vzkriesenie, ale všetci túžili vedieť, koľko vydržím. Dospelí miestni hľadeli na malého chlapca z Bratislavy so zmesou neskrývaného pohŕdania, škodoradosti a chorej zvedavosti, tak ako sa dnes v televízii pozerá na Eurovíziu.
Mal som osem rokov a na umakartový obrus predo mňa položili pohárik borovičky plný tak, že pretekal. Myslel som si, že ide o žart, ale ostatné deti v mojom veku, aj mladšie, už mali svoj štamprlík dávno vypitý, práve dostali ďalší a viacerí rodičia už ležali pod stolmi. Koniec koncov, bolo skoro osem hodín ráno. Z majoliky trčali korbáče, len o trocha menšie ako elektrické stožiare, vyzdobené krikľavými mašľami a s rukoväťami ako poleno.
Michal Hvorecký 