Jedna spravodajská televízia nedávno označila Viliama Plevzu pri rozhovore prosto za „zberateľa umenia“ a ani slovkom nezmienila jeho mimoriadnu komunistickú kariéru, počas ktorej výrazne skresľoval dejiny našej krajiny.

Máločo môže byť príznačnejšie, ako keď elitný historik minulej éry (tituly Povstalecká a následne Februárová história a mnohé ďalšie) dnes úspešne vystupuje ako človek bez pamäti. Vystihol to premiér Robert Fico slávnym citátom: „Ak sa niekto v tejto krajine osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej Komunistickej strany. Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu.“

O to väčšmi si cením, že v atmosfére neskrývaných sympatií našich najvyšších predstaviteľov k totalite sa našli prostriedky na zriadenie prvého Múzea komunizmu v budove zimného štadióna na bratislavskej Harmincovej ulici 2.

Stratégia spojiť expozíciu so športom sa môže zdať prekvapivá, no je v línii moderných trendov zážitkovosti – človek precíti minulosť doslova na vlastnej koži, čo je často výstižnejšie ako stovky exponátov vo vitrínach.

Výkriky „Ticho tu bude! Alebo vás dám vyviesť!“ a tykanie každému hosťovi („Kam sa pozeráš? Kam to ideš? Otoč sa!“) hneď pri vchode sprostredkúvajú autentický pocit straty súkromia a sústavného šikanovania, na ktorý si mnohí pamätajú. Kurátori skutočne zvládli výcvik pracovníkov, ktorí výzorom aj správaním pôsobia ako ozajstní socialistickí bachari a eštébáci v civile a dokonale navodzujú dojem dôb nedávno minulých.

Pri vstupe sa ihneď treba postaviť do typického dlhočizného radu v prievane, ktorý postupuje absurdne pomaly. Škoda, že pokladnica pochádza až z porevolučného divokého kapitalizmu, odhadujem z roku 1992. Drobné chybičky sa však ešte dajú vychytať.

Pri šatniach sa buzerácia stupňuje. Pri simulovaní absolútnej neochoty dosahujú herecké výkony zamestnancov vrchol. Návštevník sa musí doslova doprosovať pozornosti, a keď ani to nepomáha, vyhrážať sa, hroziť, a vzápätí – po narazení na nekompromisný odpor – opäť žobroniť. Kto si na topánky nepriniesol vlastnú tašku, tomu ich do skrinky jednoducho nevezmú, takže sa celý čas trasie, či mu ich neukradnú, čo predstavuje cenný doplnok expozície a pripomína vtedy rozšírené rodinné motto „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu“.

Jazdenie na korčuliach prebieha v hale postavenej v typickom socialisticko-realistickom štýle železobetónovej pompéznosti a surovej jednoduchosti bez najmenších príkras. Počas dvadsiatich rokov od Nežnej revolúcie sa vnútri nezmenilo nič, preto dojem časovej slučky silnie.

Areálu dominuje logo STaRZ z roku 1979. Z reproduktorov sa neraz ozývajú hity socialistického popu. Už len chýba, aby sa rozozvučal podmanivý barytón komentátora Karola Poláka, ktorý legendárne premenoval ČSSR na Československú sovietsku socialistickú republiku.

Projekt sa dá významom prirovnať k Jablonického knihe Samizdat o disente či ku kolektívnej publikácii Zločiny komunizmu na Slovensku. Športová idea múzeu pristane a má šancu osloviť najmä mladšie publikum. Ľudia počas diktatúry aj noviny čítali odzadu, od športových strán, pretože tam sa aspoň menili výsledky – obsah politiky sa dal predpovedať vopred.

Šport sa stal výkladnou skriňou krachujúceho režimu a každá medaila z Olympijských hier či Majstrovstiev sveta dôkazom správnej cesty. Športovci sa vyhrievali na výslní a často ich zneužívali na propagandu. Ešte aj doping sa schvaľoval na Ústrednom výbore.

Jediné, čo cennej bratislavskej inštitúcii chýba, je nápis Múzeum – na ten kurátori pri všetkej horlivosti zrejme pozabudli. Odporúčal by som túto dôležitú drobnosť doplniť čím skôr. Inak by u neinformovaných návštevníkov mohol vzniknúť dojem, že takto vyzerajú športové služby v dvanástom najbohatšom regióne Európskej únie.