Slovensko

Slovenské školstvo je ústav

/ Michal Hvorecky / 6 komentárov

Vrátil som sa zo Žiliny, z konferencie učiteliek a učiteľov slovenského jazyka a literatúry. Predniesol som príspevok o tom, ako by sa podľa mňa mohla učiť literatúra na školách lepšie a večer som krátko čítal.

Zišli sa tam dobrí, aktívni učitelia z celého Slovenska, ktorí chcú zmenu, záleží im na tom, čo a ako sa učí a pracujú na svojom rozvoji. Dorazilo aj niekoľko úradníkov z ministerstva školstva a zo Štátneho pedagogického ústavu. Vznikla ostrá, tvrdá polemika.

Dozvedel som sa, že na Slovensku popri ministerstve školstva (503 zamestnacov) existuje aj Ústav informácií a prognóz školstva, Štátny inštitút odborného vzdelávania, Národný ústav celoživotného vzdelávania, Ústav informatizácie regionálneho školstva a ďalšie pričlenené ústavy a agentúry vrátane jednej Antidopingovej! Nežartujem. Oficiálne ich je sedemnásť, niektoré sa mali zlučovať, ale napokon z toho nebolo nič.

Sľub, či skôr vtip o Kaliňákovej reforme verejnej správy a škrtaní úradníkov si ešte pamätáte?

Čítať ďalej →

Aj ja mám tradičnú rodinu

/ Michal Hvorecky / 11 komentárov

Pozrel som si fotky a správy z košického pochodu za život a mám z nich veľmi zvláštne pocity. Želal by som si vidieť vyše päťdesiattisíc ľudí, ktorí protestujú proti neuveriteľnému rozmachu korupcie a bezohľadnému ovládnutiu krajiny finančnými skupinami, proti rastúcej nezamestnanosti, historicky najvyššiemu štátnemu dlhu a rozmáhajúcej sa chudobe.

Ale nie, oni protestovali proti interrupciám, ktoré sú u nás na historickom minime a naďalej klesajú, a žiadali, aby sa tento zákrok zakázal aj znásilneným ženám.

Z marketingového hľadiska to bol nesporne veľký úspech. Stálo to síce vyše stotisíc eur, ale oplatilo sa. Desaťtisíce ľudí pochodovali. Priesvitné sošky anjelikov a detičiek sa leskli. Najdlhší transparent v dejinách krajiny sa rozvinul. Neonacisti v jednom šíku s prezidentskými kandidátmi a mladými rodinami, dokonca aj maďarských hostí pozvážali autobusmi. Úplná stredoeurópska idylka.

Akoby kauza Bezák nikdy nebola a obrovské finančné a pozemkové machinácie Sokola sa vôbec neudiali. Ani pedofilné škandály v cirkvi naprieč zemeguľou nie. Všetko je zabudnuté. Nikoho netrápi, že slovenský arcibiskup pózuje v reklamnom časopise socialistickej strany. Taká jednota tu nebola už veľmi dlho. Na Slovensku sa predsa majú všetci mocní radi. Tykajú si, pijú spolu aj si zaspievajú, veď sa tu všetci poznáme. Čítať ďalej →

Skutočné ohrozenie krajiny

/ Michal Hvorecky / 10 komentárov

Kam sa človek na internete pozrie, tam samé fatálne ohrozenie tradičnej rodiny, rozklad všetkých hodnôt, sprisahania každého druhu. Západ nás údajne chce zničiť ekonomicky, juh zasa morálne, východ nám kradne ilúzie a sever zasa deti (zvlášť Nórsko priam miluje slovenské bábätká ukoristené priamo z kočíkov alebo vytrhnuté z rúk nevinných plačúcich mamičiek). Zdá sa, že Veľkú Britániu a Škandináviu čaká tvrdá slovakizácia!

Navyše všemocná LGBT loby nás chce aj tak všetkých prerobiť na gejov! Už sa na tom systematicky pracuje od Bruselu až po Humenné, čo je naozaj hrozivá vízia, hlavne keď si predstavíme teplého Ivana Gašparoviča. Radšej ani nedomýšľať, čo všetko sa bude onedlho diať v zákulisí horských poľovačiek a v depách pretekov do vrchu pri odstavených monopostoch. Jednoducho fuj!

Čítať ďalej →

Človek roka

/ Michal Hvorecky / 3 komentáre

Robert Fico môže dostať ocenenie Človek roka aj Človek galaxie. Môže sa nechať oslavovať v zahraničí a nechať sa vynášať do nebies kolegami-politikmi, ktorí mu závidia jeho nebotyčné preferencie. Radi by mali rovnakú moc ako on, lenže nevládnu v krajinách, kde sa ľudia nechajú tak ľahučko manipulovať, a kde sa (nad)vláda nad celým štátom vždy znova koncentruje v rukách veľmi malej skupiny ľudí.

Pre mňa Robert Fico navždy zostane tým, kto prijal Mečiara a Slotu ako partnerov na spoluprácu a prispel k tomu, aby im boli odpustené všetky zločiny a dopriate zlaté padáky a šťastné dôchodky. Kto bránil spravodlivosti a legitimizoval eštebácko-mafiánsku oligarchiu krstných otcov ako sú Flašík, Hatina, Široký, Kmotrík a spol.

Obrázok
Čítať ďalej →

Na ceste dlhšej ako deväť kilometrov

/ Michal Hvorecky / Jeden komentár

Cestoval som do Kežmarku a späť vlakom a prekvapilo ma, že to stálo 40 eur. To je už skoro ako v Nemecku, len tam by to trvalo dve hodiny, a nie takmer päť. Vybral som si IC, pretože bežným „rýchlikom“ by som šiel šesť. Ani výhodný spiatočný lístok už neexistuje. 

Cestovné na všetkých tratiach dlhších ako desať kilometrov sa potichu zvýšilo o 80 percent. Koľko ľudí asi cestuje vlakmi menej ako 9 kilometrov? Týmto, tipujem, päťdesiatim ľuďom sa cena lístkov o desať percent znížila.

Už vidím Ficov bilbord Znížili sme cestovné! Nebude to klamstvo, ale nebude to ani pravda, respektíve, bude to taká ficovská pravda, ktorá má veľmi podobnú hodnotu ako lož.

Čítať ďalej →

Na čo dnes myslí Vasiľ

/ Michal Hvorecky / 2 komentáre

Skúšam si predstaviť, ako sa asi v takýto deň cíti a na čo myslí Vasiľ Biľak na Timravinej ulici v Bratislave, vo svojej vile, z ktorej vyštval pôvodného majiteľa a privlastnil si ju, samozrejme, dávno je to všetko legálne, tak ako to vie byť legálne len u nás, čiže všetci vedia, že to bola krádež, ale nik to nesmie povedať nahlas, lebo zákony u nás akože stopercentne platia a oficiálne sme právny štát, a všetko je už aj tak premlčané, také pekné a výstižné slovenské slovo, zvráskavené ruky sa už trocha trasú, ale stále ešte zvládnu sporadický pohárik kvalitnej vodečky, ako za starých čias na úv, opatrovateľky sa vzorne starajú, tlak je zmeraný, zdravotnícky dozor zostáva nadštandardný, ako vždy bol, hoci sanatórium pre vyvolených sa už dlhšie volá inak, hlavou prebleskujú trocha popletené a rozmazané, i keď stále občas jasné spomienky, všetkých som podviedol, všetkých som zradil a nič sa mi nestalo, tá myšlienka vyvolá úsmev, krátky, ale intenzívny a nálada sa hneď zlepší, poobede sa zastaví limuzína zo spriatelenej ambasády, na svoj vek sa držím veľmi dobre, prežil som mnohých a ešte prežijem, skúsim zasa nadiktovať stránku nových memoárov, dnes mám náladu na vymýšľanie, môžeme skúsiť kapitolu o tom, že nijaký pozývací list nikdy neexistoval, konšpirácie dnes ľudia mimoriadne radi, aj tak si už dnes väčšina myslí, že pred novembrom, za nás, sa žilo lepšie, nebude to moja prvá knižka, najradšej mám tú z roku 1971, Pravda zostane pravdou, a to bola taká pravda že až, vydavateľ mi sľubuje, že by to mal byť bestseller, dôchodok chodí veľmi slušný, ale každá korunka sa zíde, pardon, euro, Kubánci zas chystajú recepciu, je pekné, že nezabudli, pošlem zaťa, ja už len tu doma, v pokoji, dobre je tu pod Slavínom, nie ako kedysi u nás v Krajnej Bystrej, keď som sa učil za krajčíra, do výučného listu mi napísali „nepúšťať na saká“ a nakoniec som v nich strávil väčšinu života, a v tom najlepšom ma aj pochovajú, a ako na mňa vo Svidníku a okolí vďačne spomínajú, aj kade-tade inde, hádam aj voliť ešte pôjdem, naši potrebujú každý hlas, no aj tí dnešní pri moci sú vlastne všetci bývalí naši, dobré kádre, schopné, výkonné, skoro všetci sú v tomto meste, v tejto krajine naštvaní, no ja sa usmievam už skoro sto rokov a budem sa aj na márach, spasiba, druzja, spasiba!

Pavúkovci

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Pavúkovci patrili medzi dvoma vojnami k známym slovenským obchodníckym rodinám. Vlastnili veľkú galantériu na Obchodnej ulici v Bratislave a viacero pobočiek po krajine, ako aj malú likérku v Brezne. 

Prišiel rok 1952. Pavúkovci prišli po komunistickom prevrate o väčšinu majetku, ale to režimu nestačilo. Stali sa jednou zo 672 bratislavských rodín, ktoré boli označené za protištátne živly. V rámci Akcie B ich vysťahovali do Sv. Martina nad Žitavou a umiestnili do stodoly bez vody a kanalizácie. Aby to nebolo málo, starého otca poslali do baní v Čechách.

Na týchto nevinných ľudí nemohli našiť nič kriminálne, tak ich jednoducho vysídlili a okradli. Dokopy sa iba v Bratislave zabralo tisícpäťsto bytov a väčšina zhabaného majetku sa nikdy nevrátila späť.

Lenže Pavúkovci sa dokázali presadiť aj v najťažších podmienkach. Pán Marian Pavúk musel najprv do výroby, ale napokon vyštudoval strojníctvo. Osud ho priviedol k zvýšenému záujmu o históriu a knihy.

Odporúčam vám jeho články a knižky o kedysi slávnej slovenskej obci Vyhne aj so vzácnymi reprodukciami starých pohľadníc. Hoci je označovaný za amatérskeho historika, mnohé fakty, ktoré zozbieral, nepoznali ani profesori slovenskej histórie. Napísal mimoriadne cenné dejiny Židov vo Vyhniach aj dve knihy o tamojších kúpeľoch a pivovare. Prečo to robí? Chce hľadať pravdu.

Jeho syn Maroš Pavúk si roku 1992 otvoril v Brezne klub Bombura, v budove bývalej rodinnej likérky, ktorú sa mu horko-ťažko podarilo reštituovať. Za socializmu tam bola mliekareň a štát zanechal dom v katastrofálnom stave, plný smetí a potkanov.

Raňajkovali sme spolu na druhý deň po čítačke a rozprávali sme sa o tom, aké to je prevádzkovať dnes nezávislý hudobný klub. Viaceré bratislavské kapely, rozmaznané honorármi z firemných večierkov, už prestali chodiť, ale o to viac sa hlási zahraničných. Priestor sa už stal v alternatívnych kruhoch kultom. Nedávno tam hrala džezová speváčka z Južnej Afriky, chystá sa ázijský punk.

Pavúk nedávno čítal poznámky svojej starej mamy, v ktorých si zaznamenávala komunistické prenasledovanie. Teraz štát podľa neho šikanuje podnikateľov až podozrivo podobne. Nie sú to len nové, čoraz vyššie odvody a zlé zákony pre zamestnancov a dohodárov. Ale aj sústavné nezmyselné kontroly, previerky a pokusy za každú cenu pokutovať.

Sto bystrických kukláčov tri piatky po sebe hľadalo drogy, nič nenašli, ale na dve hodiny zastavili prevádzku v najdôležitejšom čase. Ušlý zisk nikto nevráti. Napokon poliši našli študentovi jednu šišku marihuany a správali sa k nemu ako ku kolumbijskému dílerovi.

Hoci Bombura bol z Pavúkovho dobrovoľného rozhodnutia prvý nefajčiarsky podnik v meste, nedávno ich dokonca chceli pokutovať za nesprávnu tabuľku Zákaz fajčiť. Súd nakoniec vyhrali, ale stálo to čas aj peniaze. A štát stále hľadá nové cesty, ako strpčovať život aj prácu, namiesto toho, aby sa tešil, že takýto priestor existuje, prípadne ho dokonca podporoval, ako je to vo svete bežné.

Pavúk zorganizoval stovky koncertov domácich aj zahraničných skupín ako aj hudobný festival Revište, doviezol do mesta divadlá Stoka či Teatr Novogo Fronta, roky premietal filmy. Bez neho by ťažko skúšané mesto, ale aj celý kraj, kde počet obyvateľov neustále klesá, vyzerali inak, pustejšie, smutnejšie, nudnejšie.

Ľudia sa ma často pýtajú, koho považujem za elitu. Takých ľudí ako Pavúkovci, presne takých.

Obrázok