Ušetriť a ochudobniť

Mám rád chvíle, keď po vystúpení na rakúskej strednej škole sedím v riaditeľni a diskutujem s herr direktorom. Hlavne okamih, keď odpoviem na otázku, koľko zarába slovenský učiteľ.

Tvár oproti sa bleskovo zmení a zjaví sa na nej nechápavý, zmätený výraz. Črty stuhnú a ústa sa zaseknú uprostred vety. Akoby sa celé telo pokúšalo spracovať nepochopiteľnú informáciu zo sveta, ktorý sa zrazu zdá veľmiďaleko, oveľa ďalej ako pred sekundou.

Doslova vidím, ako mozog kalkuluje, počíta a vedomie žasne. V tom zlomku sekundy väčšinou dodám, že životné náklady napríklad vo Welse sú už nižšie ako v Bratislave.

Tento pán sa zmohol na jediné slovo: Netto?
Tak som ho dorazil: Brutto…

Vtedy sa kŕč tela uvoľní, zmení sa na divoké krútenie hlavou a znejú výkriky: to je nemožné, neuveriteľné, hrozné!

Vzápätí musím vyvrátiť riaditeľovo presvedčenie, že sa u nás určite pripravuje generálny štrajk, odbory aj verejnosť sa búria a tento nehorázny stav sa iste čoskoro zmení. Nie, nie, nie.

Keď nedávno rakúska ministerka iba navrhla, že by sa malo rokovať o znížení rozpočtu na vzdelávanie, strhla sa celonárodná vlna odporu a nápad sa radšej už ani nespomína.

Nástupný plat mladého rakúskeho učiteľa je okolo 2 500 eur v hrubom. O učiteľské miesta je taký záujem, že sa na ne čaká a zoznamy sa predlžujú. Keď sa tam stanete učiteľom, máte veľkú šancu na dôstojný život ako príslušník strednej triedy.

Keď sa rozhodnete pre učiteľské povolanie na Slovensku, rozhodujete sa zároveň pre chudobu. Povolanie učiteľa sa stalo jedným z najmenej atraktívnych zo všetkých, uchádza sa oň len jedno percento gymnazistov! Na pedagogické fakulty už berú aj učňov, lebo by nemali pre koho prednášať.

Nikdy nezabudnem, ako v novembri 1989 na tribúnach sľubovali, že o päť rokov dobehneme Rakúsko. Možno stačilo namiesto sľubov učiť sa zo skúseností našich susedov.

Nijaká slovenská vláda zatiaľ nepochopila, že v školstve súrne musí dôjsť k zmene. Učitelia majú na starosti to najcennejšie, čo krajina má: mladých ľudí a budúcnosť. Chceli sme ušetriť a podarilo sa – ochudobnili sme sa.

Robert Fico mi napísal list

V schránke ležal list od Roberta Fica, pripraveného pre Slovensko. Zastihol ma nepripraveného.

„Cítim, že podstatu úloh, ktoré som si postavil ako premiér, som v tomto období splnil,“ napísal mi a dokonca to zvýraznil hrubým písmom. Priznám sa, zahmlilo sa mi pred očami. Pretrel som si ich – naozaj je to tam. Nesnívalo sa mi.

Tak už je hotovo? To bolo všetko? Druhá Ficova vláda splnila, čo si predsavzala? Z toho usudzujem, že hlavní sponzori sú uspokojení aj vyplatení a ďalšie štedré zákazky im naplno bežia. Lenže čo my ostatní? Čo zvyšní občania, ktorí nepatria medzi oligarchov, ale zato sú zdieraní stále vyššími daňami, odvodmi a poplatkami? Na nás zjavne nezostal čas.

Ja nie cítim, ale viem, že podstatu úloh, ktoré si postavil ako premiér, Fico nesplnil!

robert fico list volicom kampan volby

Čítať ďalej

Pán Caban, nehanbite sa a nevoľte Kotlebu!

Vážený pán Branislav Caban,

prečítal som si Vaše dva články, v ktorých vysvetľujete, prečo ste v prvom kole volili a prečo sa aj v druhom kole chystáte voliť Mariána Kotlebu. Ďakujem vám, že ste svoje názory napísali otvorene a vážim si Vašu úprimnosť, ktorú z tých riadkov cítim. Nepoznáme sa osobne, ale rozhodol som sa, že Vám napíšem, pretože považujem za mimoriadne dôležité zareagovať na obe Vaše správy.

Pochádzate z Rimavskej Soboty, z mesta, ktoré aj ja dobre poznám zo svojich častých ciest za čitateľmi a priateľmi. Nedávno som tam v sympatickom malom kníhkupectve rozprával s gymnazistami o knihách a čítaní. Mám prechodený celý región krížom-krážom.

Opisujete, ako často musíte inde po Slovensku vysvetľovať, že nie ste Maďar. Píšete, že Rimavská má „úžasnú históriu“. Ako pre koho. Ešte roku 1938 žilo vo vašom meste 6 345 Židov a napríklad v malom Vyšnom Blhu 799. A ďalšie stovky a tisícky v iných dedinkách a mestečkách po celom šírom okolí. A koľko ich tam žije dnes? Čo sa s nimi stalo? Zaujímate sa o históriu, takže to dobre viete.

Prišli ľudia, ktorí o sebe nikdy nevyhlasovali, že sú xenofóbovia či nebodaj rasisti alebo extrémisti a ak aj mali vyholené hlavy, tak len preto, že boli plešatí. Ako píšete, „chceli upozorniť na problém a akurát zdvihli prst všetkým ľavicovým aj pravicovým politikom, ktorí sú v zásade úplne rovnakí a majú len plné ústa prázdnych rečí a planých sľubov“.

Onedlho sa postarali o to, že Židia z Gemera boli deportovaní do koncentračných táborov na nacistami okupovanom poľskom území. A tam skoro všetci brutálne zavraždení. A za tých Židov, ktorí zostali na území Slovenského štátu, zaplatila Slovenská republika dokonca 500 ríšskych mariek za osobu za odvoz do koncentrákov. 

rimaszombat4

Čítať ďalej

Kotleba, problém všetkých slušných ľudí

Pre mňa je najdesivejšou správou župných volieb výrok premiéra Fica, že Marián Kotleba je iba problémom pravice. Postup tohto človeka do druhého kola znamená veľký problém pre všetkých slušných ľudí na Slovensku. Jeho ambícia etablovať sa ako bežný politik je mimoriadne nebezpečná.

Razantný vzostup zaznamenal Kotleba v období Ficových vlád, čo bola reakcia ľudí na neschopnosť mocných riešiť závažné problémy v chudobných regiónoch. Mám zimomriavky z toho, koľko ľudí volí muža, ktorého jediným programom je nenávisť a násilie. Ale je to fakt a treba naň reagovať, pretože bezradnosť okolia ho iba posilní.

Smer je najpravicovejšia vláda, akú sme na Slovensku zatiaľ mali. No je to populistický a ľudácky mutant pravicovosti, bez koncepcie, bez vízie, bez reforiem, falšovaný ľavicovosťou a vzývaním všemocného štátu, do špiku kostí prehnitý, skorumpovaný a dokonale krytý harabinovskou mafiánskou verziou „spravodlivosti“.

Kotleba ponúkol „riešenie“. Svojím diletantizmom dosiaľ poskytoval hojnosť námetov na vtipy. No uspel bez peňazí aj programu a teraz sa so svojou holohlavou bandou smeje on.

Neočakávam, že sa opozícia z banskobystrického debakla poučí. Do tej slonovinovej veže totálne odtrhnutej od reality neprenikli ani ťažšie porážky na celoštátnej úrovni.

Čo môže byť pre občana zúfalejšie, ako želať si, aby vo funkcii ďalšie štyri roky zostal ten, kto terajší príšerný stav zapríčinil?

Slovenským osudom zrejme nie je väčšie zlo verzus menšie zlo, ale voľba medzi hrôzou a katastrofou.

Aspekt má dvadsať

Pred dvadsiatimi rokmi vyšlo prvé číslo časopisu Aspekt. Často myslím na jeho význam, keď z rôznych strán počujem o novom odpore k milovaniu, k erotike, k vlastnému telu. Deje sa to v mene kresťanstva, ale mne to silno pripomína socializmus. Ja som nezažil sexuálnu výchovu a vonkoncom ma to netešilo. 

Absolútne nebolo na koho sa obrátiť. Triedou sa šírili kadejaké dohady. Živo si spomínam na letáky u lekárky so sloganom: „Pohlavný úd patrí do nohavíc, nie do ruky!“

Ešte v mojej generácii veľa dievčat vôbec nevedelo, že pri sexe potrebujú ochranu, ak nechcú otehotnieť.

Obrázok

Čítať ďalej

Slovenské školstvo je ústav

Vrátil som sa zo Žiliny, z konferencie učiteliek a učiteľov slovenského jazyka a literatúry. Predniesol som príspevok o tom, ako by sa podľa mňa mohla učiť literatúra na školách lepšie a večer som krátko čítal.

Zišli sa tam dobrí, aktívni učitelia z celého Slovenska, ktorí chcú zmenu, záleží im na tom, čo a ako sa učí a pracujú na svojom rozvoji. Dorazilo aj niekoľko úradníkov z ministerstva školstva a zo Štátneho pedagogického ústavu. Vznikla ostrá, tvrdá polemika.

Dozvedel som sa, že na Slovensku popri ministerstve školstva (503 zamestnacov) existuje aj Ústav informácií a prognóz školstva, Štátny inštitút odborného vzdelávania, Národný ústav celoživotného vzdelávania, Ústav informatizácie regionálneho školstva a ďalšie pričlenené ústavy a agentúry vrátane jednej Antidopingovej! Nežartujem. Oficiálne ich je sedemnásť, niektoré sa mali zlučovať, ale napokon z toho nebolo nič.

Sľub, či skôr vtip o Kaliňákovej reforme verejnej správy a škrtaní úradníkov si ešte pamätáte?

Čítať ďalej

Aj ja mám tradičnú rodinu

Pozrel som si fotky a správy z košického pochodu za život a mám z nich veľmi zvláštne pocity. Želal by som si vidieť vyše päťdesiattisíc ľudí, ktorí protestujú proti neuveriteľnému rozmachu korupcie a bezohľadnému ovládnutiu krajiny finančnými skupinami, proti rastúcej nezamestnanosti, historicky najvyššiemu štátnemu dlhu a rozmáhajúcej sa chudobe.

Ale nie, oni protestovali proti interrupciám, ktoré sú u nás na historickom minime a naďalej klesajú, a žiadali, aby sa tento zákrok zakázal aj znásilneným ženám.

Z marketingového hľadiska to bol nesporne veľký úspech. Stálo to síce vyše stotisíc eur, ale oplatilo sa. Desaťtisíce ľudí pochodovali. Priesvitné sošky anjelikov a detičiek sa leskli. Najdlhší transparent v dejinách krajiny sa rozvinul. Neonacisti v jednom šíku s prezidentskými kandidátmi a mladými rodinami, dokonca aj maďarských hostí pozvážali autobusmi. Úplná stredoeurópska idylka.

Akoby kauza Bezák nikdy nebola a obrovské finančné a pozemkové machinácie Sokola sa vôbec neudiali. Ani pedofilné škandály v cirkvi naprieč zemeguľou nie. Všetko je zabudnuté. Nikoho netrápi, že slovenský arcibiskup pózuje v reklamnom časopise socialistickej strany. Taká jednota tu nebola už veľmi dlho. Na Slovensku sa predsa majú všetci mocní radi. Tykajú si, pijú spolu aj si zaspievajú, veď sa tu všetci poznáme. Čítať ďalej