Slovensko

10 najhorších knižných obálok roku 2012

/ Michal Hvorecky / 53 komentárov

Prezeral som si v decembri, čo sa toho roku vydávalo, čo sa kupovalo a čo sa najviac páčilo kritikom a čitateľom. Náš knižný trh sa v uplynulých rokoch radikálne zmenil a prevažne k lepšiemu. Samozrejme, trápia nás chronickí neplatiči aj pseudointelektuálny snobizmus. No celkový trend je pozitívny.

Knižný trh konečne nelamentuje, že nie je televíziou, ale maká na tom, aby z toho urobil svoju výhodu. Kníhkupectvá pred Vianocami praskali vo švíkoch, vydavatelia aj distribúcie hlásili rekordné tržby.

Ale niečo sa mení len veľmi pomaly, alebo vôbec – slovenský knižný dizajn. Pred pár dňami som v Gazete Wyborczej čítal dobrý článok o tom, prečo najlepšie poľské knihy roka ani zďaleka nevyzerajú najlepšie (link ani za svet neviem nájsť, ale určite sa zjaví vo fóre). Vyšla aj lamentácia o konzervatívnych nemeckých obálkach a o strachu urobiť zmenu.

Pritom u nás je to o dve úrovne horšie, ale prakticky sa o tom nediskutuje. O to väčšia vďaka aktivitám, ako stretnutie združenia Asil v Piešťanoch, kde však účastníci dospeli len k tomu, že medzi vydavateľstvami a grafikmi, ilustrátormi a typografmi zíva priepasť. Ak profesionálom prácu vôbec ponúknu, tak je katastrofálne “zaplatená” a navyše neskôr v tlačiarni lacnotou (nekvalitný papier, zlá väzba) ešte aj sfušovaná.

Naša miniatúrna krajina má prekvapivo bohaté dejiny tvorby písma. Ale pri pohľade na fonty, ktoré sa objavujú na obálkach slovenských kníh, má Martin Benka na Martinskom národnom cintoríne iste chuť odsunúť náhrobný kameň a vyraziť s dobre nabrúsenou kosou tentoraz nie na liptovskú lúku, ale do kancelárie „grafickej dizajnérky“ – rozumej bývalej sekretárky, ktorá vie pekne pracovať vo Worde a bola už aj na kurze Corelu a okrem toho dokáže šikovne variť kávu a inak zaopatriť pána riaditeľa, ktorý to tam celé sprivatizoval za korunu a tomu, ako má kniha vyzerať, rozumie už od roku 1969.

Písmo Petra Biľaka vidím všade na viedenskom letisku, ale ja by som rád niekedy aj v slovenskej knihe. „To si nemôžeme dovoliť!“ počujem neustále. „My len tuná, to, čo je zadarmo, napríklad Arial, alebo čo sa dá stiahnuť…“

Preto som zostavil rebríček toho najhoršieho, čo som z hľadiska dizajnu na pultoch kníhkupectiev toho roku našiel. Niektorí už viete, že mi lezú na nervy slovenské kamarádšafty, preto zatnem aj do vlastných radov a bude to bolieť.

10. Zvláštna cena za typografiu.

martina monosova klise

Čítať ďalej →

Dni Mateja Hrebendu

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Cestou na Dni Mateja Hrebendu v Levoči, čo je prehliadka literárnej tvorby a umeleckého prednesu nevidiacich, mi hlavou ako naschvál prebleskoval najčernejší humor. Budeš tam jednooký medzi slepými. Ako naschvál ti budú napadať samé vety ako “v tomto odseku vidíme” alebo “pozrime sa na vetu…” Tešil som sa, ale aj som sa desil, či to nedobabrem.

A potom som pred nimi sedel na stoličke v triede a mal som po čase riadnu trému. Autori prichádzali s klepotom bielych paličiek a usádzali sa. Kabáty si ukladali podľa hmatu. Spoznávali sa po hlase.

Predstavil som sa im a poprosil som ich, aby mi krátko porozprávali o sebe, odkiaľ sú a aké texty si vybrali. Jeden z najstarších účastníkov mi povedal, že ho ako malého chlapca učila moja prateta Valéria Kirchmayer – v našej rodine mnohé ženy učili znevýhodnených a aj ja som vyrástol medzi nedoslýchavými a nepočujúcimi.

Rozprávali sme sa o obľúbených autoroch, o hlasnom čítaní, o písaní a o audioknihách. Jeden pán sa mi priznal, že kým videl, vôbec nečítal beletriu, no po oslepnutí sa naučil Braillove písmo a prečítal už celý kánon svetovej prózy. Vydal vyše sto článkov a tucet poviedok.

Ďalšiemu sa v štyridsiatke rozpadli sietnice, a tak sa musel druhý raz naučiť žiť, orientovať sa, pracovať, variť a začal písať, aby sa s tým nejako vyrovnal.

Najmladšia, osemnásťročná nádejná spisovateľka mi prezradila, že je slepá od narodenia, zbadá len občas biele čmuhy, inak je ponorená do čiernočiernej tmy. Pracuje na prvom románe, v ktorom si predstavuje viditeľný svet a svoje miesto v ňom.

Bál som sa, že to bude depka, ale celý čas sme sa smiali a tvrdo pracovali. Nijaké falošné pochlebovanie, ale otvorená obojstranná kritika. Naučil som sa od nich oveľa viac ako oni odo mňa.

Títo ľudia čítajú, píšu, maľujú, fotia, cestujú, s pomocou hlasového softvéru používajú aj Facebook. Keď sme sa lúčili, poprosili ma, aby som svojim priateľom poslal ich odkaz, a robím to veľmi rád: “Ďakujeme, že nás vidíte!”

Keď knihy vyvaľujú šunky

/ Michal Hvorecky / 5 komentárov

So značným údivom som si prečítal viaceré články o Bibliotéke, ktoré náš jediný knižný veľtrh zhadzovali pod čiernu zem. Podľa webu Artforum je „tak zoufale provinční, že už začíná být trapné se tam jen objevit.“ Napriek tomu tam mali stánok, hoci slabučký.

Ja som tam zašiel po troch rokoch a vrátil som sa spokojný, a predpokladám, že väčšina vydavateľov a predajcov tiež. Kde inde sa zíde 34 102 platiacich divákov (vstupné bolo symbolické euro), ktorých hlavným zámerom je nakúpiť knihy, či dokonca veľmi veľa kníh?

V Pravde som sa zas dočítal, že vo Frankfurte sa „predstavuje kultúra a literatúra krajiny, ktorá bola vybratá za hosťa“. Obávam sa, že autorka týchto riadkov tam nikdy nebola, inak by vedela, že toto je ozaj okrajová aktivita a pre väčšinu krajín trpké sklamanie za obrovské peniaze. Nepoznám nepríjemnejšie knižné podujatie ako Frankfurt. Oproti tomu je Bibliotéka úplná oáza intelektuálneho splínu.

A hlavne porovnávať tieto dve akcie je absurdné. Frankfurt je biznis veľtrh, kde majú návštevníci prístup len záverečný deň, keď sú už všetci z brandže doma. Bibliotéka je veľtrh pre vydavateľov, autorov a najmä čitateľov.

Čítať ďalej →

Odkaz Oskarovi Dobrovodskému

/ Michal Hvorecky / 150 komentárov

Vážený pán Oskar Dobrovodský, v prvom rade vám chcem povedať, že nie som zo žiadnej mimovládky ani z politickej strany ani z nijakého média. Píšem vám ako občan SR. Vaše meno som ešte pred niekoľkými mesiacmi nepoznal, ale dnes ho počujem každý deň, či dokonca každú hodinu a keď som na internete, čítam o vás už prakticky neprestajne. Vaše priezvisko sa teraz vyskytuje v obrovskom množstve článkov, reportáží aj diskusných fór a používa sa už dokonca ako argument: „Ale čo Oskar Dobrovodský…?“ a „pánovi Dobrovodskému sa predsa! “ a podobne.

Motivovalo ma to, aby som si v priebehu uplynulého polroka podrobne pozrel vašu webstránku, aby som si prečítal viaceré vaše články aj rozhovory a sledoval videá, ktoré ste nakrútili. Priznám sa, obsah ma v mnohom šokoval a vyrazil mi dych. Mám Slovensko prechodené krížom-krážom a navštívil som viacero rómskych osád na východe, ale nevedel som o akútnom probléme na vašej ulici v Malackách, pretože vaše mesto som už dlhšie nenavštívil (ale aj tam som už čítal v knižnici).

Chápem vaše hlboké rozhorčenie a bezmocnosť spôsobenú dlhodobým trápením a nevymožiteľnosťou práva. Nie náhodou jedno slovenské príslovie hovorí zlý je oheň, zlá povodeň, zlé krupobitie, ale najhorší je zlý sused. A naopak dobrý sused lepší ako rodina.

Čítať ďalej →

Aj ja som jeden z desiatich

/ Michal Hvorecky / 14 komentárov

Na Slovensku sa nájde neúrekom bizarných médií platených štátom, ale Literárny týždenník vyniká. Keď roku 1988 vznikol, pôsobil mierne prestavbovo progresívne, hoci vedenie nezaprelo eštebácke základy. Na dno však perverzne zmutoval počas mečiarizmu, keď sa stal útočiskom nacionalistickej „kultúrnej“ úderky vládnej kliky. Dodnes dostáva dotácie desiatky tisíc eur, hoci má viac redaktorov ako čitateľov.

Medzi oficiálnych podporovateľov patria milovník automobilových magazínov pán prezident, ktorému „nezávislý“ časopis robil kampaň alebo Ján Chryzostom Korec, ktorý od neho dostal cenu za literatúru – asi za zhodný postoj k Tisovi, Ďuricovi a milovanému fašistickému Slovenskému štátu.

Čítať ďalej →

Otvorený list spisovateľa ministrovi kultúry

/ Michal Hvorecky / 120 komentárov

Vážený pán Marek Maďarič,

dovoľujem si odpovedať na Váš otvorený list a parafrázovať Vaše slová. Reagujem na Vašu výzvu a zaujímam stanovisko k stupňujúcej sa miere vulgárnosti a nekultúrnosti na Slovensku. Dovolím si tvrdiť, že politické strany, na čele s tou Vašou, ktorej ste podpredsedom, sú za túto vulgárnosť a nekultúrnosť z veľkej miery zodpovedné, šírili ju, propagovali ju a všemožne ju presadzovali.

To, že politické strany na Slovensku vedú boj o voliča a v konečnom dôsledku aj o svoj zisk často na hranici dobrého vkusu a akceptovaného bulváru, je už roky zrejmé. V poslednom období som však nadobudol pocit, že naši politickí lídri sa rozhodli tento boj pritvrdiť tým najhrubším spôsobom a atakom na najnižšie pudy. Stačí si spomenúť na vystúpenia Michala Davida, Drišľaku a Ota Weitera na Vašich mítingoch. Iba jedno podujatie v Bratislave stálo vašu stranu 45 tisíc eur, ktoré sa Vám, samozrejme, vzápätí vrátili zo štátneho rozpočtu aj s bohatými úrokmi. Podobných mítingov bolo iba v minulom roku 24 po celom Slovensku a v minulosti sa ich konalo neúrekom – to isté len v Hasprovom a Marcinovom.

Čítať ďalej →

Paraolympiáda v Londýne

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Na paraolympiáde v Londýne reprezentuje Slovensko tridsať telesne a traja zrakovo postihnutí športovci. Ako vieme, majú u nás ťažký život. Žijú z dôchodkov od 180 do 315 eur. Len zložito sa dostávajú k pomôckam, ktoré potrebujú. Bezbariérových bytov a verejných priestorov je žalostne málo. Vo viacerých mestách dokonca nemôžu postihnutí študovať na gymnáziu, pretože ani jedno na to nie je vybavené. Osobní asistenti sa nedajú zohnať ani zaplatiť. Sociálne zákony sa menia – k horšiemu…

Vyrástol som medzi sluchovo postihnutými, ktorých učili moja mama aj stará mama a vtedy som začal chápať, aké to je žiť v našej krajine s hendikepom. Paraolympionici bojujú napriek tomu, že štát na ich prípravu prispieva biedne a často neskoro. Aj my “zdraví” sa od nich máme čo učiť o vôli prekonať sám seba, nevzdávať sa a žiť naplno napriek prekážkam. Držím im palce, sú to hrdinovia. A nech im tam stále neprší!