Žiť s torzom a snívať o celku

Narodil som sa roku 1976 v Bratislave v ČSSR. Patrím do generácie Husákových detí, čo bol náš variant amerických baby boomers. Bol som proti rozdeleniu Československa, môj brat aj rodičia tiež a priatelia takisto. Lenže názor pätnásťročného chalana mocných nezaujímal, a ako som čoskoro zistil, problém nebol vo veku. Tým, ktorí republiku rozdelili, bol ukradnutý aj názor plnoletých občanov s volebným právom.

Referendum sa neuskutočnilo, pretože záporný výsledok bol vopred jasný. Rozpad svojej vlasti dodnes považujem za nechutný podvod politikov na občanoch a za hrubé porušenie ústavy.

Napriek tomu som v konečnom dôsledku rád, že som to zažil a že sa to stalo. Ten štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška, bez stredu, bez jednotnej myšlienky. Snaha udržať by sa rovnala zachraňovaniu prízraku.

Celý proces ma dobre pripravil na praktiky, ktoré so sebou priniesol mafiánsky kapitalizmus a ten naše krajiny teraz spojuje oveľa pevnejšie ako kedysi federácia. To, čo sa u nás nazýva Gorila či PPP sa na západ od rieky Moravy volá Pražský dopravný podnik, David Rath, Pavel Bém a iks ďalších.

Čítať ďalej

August 1968 v Bratislave na otcových fotkách

Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.

Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.

Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.

Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.

Čítať ďalej

Slováci nie sú analfabeti

Sledujem debatu o knižnom trhu a budúcnosti vydávania a kupovania kníh u nás. Vo viacerých článkoch sa vyskytlo aj moje meno, v podstate v dobrom, najmä v súvislosti s tým, že vraj mám mimoriadne znalosti o marketingu aj “obchodného ducha“. To počúvam už štrnásť rokov, vlastne odvtedy, čo som debutoval.  A rovnako dlho sa na tom zabávam.

Už som to napísal veľakrát, ale pokojne to zopakujem. Keď som začínal, nemal som nijaké vedomosti o marketingu ani skúsenosti s ním, a nemám vlastne dodnes. Nikdy som sa nič také neučil, vyštudoval som umenovedu. Ale už roky som vášnivý čitateľ, chodievam do kníhkupectiev doma aj v zahraničí a nakupujem staré aj nové knižky.

Odkedy som pripravoval debut, sledujem scénu ešte pozornejšie. Obálky slovenskej literatúry vyzerali skoro ako spred storočia a typografia podobne. Rozhodol som sa pre iný prístup, dizajnom a písmom počnúc. Nechápal som, prečo vydavateľstvá nijako nekomunikujú so svojimi potenciálnymi čitateľmi, nevydávajú katalógy, nehovoria s distribúciami ani kníhkupcami, ani neorganizovali krsty alebo čítačky, veci, ktoré boli na západ aj na východ od nás samozrejmé už desiatky aj stovky rokov.

Keď som šiel na svoje prvé turné s knihou Lovci  & zberači, dozvedel som sa, že som prvý, kto takto verejne vystupuje pred publikom na viacerých miestach krajiny. Ale ako inak ma ľudia mali spoznať? Moje meno nikto predtým nepočul. Nepoužíval som nijaké tajné obchodné ťahy ani zložité predajné stratégie, ale iba zdravý sedliacky rozum.

Keď niečo urobím a stojím si za tým, tak chcem, aby sa to dostalo k svojmu publiku. Ikskrát mi to vyčítali v recenziách, vraj to bolo podlizovanie sa, že vraj také niečo sa ku kultúre vôbec nehodí. Niekde tam sa zakorenil zvyk, že spisovatelia vlastne vôbec nemajú rozmýšľať o peniazoch a predajnosti, pretože to je pod úroveň Umelca. Donekonečne o mne písali, že som “komerčný”, čo bola dokonalá absurdita, pretože väčšinu spisovateľskej práce som vykonával bez nároku na odmenu. A dnes sa to zrazu velebí ako správna priekopnícka cesta.

A už vôbec nechápem, prečo sa stále tvrdí, že “Slováci sú v čitateľskej gramotnosti len o kúsok nad analfabetmi“ (v tomto sa zhodli aj Juraj Kušnierik a Svetlana Žuchová). To je úplný nezmysel a podľa mňa urážka inteligentnej populácie. Kníh sa u nás predáva stále viac a knižný trh zažíva roky rast, ktorý však nevyhnutne narazil na strop. Som presvedčený, že veci sa utrasú a vývoj pôjde ďalej, možno nie tak megalomansky, ale skromnejšie a poctivejšie, čo bude na prospech autorov aj čitateľov. Celkom by stačilo dodržiavať základy obchodnej etiky a zverejniť zoznam chronických neplatičov, ktorý by bol pre mnohých veľkým prekvapením. Všade, kade chodím, snažím sa propagovať čítanie a písanie, najmä medzi mladými ľuďmi. Ale koľkí to u nás robia? Kedy ste naposledy počuli verejne známeho človeka propagovať knižky?

Jeden z najznámejších vydavateľov už dvadsať rokov v rozhovoroch opakuje, že slovenské knihy sa nekupujú a roní krokodílie slzy, ako už neviem koľkýkrát skrachoval. Skúste si predstaviť, že by sa napríklad významný výrobca jogurtov stále v médiách sťažoval, že jogurty sa nekupujú. Nezačali by ste aj vy pochybovať o tom, či ich naozaj chcete?

Podľa mňa by na začiatok stačilo, keby si slovenský knižný trh vážil tých, vďaka ktorým existuje – svojich čitateľov, a sústavne ich nepodceňoval a z niečoho neobviňoval. Kto si idealizuje Island alebo Slovinsko, ten vôbec nepozná tamojšiu situáciu. Knižný trh sa radikálne zmenil všade, aj tam, aj v Nemecku a v USA aj v našej malej krajinke. Prežívame zložitú, ale aj vzrušujúcu a inšpiratívnu éru. Kvalitná literatúra to mala ťažké vždy a my teraz tvoríme v oveľa lepších podmienkach ako naši predchodcovia. Keď som začínal, iba sa rodili audioknihy a nik nechyroval o eBookoch. Už som zažil istý malý úspech aj totálny prepadák, a oboje ma posunulo ďalej.

Niekto sa túži stať bankárom, ja som sa chcel stať spisovateľom a vždy mi bolo jasné, že sa nebudem mať tak dobre ako bankár. Ale robím niečo, čo bankár nie: rozprávam ľuďom svoj príbeh. Raz je čitateľov veľa, inokedy menej. Neviem, ako to bude v budúcnosti, ale kým bude aspoň jeden, mienim v tom pokračovať. Nelamentujem, pracujem. Práve editujem rukopis. Pozdravujem vás v daždi!

Prečítajte si aj: Náš knižný trh je chorý

Náš knižný trh je chorý

Milí priatelia, asi ste už počuli, čo sa deje na našom knižnom trhu. Jedna z najväčších slovenských sietí kníhkupectiev krachuje, hoci len pred dvoma rokmi vo veľkom expandovala do Čiech. Šušká sa o predaji koncernu jednej z najväčších goríl. Čo je za tým, netuším, ale o rozvoj literatúry, mám podozrenie, nepôjde, skôr o lukratívne nehnuteľnosti.

Asi je dobre, že sa to konečne prevalilo, ale toto je len špička ľadovca. V tejto brandži už dávno skoro nikto neplatí skoro nikomu – ani tie takzvané dobré kníhkupectvá, ani tie takzvané zlé. Česť sporadickým výnimkám, ale vydavatelia neplatia autorom, distribúcie vydavateľom a kníhkupci distribúciám. Je to bludný kruh. Ak vydavateľstvu zaplatia faktúru o rok, ešte môže byť šťastné. Po rôznych čudesných bankrotoch sa stáva, že vám namiesto peňazí ponúknu, aby ste si prišli s fúrikom pre balík zničených výtlačkov a ešte sa máte poďakovať, že ste vôbec niečo dostali. Nežartujem.

Hypermarkety nastavili zderské podmienky, berú si vyše polovicu z ceny knihy a kto ich hru neprijme, toho vyradia z regálov. Skúste niečo podnikateľsky plánovať, keď viete, že pôjdete do ťažkého mínusu a nik vám nepomôže. Alebo si predstavte, že ste štyri roky nedostali plat – to je realita, s ktorou sa väčšina spisovateliek a spisovateľov u nás “musí” zmieriť. Vždy som chcel pracovať s knihami a som šťastný, že to môžem robiť, ale náš trh považujem za chorý a do hĺbky prehnitý.

Čo môžete robiť? Predovšetkým veľa čítať a veľa kupovať knihy. Pýtajte sa, kto je váš kníhkupec a ako si plní svoje záväzky. Uvedomte si, že my, ktorí pre vás knižky píšeme, sme týmto nespravodlivým systémom postihnutí najviac. Držme si spoločne palce, pretože jedinou nádejou tejto krajiny je vzdelanie, vzdelanie, vzdelanie – a to bez kníh nepôjde. Do čítania!

Jedna z ciest vedie aj tadeto: Lovci & zberači: kniha na stiahnutie

Korytnica. Studený kúpeľ

Na svojich pravidelných letných cestách po Slovensku som opäť po rokoch zašiel do Korytnice. Už pred šiestimi rokmi to tam vyzeralo hrozivo. Ale teraz zážitok prekonal aj naše zvyčajné hororové štandardy vo vzťahu k vlastnej minulosti a ku kultúrnemu a prírodnému dedičstvu.

Korytnica sa nachádza v doline pod Prašivou, len asi desať kilometrov od Donovalov, medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Lepšiu polohu pre turizmus si v regióne sotva možno predstaviť. No už príjazdová cesta je des, ale o nič horšia ako napríklad do Španej doliny. Starostovia horských obcí zrejme predpokladajú, že každý občan už vlastní terénne SUV, ako majú vo zvyku oni.

Čítať ďalej

Zaniknú Slovenské inštitúty?

Včera som čítal v Berlíne a bol to silný zážitok. Náladu mi pokazila iba správa, že Slovenský inštitút potichu vypovedal zmluvu a od febuára sa zatvorí vzácny priestor na Zimmerstrasse. Viaceré krajiny nám tú adresu závideli. Ale ani jedna naša vláda nebola schopná vymyslieť zmysluplný program, nehovoriac dlhodobý plán slovenskej kultúrnej diplomacie. Lenže ťažko očakávať výsledky od ľudí, ktorí tie teplé miestečká dostávajú hlavne za odmenu, nedohovoria sa v cudzom jazyku a slovenskú kultúrnu scénu predstavujú plastovými modelmi dreveníc, katalógmi kúpeľov a recitovaním Hviezdoslava (v Nemecku v slovenčine!) pri sviečkach. Šušká sa, že naši akože sociálni demokrati by radi rýchlo zavreli aj ďalšie inštitúty, možno dokonca všetky.

Toto je dokonalý príklad šetrenia na nesprávnom mieste. Rušiť Berlín, ktorý sa stal novou metropolou európskej kultúry, to nás vracia o dvadsať rokov dozadu. Práve teraz, keď sa veci konečne pohli vo vizuálnom umení (Ondák), v divadle (SkRAT), v hudbe a hádam aj v literatúre, zasa všetko ostane po starom. Môjmu nemeckému vydavateľovi pomohla pri organizovaní tohto turné nemecká súkromná nadácia, zo Slovenska tradične ani cent… A prosím vás nezačnite mi tu hneď niektorí vypisovať, že my príživníci-umelci sa máme konečne postarať sami o seba, lebo jednak to už dávno robíme, ale hlavne – pozrite si, čo s marketingom kultúry dokázali podobne malé krajiny: Fínsko, Írsko, nehovoriac Rakúsko, dokonca aj Česko nás výrazne predbehlo.

Ani neviem zrátať, koľko ľudí mi po čítačkách v nemeckých mestách hovorilo, že sa v ten večer prvýkrát dozvedeli, že nejaké Slovensko existuje a že by zrejme stálo za to niekedy ho navštíviť. To nespomínam preto, aby som si pripisoval nejaké zásluhy, ale aby som ukázal, že dobre spravované európske štáty už dávnejšie pochopili kultúru ako kapitál, imidž, zdroj peňazí aj práce. Verte mi, tu nikto ani len netuší, kto bol druhý na MS v hokeji, ale zato o Romanovi Ondákovi vychádzajú celostranové články v prestížnych denníkoch, ktoré majú viac čitateľov ako Slovensko obyvateľov. Aj on bude musieť organizátorom hovoriť, aby s pomocou z jeho vlasti nerátali… Hoci trocha smutný, srdečne pozdravujem domov!:)

Prečítajte si aj: Čo sa Slovenský inštitút naučí od Goetheho?

Maxim 2

Maxim 2! Dovoľte mi pri tejto slávnostnej príležitosti stručne bilancovať rodičovskú skúsenosť. Otcovstvo je brutálne ťažké, oveľa ťažšie, ako si myslíte. A tým nemyslím len samozrejmé veci ako prebaľovanie plienok, umývanie alebo uspávanie – nechápem, prečo ľudia nechcú spať v jedinom období svojho života, keď skutočne do sýtosti môžu.

Oveľa náročnejšie je spomenúť si na druhú, tretiu a dvanástu strofu pesničiek ako Tancovali líška s macom alebo Medveďku daj labku. Naši predkovia zjavne kosili trávu a hrabali seno celé dni, inak by určite nestihli vymyslieť také nekonečné kusy. Ani nehovoriac o márnej snahe vydolovať z pamäti, do čoho a komu presne varila myšička kašičku a ďalšie riekanky, kde pavúci lozia po stenách, mačky chodia na hrušky a capko na kopačku. Cupi lupi! Momentálne čítam najmä leporelá a detské knižky a celkom si to užívam. Niektoré slovenské rozprávky sú oveľa hrôzostrašnejšie ako škandinávske trilery.

Čítať ďalej