Spisovatelia v školských laviciach

Predpokladám, že ste ešte nikdy nepočuli o Múzeu školstva a pedagogiky. Ani ja som o ňom donedávna nevedel, a to mám múzeá veľmi rád. Nachádza sa v Petržalke na Hálovej 16 a sprístupnili tam výstavu Spisovatelia v školských laviciach. Stojí za to. Uvidíte, ako a kedy chodili do školy Tomáš Janovic, Daniel Hevier, Ladislav Ballek, Daniela Kapitáňová, Eva Borušovičová, Etela Farkašová či Pavol Rankov. Sú tam staré vysvedčenia, lavice, tabule, učebné pomôcky, raritné fotky aj filmové spomienky. A tiež jeden prvák zo Základnej školy na Hubeného 25 v Bratislave v roku 1983.

Viac informácií na webe Múzea školstva a pedagogiky

Reklamy

Muži, ktorí milujú malých chlapcov

Keď som si v novinách prečítal správu o tom, že matematikár Milan M. zneužíval štyroch chlapcov, vedel som, že ma čaká ďalšia bezsenná noc. Hlboko vo mne sa opäť otvorila čierna priepasť, v ktorej sa zážitky s týmto mužom premietajú ako v perverznej platónskej jaskyni. Ani po toľkých rokoch sa to nedá zastaviť. Zízal som do tmy okolo seba i v sebe a myslel som na tých dvanásť a trinásťročných chalanov. Bolo mi ich sakramentsky ľúto. Viem si predstaviť, ako sa cítia a čo ich asi čaká. Len vďaka viacerým náhodám som neskončil ako oni.

Mal som jedenásť. Milan M. bol tri roky mojím triednym profesorom a patril som medzi chlapcov, ktorých miloval. A aby to malo pôdorys gréckej tragédie, jeho mladšia dcéra bola moja spolužiačka, tá staršia o ročník vyššie. Konštelácia ako od Božského Markíza.

Čítať ďalej

Prvé múzeum komunizmu v Bratislave

Jedna spravodajská televízia nedávno označila Viliama Plevzu pri rozhovore prosto za „zberateľa umenia“ a ani slovkom nezmienila jeho mimoriadnu komunistickú kariéru, počas ktorej výrazne skresľoval dejiny našej krajiny.

Máločo môže byť príznačnejšie, ako keď elitný historik minulej éry (tituly Povstalecká a následne Februárová história a mnohé ďalšie) dnes úspešne vystupuje ako človek bez pamäti. Vystihol to premiér Robert Fico slávnym citátom: „Ak sa niekto v tejto krajine osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej Komunistickej strany. Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu.“

O to väčšmi si cením, že v atmosfére neskrývaných sympatií našich najvyšších predstaviteľov k totalite sa našli prostriedky na zriadenie prvého Múzea komunizmu v budove zimného štadióna na bratislavskej Harmincovej ulici 2.

Čítať ďalej

Koniec detstva. Retro leto 1989

Až do leta 1989 prebiehali dva prázdninové mesiace vždy takmer úplne rovnako. 1. júla sme odcestovali na chalupu do Nízkych Tatier a vrátili sme sa 31. augusta.

Z hôr sme sporadicky vyrážali na výlety do takých medzinárodne atraktívnych lokácií ako Kokava nad Rimavicou, Domažlice alebo Zemplínska Šírava, z číreho zúfalstva nazývaná aj „Slovenské more“. Najzápadnejšie mesto, aké som videl, sa volalo príznačne Východný Berlín.

hvorecky-family

Čítať ďalej

Detstvo v socializme

Nemecko opäť prežíva kolektívny šok a jeho východná časť sa ťažko vyrovnáva s dozvukmi svojej komunistickej minulosti.

Na verejnosť sa dostal dokument schválený prvého októbra 1973 straníckym vedením NDR a určený príslušníkom hraničnej i tajnej polície: „Neváhajte použiť strelné zbrane ani v prípade, ak sa o ilegálne prekročenie hraníc pokúsia ženy a deti, pretože práve tie zradcovia často využívajú na svoje zámery.“

milicionar

Text uverejnila väčšina denníkov, niekoľko dní znel v rádiách a odborníci ho komentovali v televíznych diskusiách.

Počas rozdelenia Nemecka na dva samostatné štáty zahynulo na hraniciach tisícdvestoštyridsaťpäť ľudí. Ich jediným previnením bolo, že chceli opustiť diktatúru a odísť do slobodnej krajiny. Za to ich postihol trest smrti. Najmladšia obeť mala jeden rok, najstaršia osemdesiatšesť.

w_zdravime_prvy_maj

Som rád, že som počas svojho života zažil aj diktatúru, ale raz úplne stačilo. Ak dnes môžem povedať, že som mal šťastné detstvo, tak za to vďačím hlavne svojej rodine, vôbec nie šialenému, zbankrotovanému a okupovanému štátu fízlov.

Necítim nostalgiu za sovietskou alebo bulharskou popmusic ani za východonemeckými rolákmi.

Zaskočilo ma, ako často sa ma dnes rovesníci pýtajú, prečo vykresľujem v romáme Eskorta detstvo v socializme tak temne.

„Ako deti sme sa predsa mali krásne!“, „Vtedy sa vraj žilo nádherne,“ hovoria alebo píšu mi viacerí. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj si toľkí moji vrstovníci myslia, že socializmus bol skvelý?

traktor

Časť nemeckej, ale aj slovenskej ľavicovej politickej scény zločiny minulého režimu dlhodobo bagatelizuje. Ide hlavne o politikov, ktorí, podobne ako premiér Robert Fico, v tom období rozvinuli alebo začali svoje kariéry.

V ich spomienkach sa neustále objavujú len sociálne výhody, stopercentná zamestnanosť, nízka kriminalita a pokojný život väčšiny ľudí. O brutálnych zločinoch a násilí proti vlastným občanom, o šikanovaní a väznení nevinných alebo o neustálej cenzúre ani zmienka.

Privilegovaní si naozaj do istej miery žili dobre a štát sa svedomito staral o to, aby sa nikdy nedozvedeli, v akej situácii sa ocitli jednotlivci na okraji spoločnosti. Celá éra sa dnes romantizuje a vládne spomienkový optimizmus.

Filmy ako Vesničko má středisková alebo Pelíšky sú remeselne perfektné, ale inak číre klamstvá. Čím viac príbehov o nedávnych dejinách vznikne, tým lepšie. Lenže na rozdiel od Nemecka u nás minulosť prestala byť mediálnou témou.

Navyše Ústav pamäti národa, jediná inštitúcia, ktorá systematicky mapuje totality dvadsiateho storočia na Slovensku, sa dostala pod priamy ideologický vplyv vlády.

Často sa strieľalo aj na našej západnej hranici. Počet obetí sa odhaduje na tristo. Ďalšie tisícky skončili za mrežami.

Ak na týchto ľudí zabudneme, vymažeme z pamäti aj kus zo seba.

w_spartakiada_praha

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.