Krátka správa o dlhej budúcnosti Slovenska

Pri sledovaní vývoja v našej krajine som sa pristihol pri tom, že čoraz častejšie pozerám ďalej dopredu. Už ma nebaví babrať sa v každodenných kauzách a vo výrokoch kade koho, i keď ani tomu neupieram dôležitosť.

Mám dojem, že časť našej intelektuálnej obce ráta s tým, že už-už nastane zmena pomerov, s napätím čaká na každé voľby, naposledy na župné, a potom o to sklamanejšie sleduje výsledky. Dobré ráno!

Je možné, dokonca pravdepodobné, že to, čo sa na Slovensku teraz deje, nie je prechodný stav. Že to potrvá dlho. A nehovorím o mesiacoch, ale o rokoch a desaťročiach. Možno aj o celom svojom živote, o svojej generácii a možno aj o tej nasledujúcej.

Preháňam? Obávam sa, že nie. Sedemročné obdobie reforiem sa zmýtizovalo na akýsi zlatý vek vlasti, do ktorého sa stačí vrátiť a všetko bude znova v poriadku. Celkom sa zabúda, že napríklad k hĺbkovej premene školstva alebo kultúry ani vtedy vôbec nedošlo – nieže sa to nestihlo dokončiť, ale čistá nula, nič!

Medzičasom veci dospeli do stavu, keď je samotný premiér Fico oveľa pravicovejší ako celá opozícia dokopy. Naše politické strany fungujú ako elitné akciové spoločnosti, kde nijaká prirodzená výmena lídrov nenastáva a riadenie zdola neexistuje.

Voľby sa na Slovensku nevyhrávajú na blogoch, ani v internetových hlasovaniach o naj-článok, ale v provinciách, v mestečkách a v dedinách. Tam žije väčšina našich spoluobčanov, tam hlasujú, tam zažívajú svoje prehry aj víťazstvá, a to je realita dneška, od ktorej sa politici odtrhli, bez ohľadu na to, pod akou značkou vystupujú.

Nie je nič nebezpečnejšie, ako pohŕdať inými ľuďmi a ich spôsobom života, ich názormi a ich zvykmi či predsudkami – a je jedno, či pri pohľade z Bratislavy, alebo z Košíc. Ešte aj Rado Baťo, ktorý pred dvoma rokmi schuti a bez veľkej irónie urážal voličov SMERu-SD, pochopil, že označovať politikov jedného po druhom za boľševikov, je kontraproduktívne. (Navyše keď útočník zväčša netuší, kto vlastne boľševici boli a čím sa líšili napríklad od menševikov.)

Odkiaľ sa vo mne berie tá skepsa? Poďme za radom v perspektíve najbližších desiatich rokov.

Reforma vysokých škôl? Sen.
Budovanie občianskej spoločnosti? Ha ha.
Posilnenie boja proti extrémizmu? Hmmm…
Skutočný zásah proti korupcii? Ďalšia otázka.
Odluka cirkvi od štátu? Neverím.
Zrovnoprávnenie žien? No iste.
Riešenie problémov rómskej menšiny? Ilúzia.
Skvalitnenie médií? Veľmi zlý žart.
Gej alebo lezba vo vláde? Kdeže. (Nemci majú nového hrdého homosexuálneho ministra zahraničia, s ktorým bez problémov spolupracujú aj katolícki konzervatívci a nechystajú sa ho preliečiť.)

No zároveň s tým, ako naša krajina upadá, rastie zodpovednosť každého, kto má záujem zmeniť stav k lepšiemu. Nebude to ľahké.

Novodobí radikáli, ktorí horlia za akési lepšie (rozumej rasovo čisté, pokorené, mlčiace a vodcovi večne pritakávajúce) Slovensko, neznesú, keď sa našincovi niečo podarí. Kto niečo dokáže, musí byť Žid, Čech, alebo Maďar, jednoducho nemôže byť Banskobystričan, Bratislavčan alebo Košičan, pretože Slováci sú odsúdení na večný neúspech a o svete sa rozhoduje na sionistických stretnutiach Všemocných, ktorí macesy zajedajú krvou dobrých slovenských kresťanov.

Za najväčších vlastencov sa vyhlasujú jednotlivci, ktorí neovládajú ani základnú spisovnú slovenčinu a ich jedinými slovenskými knižkami sú tie vkladné.

Čakajú nás ťažké časy v krajine, ktorá drsnie. Ale máme možnosti, aké nijaká generácia na tomto území pred nami nemala: demokraciu, slobodu slova, cestovanie a verím, že hlavne odvahu. Dookola sa znechucovať a na všetko nadávať nikam nevedie. Napriek všetkému verím, že sa tu dá žiť šťastne a zmysluplne.

Vôbec to nemyslím pateticky, ale naozaj som presvedčený, že ak túto krajinu niečo dokáže zachrániť pred definitívnym spustošením a konečným úpadkom, tak je to tvorivosť. Nestrácajme čas malichernosťami, aby sa nestalo, že to, čo po nás zostane, bude mať životnosť ako status na Facebooku. Dlžíme to sami sebe. Do práce!

Časy hojnosti sa skončili
Nech v nás žije domovina!
“Židovského pôvodu”. Vsuvka.


Reklamy