Mám rád chvíle, keď po vystúpení na rakúskej strednej škole sedím v riaditeľni a diskutujem s herr direktorom. Hlavne okamih, keď odpoviem na otázku, koľko zarába slovenský učiteľ.
Tvár oproti sa bleskovo zmení a zjaví sa na nej nechápavý, zmätený výraz. Črty stuhnú a ústa sa zaseknú uprostred vety. Akoby sa celé telo pokúšalo spracovať nepochopiteľnú informáciu zo sveta, ktorý sa zrazu zdá veľmiďaleko, oveľa ďalej ako pred sekundou.
Doslova vidím, ako mozog kalkuluje, počíta a vedomie žasne. V tom zlomku sekundy väčšinou dodám, že životné náklady napríklad vo Welse sú už nižšie ako v Bratislave.
Tento pán sa zmohol na jediné slovo: Netto?
Tak som ho dorazil: Brutto…
Vtedy sa kŕč tela uvoľní, zmení sa na divoké krútenie hlavou a znejú výkriky: to je nemožné, neuveriteľné, hrozné!
Vzápätí musím vyvrátiť riaditeľovo presvedčenie, že sa u nás určite pripravuje generálny štrajk, odbory aj verejnosť sa búria a tento nehorázny stav sa iste čoskoro zmení. Nie, nie, nie.
Keď nedávno rakúska ministerka iba navrhla, že by sa malo rokovať o znížení rozpočtu na vzdelávanie, strhla sa celonárodná vlna odporu a nápad sa radšej už ani nespomína.
Nástupný plat mladého rakúskeho učiteľa je okolo 2 500 eur v hrubom. O učiteľské miesta je taký záujem, že sa na ne čaká a zoznamy sa predlžujú. Keď sa tam stanete učiteľom, máte veľkú šancu na dôstojný život ako príslušník strednej triedy.
Keď sa rozhodnete pre učiteľské povolanie na Slovensku, rozhodujete sa zároveň pre chudobu. Povolanie učiteľa sa stalo jedným z najmenej atraktívnych zo všetkých, uchádza sa oň len jedno percento gymnazistov! Na pedagogické fakulty už berú aj učňov, lebo by nemali pre koho prednášať.
Nikdy nezabudnem, ako v novembri 1989 na tribúnach sľubovali, že o päť rokov dobehneme Rakúsko. Možno stačilo namiesto sľubov učiť sa zo skúseností našich susedov.
Nijaká slovenská vláda zatiaľ nepochopila, že v školstve súrne musí dôjsť k zmene. Učitelia majú na starosti to najcennejšie, čo krajina má: mladých ľudí a budúcnosť. Chceli sme ušetriť a podarilo sa – ochudobnili sme sa.
Michal Hvorecký 
Michal, ja vcelku aj chápem zdesenie tých direktorov, ale tu ide o to, že sa porovnáva neporovnateľné. V prvom rade, Rakúsko je krajina, v ktorej funguje reálny sociálny štát, čo je niečo, čo u nás akosi absentuje ešte aj vo volebných programoch, nieto ešte v reálnej politike. Našinec by možno aj prijal produkty rakúskeho sociálneho systému, ale silno pochybujem, že by bol ochotný platiť rakúske dane…
V druhom rade, z historických dôvodov je v systéme oveľa viac peňazí, takže aj pri teoreticky rovnakom percente HDP by šlo v absolútnych číslach v Rakúsku do školstva viac peňazí.
Navyše, z iných historických dôvodov sa v Rakúsku všeobecne na vzdelanie pozerá ešte stále ako na hodnotu, kým u nás ako na “panské huncútstvo”. A to aj napriek tomu, že veľká časť Rakúska je podobný zapadákov ako veľká časť Slovenska.
Nuž a napokon – ako je to reálne s tými nákladmi? Porovnávaš Wels a Bratislavu, ale porovnateľné mesto je tak možno Graz. Ale OK – je to skutočne porovnateľné, aj keď berieš do úvahy všetky možné poistenia, úplne inú cenu služieb (mestskou dopravou počnúc, kaderníčkou pokračujúc a reštauráciami končiac).
Plne suhlasim Rahnar
Niekde som počul, že naše školstvo produkuje praktických analfabetov. Decká vychádzajú zo základnej školy (vo väčšine prípadov) úplne nepripravené na stredné školy. A na tých, to nie je oveľa lepšie. Inak to bolo podľa môjho názoru s generáciou dnešných tridsiatnikov, keď už sama rodina dbala na vzdelávanie svojich detí. V dnešnej uponáhľanej a demokratickej dobe sa stáva, že rodičia (tí tridsiatnici) si trúfnu fyzicky inzultovať kantorov, keď sa im zdá neprimeranosť výchovných metód. Ja som napríklad ešte zažil dobu fyzických trestov na škole, aj keď to bolo iba v prvej triede, ale poviem Vám, pomohlo. V druhom prípade, je to ľahostajnosť detí a nezáujem o prijímanie nových vedomostí. Násilie na spolužiakoch, okolí a na samotných učiteľoch. Vždy zo stretu učiteľ-zákon-žiak/rodič vychádza víťazne žiak, na ktorého strane zákon tvrdo trestajúci frustrovaných, prepracovaných a body naháňajúcich mentorov mládeže.
Veľmi dobre vystihnutá realita na našich školách. Väčšina rodičov nemá skutočný záujem o vzdelávanie svojich detí . Neúspech zvaľuje na učiteľa. Ako sa dá moderne učiť, keď na školách máme zastaralé pomôcky?Počítače nenahradia klasické , ale moderné pomôcky. Väčšina škôl dostáva len toľko financií, aby vykryli základnú prevádzku a platy pedagógov bez príplatkov. O nákupe moderných pomôcok môže učiteľ iba snívať.