Povolanie: Promotér

… alebo Ako vznikol hudobný festival Wilsonic

Keď som mal sedemnásť rokov, sníval som, že už-už príde deň, keď sa budem živiť len literatúrou a príjmy z písania mi hojne postačia na všetko od nájomného až po žúry. Predstavy však akosi nie a nie sa stretnúť s realitou.

Namiesto múzického ťukania do kláves som celé dni stál na nohách a umýval som špinavý riad po ľuďoch, ktorí v reštaurácii švédskeho obchodného reťazca nedojedli kottbular. Šiel som radšej vylepovať plagáty pre rockový klub, ktorý skrachoval už pri vzniku. Povýšil som na zmrzlinára. Môj stánok mal vynikajúcu polohu – nikto ho ani len nevidel, nieto ešte, aby sa k nemu priblížil. Pri sústavnom čítaní kníh ma nerušili zákazníci, len zlostné vrčanie večne plného mraziaceho stroja.

Nakoniec som sa stal organizátorom podujatí, ktoré som považoval za kultúrne. Vtedy sa tomu hovorilo promotér a znelo to veľmi hrdo – v komunite piatich zasvätencov, ktorí vedeli, o čo ide. Pre zvyšok populácie to znamenalo niečo medzi vekslákom a taxikárom. Medzičasom sa to slovo ešte väčšmi poslovenčilo a je z neho event manager.

Dodnes celkom nerozumiem, ako sa môjmu kamarátovi, výbornému hudobnému dramaturgovi Tiborovi Holodovi podarilo presvedčiť ma, aby sme spoločne založili a zorganizovali nový hudobný festival. V máji 2000 sme v priestoroch Slovenského národného múzea zorganizovali prvý ročník a podujatie sme nazvali Wilsonic.

Názov je zložený z dvoch slov: Wilsonovsonic. Wilsonov je historický názov Bratislavy z roku 1918, ktorý vznikol v dobe snáh spraviť z vtedajšieho multikultúrneho centra nezávislé a moderné európske veľkomesto. Túto tému som formou alternatívnej histórie rozvinul v novele Najhorší zločin vo Wilsonove z knihy Lovci & zberači.

Na prvý ročník prišlo skoro toľko ľudí, koľko sme chceli – iba o jednu nulu menej. Line-up bol fenomenálny aspoň tak ako neúspech. Ale tie k životu patria a my sme sa poriadne poučili.

Wilsonic_1-432x288

Po návšteve Gus Gus nasledujúci rok sa Wilsonic sa z akcie na akciu stával úspešnejším, paralelne s tým, ako sa Bratislava prvý raz vo svojich dejinách menila na ozajstné mesto. Po troch rokoch som už čoraz väčšiu akciu organizovať nestíhal, prenechal som ju Tiborovi a jeho skúsenému tímu.

Začalo sa mi dariť, pretože som sa naplno pustil do toho, do čo som sa od začiatku chcel – do písania. Zostal som však verným divákom a najväčším fanúšikom Wilsonicu.

Keď vidím tohtoročný program festivalu, priznám sa, som na svoje „dieťa“ hrdý. Ten víkend sa nikdy nechystám spať. Radšej zistím, či som ešte nezabudol tancovať.

wilsonic festival

www.wilsonic.sk

Bratislava nahlas

Ako Bratislavčana ma štve, že sa na moje mesto už iba nadáva. Iste, dôvodov je neúrekom, ale keď sa v nej udeje niečo pozitívne, väčšinou si to nikto nevšimne.

Dve obrovské diery v bruchu PKO vystihujú katastrofálny prístup radnice k tradícii bratislavskej moderny. Aj Kablo nedávno padlo bez povolenia a s ním zmizol cenný kus industriálnych dejín rovno pred našimi očami. Ešteže sa Nový most, Slovenský rozhlas, hotel a obchodný dom na Kamennom námestí a športovú halu na Pasienkoch podarilo zapísať do zoznamu pamiatok.

Lenže v meste sa nielen búra, ale, našťastie, naďalej aj stavia. Zostáva dúfať, že finančná kráza nezmení Bratislavu na realitné smetisko, ako je to v celých štvrtiach v Španielsku, ale na pestrejší urbánny priestor s novými, nezvyčajnými štvrťami.

Celkom bez záujmu médií vyrástla v metropole jedna z najkrajších moderných budov v strednej Európe: nová centrála firmy Strabag na konci Mlynských Nív.

strabag

V jej útrobách sa nachádza asi najcennejšia zbierka súčasného umenia, akú v krajine máme. Alebo viete o inom mieste, kde by naraz a trvalo vystavovali takí rozdielni umelci ako Anselm Glück, Hermann Nitsch, Boris Ondreička či Hertha Hurnaus? Navyše strechu oživuje fascinujúci House Attack od Erwina Wurma, výnimočnej osobnosti rakúskeho umenia a architektúry.

house_attack

Nedávno som s kamarátom Martinom Leidenfrostom budovu navštívil a po dlhom čase som bol na svoje mesto hrdý. Konečne pribudol priestor, kde dostali výraznú príležitosť predstaviť sa autentickí, prvotriedni umelci a nie rôzni pseudosochári s čumilmi alebo estrádni speváci, ktorí radi farbia kravy.

Kedysi priemyselná a veľmi živá, no už dlho mŕtva zóna, dostala druhú šancu. Železnica, ktorej slepé koľaje dodnes prerezávajú cestu, viedla k rafinérii Apollo, fungujúcej od roku 1895, k Feiglerovej kotolni továrne Kablo, otvorenej v roku 1917, a k plynárňam, ktoré vznikli v tridsiatych rokoch minulého storočia. Ožije priestor opäť ľuďmi a biznisom? V čase, keď vláda otvorene nadväzuje na dedičstvo reálneho socializmu, to azda bude dôležitý dôkaz, že nadnárodné koncerny nerobia vždy a všade všetko iba zle.

Jeden scénograf napísal, že architekti v Československu si zapustili hanbu do betónu. Bratislava sa nechtiac stala súčasťou monštruózneho sovietskeho príbehu o socialistickej budovateľskej utópii, ktorý sa písal od ázijských republík až po Berlín.

Bratislava, akú mám v pamäti z detstva, bola tichá, sivá a strašidelná, jej priveľké sídliská ako kulisy z nemého expresionistického filmu. Strategická poloha na dôležitej hranici, v minulosti taká výhodná, sa po roku 1948 stala prekliatím mesta, ktoré bolo obohnané ostnatým drôtom. Mnohé štvrte sa stali zavŕšením Chruščovovho plánu na „koniec nadbytočností v stavebníctve“.

Ako mnohí jej obyvatelia, aj ja cítim k Bratislave povestnú Hassliebe, lásko-nenávisť, hoci láska napriek výhradám prevažuje. Bratislava je špinavá, zanedbaná, povrchná a odcudzená, ale napriek tomu, alebo možno práve preto, aj nezvyčajná, temná a krásna. Treba ju brániť. A hovoriť o nej nahlas.

strabag-portrait

Autorkou fotiek je Viedenčanka Hertha Hurnaus. Je autorkou knihy EASTMODERN, ktorá dokumentuje architektúru a dizajn 60. a 70. rokov minulého storočia na Slovensku. Séria portrétov robotníkov, ktorí budovu postavili, je súčasťou stálej zbierky umenia spoločnosti Strabag.

Prečítajte si aj: Jar vo Wilsonove

Pornografia, noir a Parsifal

Bol to deň ako stvorený pre návštevu Viedne. Najprv som šiel do maku, teda do Múzea úžitkového umenia. Môj obľúbený sochár a „inštalatér“ Anish Kapoor tam pripravil výstavu Strieľanie do rohu, ktorá predstavuje doterajší vrchol jeho tvorby.

Milovník monumentálnych formátov tentoraz stavil na krvavočervený vosk. Obrovské, fascinujúce útvary v halách pomaličky orezávali kovové platne, takže boli premenlivé a vždy iné, vtekali do parkiet a fluidne splývali s priestorom.

Uprostred trónilo prvé funkčné delo v dejinách umenia, ktoré ovládal strelec vyškolený umelcom. V 15-minútových intervaloch s ohlušujúcou salvou vypálil náboj vosku na stenu, čím dlhodobo vzniká objekt, akých je v súčasnom umení pramálo.

anish_kapoor

O výstave The Porn Identity v Kunsthalle som už počul toľko, že sa mi to zdalo podozrivé. A naozaj – je to zatiaľ najslabšia prehliadka, akú som v galérii videl. Zato šikovný marketingový ťah, ktorý do výstavnej siene prilákal aj postarších pánov v dlhých kabátoch a s pohyblivými pravačkami. Téma si zaslúžila menej PR a viac kurátorskej invencie.

Čoraz rozšírenejší fenomén pornografie si zaslúžil podrobnejšiu interpretáciu. Bolo by z čoho vyberať: od Sadeho cez Georgesa Bataillea, Ericu Jongovú až po Chucka Palahniuka a iks ďalších. Toto je jeden z najcennejších exponátov, dekorácia z mliečneho baru Korova vo filme Mechanický pomaranč:

iden

Našťastie je o poschodie vyššie Výťah na popravisko, nezvyčajná, temná, mimoriadne pôsobivá expozícia nazvaná podľa kultového filmu Louisa Malleho s hudbou Milesa Davisa. Ide o rozbor fenoménu noir vo filme, fotografii, výtvarnom umení a v literatúre drsnej školy.

Spomínate si na Road to Perdition a postavu fotografa Harlana, ktorú hral Jude Law? Tam nájdete originál – ten človek sa volal Weegee a celé desaťročia sa zameriaval na fotky mŕtvol, väzňov či prostitútok. Noc, keď sa v New Yorku neudiala vražda, považoval za premárnenú. Treba vidieť.

weegee

Centrálna inštalácia výstavy, vyhorené pódium neznámej rockovej kapely, by mohlo byť scénografiou opery Parsifal. Na tento posledný opus Richarda Wagnera som sa vybral do Viedenskej štátnej opery.

Už som, samozrejme, zohnal iba lístok na státie. K miestam pod stropom mám sentimentálny vzťah od študentských čias. Túto vymoženosť pred sto rokmi vybavil Gustav Mahler, ktorý bojoval za to, aby opera nebola len snobská záležitosť, ale žáner pre všetkých.

Nechce sa mi veriť, že za tri Eurá môžem zažiť jeden z najlepších orchestrov sveta, originálne inscenácie a prvotriedne spevácke hviezdy, čo je oproti Dolnorakúskej ľudovej opere v Prešporku dôležitá psychická hygiena. Až vo Viedni som začínal chápať, že opera nie sú len zlaté krepové kostýmy, umelohmotné meče a infantilné postavy, čo sa – v tragédiach aj komédiach – správajú ako vyšinuté deti.

Parsifal sa už vykladal najrôznejšími spôsobmi: mysticky, kresťansky, eroticky, germánsky, rasisticky aj demokraticky. Podľa niektorých to ani nie je skutočná opera, ale novodobé pašijové hry. Minimalistický príbeh o sebazaprení a vykúpení ponúka všemožné výklady.

Svätý Grál, kopija, ktorou mučili Ježiša, odopieranie sexu, zázračné liečivo, záchrana umierajúceho kráľa – to nie sú motívy ľahko zrozumiteľné súčasníkovi. No Parsifal je predovšetkým hudba. Treba ju jednoducho počúvať. Samotný Wagner svojim fanynkám radil zložiť divadelný ďalekohľad, zavrieť oči a sústrediť sa na zvuk. Tinedžeri v Subclube by mi asi neverili, ale táto opera prispela k tomu, že dnes počúvame ambient.

parsifal1
Stotožňujem sa s Gustavom Mahlerom, ktorý svoju skúsenosť s dielom opísal takto: „Keď som vyšiel z divadla, neschopný slova, vedel som, že som zažil najväčšiu veľkosť a najväčšie utrpenie, a že tento zážitok, posvätný a nepošpinený, so mnou zostane počas celého života.“

Milión ľudí jej drží palce

Štvrtého apríla 2009 bola asi najdlhšia sobota môjho života. Polročná občianska kampaň Moja prezidentka sa volebným moratóriom skončila. Po prekvapivom prvom kole zamorovali diskusné fóra našej webstránky antisemitské a rasistické príspevky takým tempom, že by sa ani nedali stačiť vymazávať. Nový článok pre SME.

oznamDvadsať rokov po Nežnej revolúcii v okrese Vranov nad Topľou.
Foto: SITA.