Pestrosť je moja najmilšia farba

Splnil som si sen a navštívil som Dessau. Priznám sa, ako tínedžer som Bauhaus najmä počúval. Až cez obaly platní britskej kapely som sa dostal k originálu. Pôvodný Bauhaus sa roku 1925 usídlil v nemeckej provincii, v sasko-anhaltskej diere, ktorá vstúpila do dejín umenia.

Pre našinca je neuveriteľné, s akou úctou a nasadením Nemecko pristúpilo k záchrane a obnove biednych zvyškov architektúry, ktorú Bauhaus vytvoril. Pritom pred dvadsiatimi rokmi tam už nebolo skoro nič. Časť pôvodných budov rozmetali na konci vojny bomby a to, čo zostalo, „skrášlili“ nové okná a bizarné fasády.

Čítať ďalej

Týždeň chátrajúcich slovenských knižníc

Počas marcového Týždňa slovenských knižníc si často spomínam na množstvo knižníc v tejto krajine, ktoré som navštívil. Hoci niekde na mňa prišlo sedemdesiat a inde iba sedem ľudí, mám skoro na všetky podujatia silné spomienky.

Zažil som tam šialené, zvláštne aj zábavné veci. Raz mi vynadajú, inokedy ma chvália, dakde sú apatickí, voľakde zas nadšení a zvedaví. Jeden večer sa pre množstvo otázok nedostanem k predčítaniu, druhý nahlas prednesiem štvrtinu knihy.

Čítať ďalej

O kultúre, peniazoch a moci

Novinárka Hana Fabry so mnou urobila rozhovor pre denník Pravda. Potešilo ma, že jej otázky boli celkom iné ako zvyčajne. S jej milým súhlasom, za ktorý ďakujem, si interview môžete prečítať aj tu:

Slovenská kultúrna scéna je rozhádaná. A to priam geneticky. Počnúc sochou Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu cez boj o PKO, budmerický kaštieľ spisovateľskej obce či ten v Moravanoch obce výtvarníckej. Súboj s mocou a peniazmi neprežila kultová „nepohodlná“ Stoka. Bitky o kultúru sa u nás zvádzali aj na ekonomickom fronte pri nastavovaní (otrasnej) DPH na knihy. Prospievajú kultúre a jednotlivým subkultúram, jej tvorcom a konzumentom, večné spory?

Spory môžu byť aj prospešné. Ja skôr vidím opačný problém – naša spoločnosť prežíva zvláštny stav umŕtvenia a apatie. Verejná diskusia by sa nám zišla, no mne sa skôr zdá, že vládne až podozrivé ticho, hlavne vzhľadom na to, akú krízu kultúry prežívame. Najživšie spory sa vedú v diskusných fórach, hlavne anonymne, čo nemá cenu. Najviac daný stav škodí samotným tvorivým ľuďom. Nevieme sa zjednotiť, každý bojuje, aby sa uživil, nemáme spoločný hlas, preto nedokážeme spoločne nič vybojovať. Jeden príklad za všetky je literárny dom v Bratislave – stále ho nemáme a ani tak skoro nebudeme mať. Nemeckí autori majú aj vlastné odbory, kde presadzujú spravodlivé honoráre, radia si navzájom so zmluvami a obhajujú svoje práva.

Čítať ďalej

Pozor, ďalší Esterházy na Slovensku!

Keby som vedel po maďarsky, prečítal by som si v origináli zásadné knihy blízkej literatúry ako Pavučina Dezsa Kosztolányiho, Bezosudovosť Imrého Kertésza, Rebeli Sándora Máraia, Jadvigin vankúšik Pála Závadu a ďalšie. Našťastie, naša kultúra disponuje špičkovými prekladateľ(ka)mi z maďarčiny, ktorí pre porozumenie susedných, no vzdialených národov urobili viac ako generácie politikov.

Maďarskej literatúre sa podarilo to, čo našiel (zatiaľ) nie – stala sa samozrejmou súčasťou svetového kánonu. Péter Esterházy je síce na Slovensku autorsky prítomný dlho, no pozornosti, akej sa dočkal v iných, oveľa väčších krajinách, sa tu zatiaľ neteší. Možno by mu vydavateľ mal postaviť sochu. Hneď by sa strhol obrovský rozruch, zvolávali by sa tlačové konferencie politických strán, za aj proti by sa bojovalo na uliciach i sociálnych sieťach a vedecké inštitúcie by vydávali stanoviská.

Esterházy pochádza z uhorskej šľachtickej rodiny, no jeho nároky voči nám, občanom a čitateľom, nie sú vonkoncom územné či mocenské, ale intelektuálne – túži osloviť vnímavého jednotlivca. Prvý raz ma nadchol Malou maďarskou pornografiou, hravou zbierkou literárnych fragmentov o erotike, láske a zložitom živote múdreho mladého muža v gulášovom komunizme.

Čítať ďalej