Meno Hela Volanská som donedávna nepoznal, ale som sakramentsky rád, že sa to zmenilo. Jej kniha Ako na cudzej svadbe sa mi vryla do mozgu tak razantne, že na ňu nezabudnem, nech by som akokoľvek chcel. S historickou sklerózou by sa síce žilo ľahšie, ale zato nechutne falošne.

V prvých rokoch po Nežnej revolúcii slovenská literárna scéna rozpačito zistila, že sa – na rozdiel od susedných krajín – zo zásuviek skoro nijaké prelomové, zakázané romány nevytiahli. Ako býva zvykom, nastalo len rozpačité ticho a keďže každý sa s každým pozná, viac sa pochlebovalo, ako kritizovalo. S odstupom času sa ukazuje, že v našom písaní väčšou výpovednou silou ako fikcie disponovali autobiografické literárne rozprávania (Žo Langerová, Ján Rozner). Aj Volanská spomína s takou razanciou, že mi vlasy vstávali dupkom.

Narodila sa s menom Chaja Wolfowitz v židovskej rodine v Lodži, kde vtedy žila druhá najväčšia komunita v Európe. Lenže v Poľsku existovali dávno pred príchodom nacistov také absurdné kvóty pre jej národ, ža štúdium neprichádzalo do úvahy.

Čítať ďalej →