Medzi vyradenými titulmi v malej českej knižnici som našiel knihu Györgyho Lukácsa, záhadnej, fascinujúcej, ale aj desivej osobnosti dvadsiateho storočia.

Volá sa Umění jako sebepoznání lidstva a má 450 strán. Vydal ju starý Odeon, celé roky som ju zháňal, zaplatil by som za ňu kadečo a teraz ju mám zadarmo, lebo tam na mňa zrejme čakala. Je to mohutný artefakt v kvalitnej tvrdej väzbe s obrazom Pieta Mondriana na obale.

György Lukács, potomok maďarskej židovskej buržoázie, sa už v mladosti stal radikálnym ľavičiarom. Rebeloval voči otcovi-bankárovi aj rodinným zvykom. Mal blízky vzťah k Nemecku, kde študoval a práce v tejto knihe sú všetky výborne preložené Růženou Grebeníčkovou z nemčiny.

Medzi jeho priateľov patrili Max Weber, Stefan George či Béla Bartók. Thomas Mann ho naveky spodobil v postave jezuitského fanatika Lea Naphtu v románe Čarovný vrch.

Poznal sa s Trockým, Lunačarským aj s Leninom, ktorý ho ostro kritizoval za návrh dať väčšiu moc parlamentu a podporiť demokraciu.

Počas maďarskej revolúcie roku 1919 bol komisárom a nechal zastreliť osem ľudí. Neskôr sám mnohokrát tesne unikol smrti v tvrdých politických zápasoch. Viedol európske robotnícke hnutie, všemožne varoval pred fašizmom, kritizoval avantgardu, polemizoval, písal ako posadnutý.

Ani oženiť sa najprv nechcel, aby ho vzťah nevyrušoval od práce. „Mojím ópiom sú knihy a idey,“ napísal v liste na rozlúčku, keď uvažoval o samovražde.

Pred nacistami utiekol do Moskvy, kde ho počas brutálnych straníckych čistiek väznila, mučila a takmer popravila NKVD. Po vojne bol jedným z lídrov maďarskej revolúcie roku 1956.

Lukács presadzoval marxistickú estetiku, no nie dogmy, ale veľmi precíznu interpretáciu v širokých súvislostiach doby. Ako jeden z prvých sa zaoberal vplyvom kapitalizmu na umenie a premenou kultúry na komerčný tovar a dôsledkami, ktoré to pre ľudstvo bude mať. Vyvíjal sa, staršie práce často zavrhoval a prekonával novými.

Vystupoval proti Stalinovi už vtedy, keď diktátor ešte žil a skoro ho to stálo život. Viackrát opakoval, že Stalin vôbec nie je marxista a väčšina vrcholných komunistov takisto nie.

Lukács na rozdiel od nich Marxovo dielo detailne poznal, a preto sa staval proti totalite aj socialistickému realizmu, čo mu dogmatici nikdy neodpustili a dvakrát ho vylúčili zo strany. Systém vytvorený Stalinom označoval za „nehorázne zlo“.

Zďaleka nie všetkým jeho úvahám rozumiem. Vyskytli sa aj názory, že vo viacerých filozofických otázkach sa celý život fatálne mýlil. S množstvom jeho názorov nesúhlasím.

No jeho štúdie o Goethem, Balzacovi, Puškinovi či Thomasovi Mannovi alebo jeho teória románu („napísaná v stave vrcholného zúfalstva nad stavom sveta“) patria k tomu najlepšiemu, čo v literárnej vede poznám. Písal odborne, no zrozumiteľne, šiel do hĺbky a udivoval neuveriteľne podrobnými znalosťami diel.

Ako jeden z prvých vo východnej Európe napísal krátku monografiu o Solženicynovi, kde označil za „každodenný symbol stalinskej éry koncentračný tábor“.

Vďaka nemu som objavil Waltera Scotta či maďarskú modernu skupiny Nyugat. Učil som sa od neho lepšie interpretovať text a kontext. Jeho vplyv na celom svete bol obrovský, mal a má zástupy obdivovateľov aj kritikov. Žil v extrémnej dobe a spoluvytváral ju. Po všetkom, čo zažil, chápal tvorivosť ako zápas o prežitie a dôstojnosť človeka, ako rozpor medzi vojnou a mierom, smrťou a životom.

Netuším, ako mohol tento český výber roku 1976 vyjsť, keďže sa v knihe píše aj o spisovateľoch, napríklad o Kafkovi, ktorí boli v tom čase u nás zakázaní. Ale takéto projekty sa občas podarili.

Sovietska invázia do Československa roku 1968 Lukácsom hlboko otriasla. Krátko pred smrťou roku 1971 napísal: „Zrejme sa celý ten experiment, ktorý sa začal roku 1917, dobabral, a všetko sa musí začať odznovu na nejakom inom mieste.“

Niekto potrebuje k šťastiu veľa. Mne momentálne celkom postačuje táto kniha.