Pavúkovci patrili medzi dvoma vojnami k známym slovenským obchodníckym rodinám. Vlastnili veľkú galantériu na Obchodnej ulici v Bratislave a viacero pobočiek po krajine, ako aj malú likérku v Brezne. 

Prišiel rok 1952. Pavúkovci prišli po komunistickom prevrate o väčšinu majetku, ale to režimu nestačilo. Stali sa jednou zo 672 bratislavských rodín, ktoré boli označené za protištátne živly. V rámci Akcie B ich vysťahovali do Sv. Martina nad Žitavou a umiestnili do stodoly bez vody a kanalizácie. Aby to nebolo málo, starého otca poslali do baní v Čechách.

Na týchto nevinných ľudí nemohli našiť nič kriminálne, tak ich jednoducho vysídlili a okradli. Dokopy sa iba v Bratislave zabralo tisícpäťsto bytov a väčšina zhabaného majetku sa nikdy nevrátila späť.

Lenže Pavúkovci sa dokázali presadiť aj v najťažších podmienkach. Pán Marian Pavúk musel najprv do výroby, ale napokon vyštudoval strojníctvo. Osud ho priviedol k zvýšenému záujmu o históriu a knihy.

Odporúčam vám jeho články a knižky o kedysi slávnej slovenskej obci Vyhne aj so vzácnymi reprodukciami starých pohľadníc. Hoci je označovaný za amatérskeho historika, mnohé fakty, ktoré zozbieral, nepoznali ani profesori slovenskej histórie. Napísal mimoriadne cenné dejiny Židov vo Vyhniach aj dve knihy o tamojších kúpeľoch a pivovare. Prečo to robí? Chce hľadať pravdu.

Jeho syn Maroš Pavúk si roku 1992 otvoril v Brezne klub Bombura, v budove bývalej rodinnej likérky, ktorú sa mu horko-ťažko podarilo reštituovať. Za socializmu tam bola mliekareň a štát zanechal dom v katastrofálnom stave, plný smetí a potkanov.

Raňajkovali sme spolu na druhý deň po čítačke a rozprávali sme sa o tom, aké to je prevádzkovať dnes nezávislý hudobný klub. Viaceré bratislavské kapely, rozmaznané honorármi z firemných večierkov, už prestali chodiť, ale o to viac sa hlási zahraničných. Priestor sa už stal v alternatívnych kruhoch kultom. Nedávno tam hrala džezová speváčka z Južnej Afriky, chystá sa ázijský punk.

Pavúk nedávno čítal poznámky svojej starej mamy, v ktorých si zaznamenávala komunistické prenasledovanie. Teraz štát podľa neho šikanuje podnikateľov až podozrivo podobne. Nie sú to len nové, čoraz vyššie odvody a zlé zákony pre zamestnancov a dohodárov. Ale aj sústavné nezmyselné kontroly, previerky a pokusy za každú cenu pokutovať.

Sto bystrických kukláčov tri piatky po sebe hľadalo drogy, nič nenašli, ale na dve hodiny zastavili prevádzku v najdôležitejšom čase. Ušlý zisk nikto nevráti. Napokon poliši našli študentovi jednu šišku marihuany a správali sa k nemu ako ku kolumbijskému dílerovi.

Hoci Bombura bol z Pavúkovho dobrovoľného rozhodnutia prvý nefajčiarsky podnik v meste, nedávno ich dokonca chceli pokutovať za nesprávnu tabuľku Zákaz fajčiť. Súd nakoniec vyhrali, ale stálo to čas aj peniaze. A štát stále hľadá nové cesty, ako strpčovať život aj prácu, namiesto toho, aby sa tešil, že takýto priestor existuje, prípadne ho dokonca podporoval, ako je to vo svete bežné.

Pavúk zorganizoval stovky koncertov domácich aj zahraničných skupín ako aj hudobný festival Revište, doviezol do mesta divadlá Stoka či Teatr Novogo Fronta, roky premietal filmy. Bez neho by ťažko skúšané mesto, ale aj celý kraj, kde počet obyvateľov neustále klesá, vyzerali inak, pustejšie, smutnejšie, nudnejšie.

Ľudia sa ma často pýtajú, koho považujem za elitu. Takých ľudí ako Pavúkovci, presne takých.