Blog

Sofia

/ Michal Hvorecky / Jeden komentár

Pozdravujem vás zo Sofie. Vyšla mi knižka v bulharčine a pozvali ma sem. Zasnežené mesto leží v kotline pod dvojtisícovkami, z ktorých najvyššia sa volá Vitoša. V centre stoja popri starodávnych kostoloch stalinské paláce. Do metra sa vchádza popri rímskych vykopávkach.

Na predmestiach sa rozprestierajú nekonečné sivé sídliská. Paneláky nie sú opravené, lebo nie je z čoho. Tá surovosť mi pripomenula časy pred tým, ako sa u nás rozmohla posadnutosť zatepľovaním a pestrým maľovaním fasád. Dôchodky sú okolo sto eur, bežné platy dvesto až tristo eur, zato ceny ako u nás.

Hovorí sa, že dnešné Bulharsko je krajina snívačov – každý sníva, že odtiaľ vypadne… Odišli už dva milióny obyvateľov. Ľudia tam nemajú ľahký život.

Napriek tomu som už dávno v nijakom meste nevidel toľko kníhkupectiev a čitateľov. Knižný veľtrh sa konal v monštruóznom kulturáku, ktorý postavil diktátor Todor Živkov pre svoju dcéru. Predstavte si päťnásobný Istropolis vymyslený sovietskym scifistom.

Jeden deň vo Viedni

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Včera som strávil celý deň vo Viedni. Doobeda som čítal na Komenského gymnáziu, ktoré založili už roku 1872 a vyštudovali na ňom aj mama Václava Havla alebo Karel Schwarzenberg.

Čo krajšie sa môže autorovi stať, ako keď ho študenti nechcú pustiť z čítačky?:) “Profesorku S. tady máme každý den, ale Michala Hvoreckého jednou za čtyři roky!” kričali, ale nepomohlo. Pani riaditeľka zakročila tak, ako to vedia iba československé riaditeľky.

Tak som zašiel do svojho obľúbeného antikvariátu na Wipplingerstrasse. Kúpil som si tri cenné knihy za päť eur a o vchod ďalej raritné cedečká z druhej ruky: posledný album Nico a prvý od Grandmaster Flash & The Furious Five (oboje po euro:)

V MuseumsQuartier som si pozrel fotky sovietskej architektúry aj dobrú výstavu Nahí muži a znova aj Egona Schieleho a viedenskú modernu okolo roku 1900.

Večer som sa zastavil v Slovenskom inštitúte, kde rozprávali Thomas Frankl a Kornel Földvári. Frankl sa narodil roku 1934 v Bratislave a zázrakom prežil holokaust. Skrýval sa v Medickej záhrade, v bytoch u dvoch bratislavských rodín (v jednej dokonca prezlečený za dievča), a napokon až do konca vojny na vidieku v kláštore uršulíniek.

Jeho otca Adolfa Frankla odvliekli priamo pred jeho očami 29. septembra 1944 do Osvienčimu, no prežil aj pochod smrti a zachránil sa. Tajne kreslil aj v tábore, aby vydal svedectvo. Po návrate domov v Bratislave najmä maľoval, až kým mu komunisti roku 1949 nezobrali obchod, ktorý Franklovci v Prešporku spravovali po sedem generácií.

Rodina ušla do Viedne, kde sa Adolf Frankl stal významným maliarom a svojím dielom zanechal svetu memento. Pamätnú tabuľu má vedľa Café Hawelka a v Bratislave na Ventúrskej. Thomas spomínal, ako otec nechcel ani za nič opustiť Bratislavu, pravidelne chodieval do Hainburgu na kopec, pozoroval stratený domov a plakal.

Kornel rozprával o detstve v rodine hodinára v Trenčíne a o štúdiu v Bratislave a o tom, ako ho z vysokej školy odviezli ako buržoázneho nacionalistu rovno do bane.

Potme sme sa spolu viezli autom do Bratislavy, pršalo a Kornel celú cestu rozprával vtipy a vždy, keď prišla reč na niečo zlé, na udavačov alebo na korupciu či Mečiara, zakaždým to prevrátil naruby žartom.

Smial som sa a pochopil som, že toto bola celý život jeho stratégia prežitia, jeho jediná nádej. Hovoril som si, aké mám pekelné šťastie, že žijem teraz, a nie vtedy, a ako je dobre, že títo páni v najlepších rokoch naďalej rozprávajú a píšu a vystavujú, aby sa na to všetko nezabudlo.

A potom som v diaľke zbadal ufo a vedel som, že už sme doma.

Dni Mateja Hrebendu

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Cestou na Dni Mateja Hrebendu v Levoči, čo je prehliadka literárnej tvorby a umeleckého prednesu nevidiacich, mi hlavou ako naschvál prebleskoval najčernejší humor. Budeš tam jednooký medzi slepými. Ako naschvál ti budú napadať samé vety ako “v tomto odseku vidíme” alebo “pozrime sa na vetu…” Tešil som sa, ale aj som sa desil, či to nedobabrem.

A potom som pred nimi sedel na stoličke v triede a mal som po čase riadnu trému. Autori prichádzali s klepotom bielych paličiek a usádzali sa. Kabáty si ukladali podľa hmatu. Spoznávali sa po hlase.

Predstavil som sa im a poprosil som ich, aby mi krátko porozprávali o sebe, odkiaľ sú a aké texty si vybrali. Jeden z najstarších účastníkov mi povedal, že ho ako malého chlapca učila moja prateta Valéria Kirchmayer – v našej rodine mnohé ženy učili znevýhodnených a aj ja som vyrástol medzi nedoslýchavými a nepočujúcimi.

Rozprávali sme sa o obľúbených autoroch, o hlasnom čítaní, o písaní a o audioknihách. Jeden pán sa mi priznal, že kým videl, vôbec nečítal beletriu, no po oslepnutí sa naučil Braillove písmo a prečítal už celý kánon svetovej prózy. Vydal vyše sto článkov a tucet poviedok.

Ďalšiemu sa v štyridsiatke rozpadli sietnice, a tak sa musel druhý raz naučiť žiť, orientovať sa, pracovať, variť a začal písať, aby sa s tým nejako vyrovnal.

Najmladšia, osemnásťročná nádejná spisovateľka mi prezradila, že je slepá od narodenia, zbadá len občas biele čmuhy, inak je ponorená do čiernočiernej tmy. Pracuje na prvom románe, v ktorom si predstavuje viditeľný svet a svoje miesto v ňom.

Bál som sa, že to bude depka, ale celý čas sme sa smiali a tvrdo pracovali. Nijaké falošné pochlebovanie, ale otvorená obojstranná kritika. Naučil som sa od nich oveľa viac ako oni odo mňa.

Títo ľudia čítajú, píšu, maľujú, fotia, cestujú, s pomocou hlasového softvéru používajú aj Facebook. Keď sme sa lúčili, poprosili ma, aby som svojim priateľom poslal ich odkaz, a robím to veľmi rád: “Ďakujeme, že nás vidíte!”

Fater

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Nikdy predtým som na vlastné oči nevidel mŕtveho človeka. Ale fater, ako sme mu vo famílii hovorili, ležal na úzkej drevenej posteli a vyzeral oveľa mŕtvolnejšie, než všetky telá zastrelených či zomrelých hrdinov z televíznych inscenácií a filmov, ktoré dokonca občas mierne dýchali alebo sa nenápadne pohli. On sa nehýbal vôbec a pôsobil, akoby bol mŕtvy aspoň deň.

Vraj fatra nakoniec dostali jeho plauze, pľúca. Dávno ho silno bolel aj krák, ako mu hovoril, čiže krk, no k doktorovi by ho nikto nedostal. Až do posledného dňa ráchatal bi a tijek, fajčil ako Turek, zásadne cigarety z čierneho tabaku, ktoré si sám ušúľal. Ešte aj teraz mal poruke popolník plný ohorkov, dokonca sa mi zdalo, že z jedného sa ešte slabo dymilo.

Už pred hodinou mali prísť pohrebníci, ale meškali, ako vtedy každá služba. Už sme si nachystali aj úplatky, bez nich sa ani pohreb nedal vybaviť, prípravy by trvali večne.

Čítať ďalej →

Levoča

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Po dvoch rokoch opäť čítam v Levoči: vo štvrtok 22. novembra 2012 na Gymnáziu J. Francisciho-Rimavského na Kláštorskej 37. O 10:30 pre študentov, o 16:00 pre verejnosť. Teším sa do mestečka, z ktorého pochádzal môj starý otec. Jeho životom je inšpirovaná kapitola Fater v novej knihe Naum.