Včera som čítal v Berlíne a bol to silný zážitok. Náladu mi pokazila iba správa, že Slovenský inštitút potichu vypovedal zmluvu a od febuára sa zatvorí vzácny priestor na Zimmerstrasse. Viaceré krajiny nám tú adresu závideli. Ale ani jedna naša vláda nebola schopná vymyslieť zmysluplný program, nehovoriac dlhodobý plán slovenskej kultúrnej diplomacie. Lenže ťažko očakávať výsledky od ľudí, ktorí tie teplé miestečká dostávajú hlavne za odmenu, nedohovoria sa v cudzom jazyku a slovenskú kultúrnu scénu predstavujú plastovými modelmi dreveníc, katalógmi kúpeľov a recitovaním Hviezdoslava (v Nemecku v slovenčine!) pri sviečkach. Šušká sa, že naši akože sociálni demokrati by radi rýchlo zavreli aj ďalšie inštitúty, možno dokonca všetky.

Toto je dokonalý príklad šetrenia na nesprávnom mieste. Rušiť Berlín, ktorý sa stal novou metropolou európskej kultúry, to nás vracia o dvadsať rokov dozadu. Práve teraz, keď sa veci konečne pohli vo vizuálnom umení (Ondák), v divadle (SkRAT), v hudbe a hádam aj v literatúre, zasa všetko ostane po starom. Môjmu nemeckému vydavateľovi pomohla pri organizovaní tohto turné nemecká súkromná nadácia, zo Slovenska tradične ani cent… A prosím vás nezačnite mi tu hneď niektorí vypisovať, že my príživníci-umelci sa máme konečne postarať sami o seba, lebo jednak to už dávno robíme, ale hlavne – pozrite si, čo s marketingom kultúry dokázali podobne malé krajiny: Fínsko, Írsko, nehovoriac Rakúsko, dokonca aj Česko nás výrazne predbehlo.

Ani neviem zrátať, koľko ľudí mi po čítačkách v nemeckých mestách hovorilo, že sa v ten večer prvýkrát dozvedeli, že nejaké Slovensko existuje a že by zrejme stálo za to niekedy ho navštíviť. To nespomínam preto, aby som si pripisoval nejaké zásluhy, ale aby som ukázal, že dobre spravované európske štáty už dávnejšie pochopili kultúru ako kapitál, imidž, zdroj peňazí aj práce. Verte mi, tu nikto ani len netuší, kto bol druhý na MS v hokeji, ale zato o Romanovi Ondákovi vychádzajú celostranové články v prestížnych denníkoch, ktoré majú viac čitateľov ako Slovensko obyvateľov. Aj on bude musieť organizátorom hovoriť, aby s pomocou z jeho vlasti nerátali… Hoci trocha smutný, srdečne pozdravujem domov!:)

Prečítajte si aj: Čo sa Slovenský inštitút naučí od Goetheho?