Vystupoval som v Pezinku v starej Radnici, v klenbovej sále, v budove zo začiatku sedemnásteho storočia. Podujatie pripravili ľudia, ktorí vedia, čo potrebuje literárna akcia: kvalitný zvuk aj osvetlenie, divadelné ticho, dobrú, pripravenú moderátorku, predtým, prirodzene, propagáciu, na mieste pult s knihami a tak ďalej. Nie je to žiadna veda, no u nás ešte ani zďaleka nie samozrejmosť. (Ikskrát som vystupoval v podmienkach úplne nevhodných pre hlasné čítanie.) Potešilo ma, že prišli ľudia. Niekedy sa zrodí atmosféra, pre ktorú aj ja tak rád chodievam na čítačky iných autoriek a autorov. Nastane chvíľa, keď ma poetka alebo prozaik prinútia stíchnuť, plne sa sústrediť, spomaliť a intenzívne vnímať. Je to protiklad klipového charakteru dnešného sveta. Protiváha k rýchlosti, zmätku, povrchnosti, nesústredenosti. Nie je v tom nič staromódne, naopak, je to nanajvýš súčasné: stretnúť sa, pobudnúť spolu a podeliť sa o hlbšie vrstvy poznania, spoločne zažiť hudbu alebo text. Rozprávať príbeh. Podvedomá snaha nestratiť ľudskosť.

Ďakujem dobrovoľníkom, ktorí kampaň pripravili!

Keďže aj vysedávanie v bratislavskej kaviarni a večné počítanie petrošekelov človeka po istom čase otravuje, ako správny agent Západu vyrážam opäť do terénu. Na príkaz diverzných centrál v hornorakúskom Fuckingu a americkom Boringu mierim na dve podujatia, čo už sa dá nazvať cielená kampaň rozviedčika.

V stredu 13. mája od 20:00 budem v Senci počas Noci literatúry čítať z knihy Asi Ester, ktorú napísala Katja Petrowskaja. O tom, že v tomto vynikajúcom románe (vyjde na jeseň) ide o židovsko-ukrajinskú tému, sa iste nemusím zmieňovať.

Zašiel som si pozrieť Pikovú dámu. SND robilo veľkú reklamnú akciu, lebo už po roku sa na predstavenie nedarí predávať lístky. Hlavne, že sa tu bezbrehá láska k ruskej kultúre skloňuje dňom i nocou na tuctoch webov. Nepomohlo ani hosťovanie slávnych spevákov ako Miroslav Dvorský a Dalibor Jenis, ktorí bežne vystupujú na svetových pódiách. Balkón museli zavrieť a dole sa hľadisko zaplnilo spolovice.

Škoda, že speváci nedorazili s ruskou piesňou na perách na amerických motorkách. Hneď by ich vítali krojované devy chlebom a soľou v spoločnosti ruského veľvyslanca, malí uniformovaní chlapci by ich zasypali kvetmi a jeden jurodivý senior by ich so slzami v očiach obdaroval ružami.

Čítať ďalej →

KU.BA / Kultúrna Bratislava. Pokračovanie série verejných diskusií o kultúre a meste KU.BA Talks v utorok 28.4.2015 o 17.30 v a4 – nultý priestor. Ako vyzerá a ako môže vyzerať kultúrny život v hlavnom meste? Kde sme a kam sa chceme dostať? Akú má Bratislava víziu v oblasti kultúry? Čím sa inšpirovať a čo urobiť pre udržanie a rozvoj kultúrnych aktivít?

Podľa Adely Banášovej žijeme v „diktatúre, ktorá síce nezatvára ľudí, ale vytvára takú demagógiu medzi nami, že nemáme ani slobodu povedať“ svoj názor. Asi pre neuveriteľne obmedzujúcu demagógiu to známa moderátorka niekoľkokrát verejne zopakovala v najčítanejších médiách. Adela má zmysel pre humor, ale tu sa už končí fun.

Mladá žena, ktorá dosiahla veľký úspech a mimoriadne zbohatla na tom, že nadštandardne veľa rozprávala v súkromných aj verejnoprávnych médiách, by mohla slová o slobode prejavu voliť oveľa opatrnejšie. Zvlášť, keď vyrastala vo Východnom Berlíne, kde jej otec s vysokou pravdepodobnosťou pracoval pre komunistickú tajnú službu. Zväzky, dostupné v Ústave pamäti národa, ho uvádzajú pod krycími menami Lotos a Dodo. Adela, samozrejme, nemôže za to, čo páchal jej otec, ale z nepochopiteľného dôvodu sa naňho túži čoraz väčšmi podobať. Aj kvôli nej sa SND stalo jediným národným divadlom v Európe, kde priestor v talkšou dostávajú indivíduá, ktoré tvrdia, že sa živia hlbokým vdychom a výdychom.

Z Jozefa Banáša sa v jeho najnovšom preoblečení stal konšpirátor, čím mi je ešte ukradnutejší ako predtým. Ale Adelu som mal rád, vážil som si jej profesionalitu a občas som s ňou aj spolupracoval. Napísal som pre ňu zopár moderansov pre firmy aj benefičné podujatia. Už to nebudem robiť, keď som sa dozvedel, že podľa nej žijeme v „neslobode“.

Čítať ďalej →

Milí priatelia, viete, ako si cením umelecký preklad. Žijem v krajine, kde táto kreatívna práca zostáva finančne aj spoločensky nedocenená. Aj preto som v rámci mesiaca knihy s kolegyňami a priateľmi pripravil podujatie Moja najmilšia nemecká kniha, ktoré vyzdvihne dlhú tradíciu kvalitných prekladov do slovenčiny.

Počas dlhej noci zarecituje Táňa Pauhofová Goetheho básne zo zbierky Slasť a bôľ. Richard Stanke úryvok zo Schlinkovho Predčítača a profesor Ladislav Šimon svoj nový preklad románu Roberta Menasseho. Samo Marec si vybral Svet včerajška od Stefana Zweiga, Peter Zajac a Ján Štrasser svoj kultový preklad Karla Krausa – Posledné dni ľudstva. Adam Bžoch prednesie legendárneho temného romantika Heinricha von Kleista. A keďže na Slovensku dominujú prekladateľky-ženy, svoje obľúbené nemecké knihy predstavia aj Daniela Humajová, Marta Šimečková a Jana Cviková.