Podporujem Dúhový pochod Pride. Bol som aj na tom prvom, kde počas môjho príhovoru zaútočili neonacisti a mlátili aj ženy. Môj syn, ešte v brušku svojej mamy, prvý raz zacítil slzný plyn, zrejme, aby sa pripravil, do akého sveta sa narodí.

Hoci fundamentalisti tvrdia opak, Pride je dôkazom, že u nás demokracia napriek všetkému ešte funguje a občianska spoločnosť sa veľmi pomaly, ale predsa rozvíja. Politikom naľavo aj napravo takéto akcie ležia v žalúdku, pretože dokazujú, že nie všetkých sa podarilo zmanipulovať ideologickými kydmi. Je tu stále veľa ľudí, ktorí si vážia slobodu, bránia ju a bojujú za ňu. A to mocným prekáža, lebo oni si tu vybudovali partokraciu a paškvil demokracie, a hoci si hovoria kapitalisti a radi sa oháňajú voľným trhom, najradšej kradnú zo štátneho. Politici našu krajinu nastavili tak, že J&T platí dane 15, Penta dokonca iba 6 percent, zato ja 21 percent. A každého odporu a slobodného prejavu sa boja. Tak ako nevyšetria Gorilu, tak nepotrestajú ani Kotlebu a jeho holohlavých nohsledov.

Pride je vždy dobrá zámienka, ako odpútať pozornosť od skutočných problémov. Keď idem na Dúhový pochod, myslím na spisovateľky Timravu a Irenu Brežnú, na prekladateľku Janu Cvikovú, na Romanu Schlesinger a Hanu Fabry a mnohé ďalšie aktivistky za práva slovenských žien. Spomínam na herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na krasokorčuliara a olympijského víťaza Ondreja Nepelu, na kultového scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných ľudí, ktorí sa tejto akcie nedožili. Bez nich by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie sveta aj umenia omnoho chudobnejšie. Do tretice všetko dobré, dúha!

Prečítajte si aj: Tolerantné mesto či provinčná diera? a Totálna vypatlanosť slovenských neonacistov