Na ceste: Liptov

Hlásim sa vám prvý raz zo svojej literárnej cesty. V Liptovskom Hrádku som čítal na gymnáziu. Bol to silný zážitok. Po tých rokoch už dokážem rýchlo odhadnúť, kde majú dobrú učiteľku alebo učiteľa slovenského jazyka a literatúry. V triede pani Tatjany Mravcovej dve tretiny študentov pravidelne čítajú a asi desať z nich skúša aj literárne tvoriť. Takže som bol vlastne medzi kolegyňami a kolegami.

Bolo o čom rozprávať. Po hodine a pol som podujatie musel prerušiť, aby mi vydržali hlasivky na večerné vystúpenie v Čajovni za siedmimi horami.

Keď hovorím so študentmi, snažím sa im vysvetliť, že ak budú čítať, prežijú s veľkou pravdepodobnosťou úspešnejší a lepší život a zarobia aj viac peňazí ako tí, ktorí knihy ignorujú. Ale nielen to. Je za tým aj niečo oveľa hlbšie a dôležitejšie. Kto číta, strávi svoj pobyt na tomto svete zmysluplnejšie a krajšie.

Fotku urobil Martin Droppa, reportér a organizátor kultúrneho života, človek taký nekonečne milý, že jediné, čo mu chýba, sú dva predné zuby, a aj to ho robí ešte krajším. Uňho ozaj platí – hosť do domu, pán do domu. Zakúril mi v peci tak, že som ani v mraze pod Kriváňom nezmrzol. Navštívili sme spolu aj Štróblovu vilu a Sihoť. Ďakujem za inšpiratívne dva dni na Liptove!

Obrázok

Palec up!

Ozvali sa mi ďalší milí ľudia, aby som k nim prišiel na čítačku a debatu. A to z kultúrnych priestorov, ktoré sa v malých mestách snažia robiť veľké veci. Takže do programu pribudli Podkrovie F5 v Prievidzi, Akropola v Kremnici, Bombura v Brezne, Groteska artcafé v Poprade a Nástupište v Topoľčanoch. Celý program turné tu.

Zajtra vyrážam, a ako vidíte, ešte trocha neveriacky zízam, že na Slovensku už existujú súkromní sponzori, ktorí podporujú literatúru a jej cestu za čitateľmi. Veľká vďaka za požičanie auta a preplatenie benzínu. Inak by sa cesta sotva mohla uskutočniť. Palec up!

Obrázokchal

Turné na jar 2013

Po troch rokoch opäť vyrážam na cestu s knihami po celom Slovensku. Idem aj na viaceré miesta, kde som nikdy nevystupoval. Prejdem na jar krajinu od Michaloviec cez Liptov až po Malacky. Robím to pre radosť a inšpiráciu. Chcem vidieť, kde sa vyvíja a kde stagnuje táto krajina, pýtať sa, prečo sa opravujú futbalové štadióny, a nie knižnice. Budem čítať Naum a iné texty, rozprávať, ale aj veľa počúvať a učiť sa. Prosím, dajte vedieť aj svojim priateľom. Poteším sa, ak sa uvidíme nielen na monitore, ale aj naozaj!

5. marec Banská Bystrica, UMB, Tajovského 51, 11:25

5. marec Krupina, kaviareň, 17:00

6. marec Liptovský Hrádok, Čajovňa za siedmimi horami, 17:00

7. marec Liptovský Mikuláš, knižnica, 16:00 

18. marec Sereď, Kultúrny dom, 18:00

19. marec Bratislava, Štátna pedagogická knižnica, 10:00

20. marec Žilina, Stanica + Stroon

4. apríl Trnava, synagóga + Stroon

8. apríl Humenné, Vihorlatská knižnica, 16:30

9. apríl Michalovce, Zemplínska knižnica, 16:00

10. apríl Trebišov, Zemplínska knižnica

20. apríl Senica, DAV, 18:00

22. apríl Rožňava, Gemerská knižnica, 16:30

23. apríl Rimavská sobota, BeneLibri, 11:00

23. apríl Revúca, kníhkupectvo BeneLibri, 17:00

24. apríl Spišská Nová Ves, čajovňa Alchýmka, 19:00 

25. apríl Prešov, Christiania

7. máj Malacky, knižnica

8. máj Prievidza, Podkrovie F5

9. máj, Zvolen, Kráľovská sieň na Zvolenskom zámku

6. jún Nitra, Nitrianska galéria, Župný dom

Turné Michala Hvoreckého sa koná s láskavou podporou spoločnosti Volkswagen Slovakia, ktorá zapožičala nové, malé vozidlo up! Palec up!:)

Krásu Slovenska nezničia ani romány!

Z aktuálnej matičnej tlače (Slovenské národné noviny, 49/2012) som sa dozvedel, že knihy píšem “na objednávku zahraničných agentúr a nadácií” a “v mene akéhosi efemérneho svetoobčianstva”. 

Autorom je Maroš M. Bančej, bývalý šéfredaktor Dotykov (čo bol kedysi celkom obstojný časopis pre mladú literatúru), momentálne pracovník Národného osvetového centra a známy bojovník za zrušenie A4.

Obrázok

Čítať ďalej

Tvorivosť si zaslúži odmenu

“Pán Hvorecký, môžete nám akciu urobiť grátis?” Email zo štátnej inštitúcie, ktorá ma chce pozvať na vystúpenie. Odmenou mi vraj bude “dobrý skutok”.

Už desať rokov si hovorím, že nebudem vystupovať zadarmo, ale vždy znova sa nechám prehovoriť. Čítam rád a vážim si každú príležitosť predstaviť svoju prácu publiku. Ale nerozumiem, ako môžu v roku 2013 od niekoho žiadať prácu bez nároku na honorár. Zvlášť teraz, keď sa prudko zvýšili odvody a keď štát ešte väčšmi žmýka ľudí pracujúcich na dohodu.

Nikomu ani nenapadne prosiť montéra alebo robotníka, aby čokoľvek urobil zadara. Ale spisovateľ, výtvarník, dramaturg – od nás sa to naďalej akosi automaticky očakáva: nájsť si čas, pricestovať, byť k dispozícii aj cez víkend, podať výkon a potom pokorne odísť domov…

Obrázok

Začínam toho mať dosť. Keď o tejto situácii hovorím kolegom v zahraničí, väčšinou mi ani nechcú veriť. Nevedia si predstaviť, že je taký prístup k umelcom vôbec možný. Ešte aj v krachujúcom Maďarsku sú na tom literáti lepšie: knižnice, školy a univerzity im čítačky a prednášky platia. Ja to robím vo svojom voľnom čase a za vlastné. A samozrejme, pozývajúca inštitúcia si naplnila program, vykázala činnosť, legitimizovala svoju existenciu aj svoje platy.

Presne tu je podľa mňa jeden z hlavných problémov našej kultúry. Úradníci, ktorí to organizujú, si hovejú na teplých miestečkách, často najmä politickí nominanti alebo kadejakí bratranci a kamoši starostov a županov.

A tí, ktorí sa reálne snažia kultúru robiť, sa zmenili na ochotníkov, na novodobých hobby tvorcov. A keď sa vzbúria, že takto to už ďalej nejde, hneď ich nahradia noví, pretože vždy sa nájde niekto, kto to urobí ešte lacnejšie, alebo dokonca zaplatí, aby tam vôbec mohol byť. Za oponou už čakajú desiatky amatérov, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby sa presadili a ďalší amatéri ich potom zadarmo a ochotne ohodnotia, akí boli úžasní.

Napísal som pánovi riaditeľovi, že zadarmo vystúpiť nemôžem a teda neprídem, tak ako ani on a jeho zamestnanci nechodievajú do práce bez nároku na plat. Vysvetlil som mu, že nemám iné zamestnanie a tvoriví ľudia si za svoje výkony zaslúžia odmenu.

Na 24 hodín nastalo ticho a potom prišla správa, že peniaze sa zrazu našli. Ponúkli mi honorár, síce pomerne nízky, ale predsa, preto som sľúbil, že prídem.

Zároveň som ich vyzval, aby v rozpočtoch vždy počítali s honorármi pre spisovateľky a spisovateľov aj pre iných kreatívnych ľudí, aby sa z toho stalo pravidlo. Pán riaditeľ priznal, že im to predtým ani nenapadlo, ale že si uvedomujú, ako sa doba zmenila a budú to v budúcnosti zohľadňovať a urobia, čo sa bude dať.

Podobný problém ako ja máte mnohí: v architektúre, vo vizuálnom umení, v hudbe, dokonca aj v modelingu od vás chcú plnohodnotné výkony, ale neraz len za symbolickú alebo dokonca žiadnu odmenu. Ozvali sa aj literárni kolegovia z Ukrajiny a Poľska, kde správa vzbudila vlnu solidarity. Sú na tom podobne…

Viem, že sa to dnes veľmi nenosí, ale podľa mňa by sme mohli skúsiť vyvinúť spoločné úsilie, aby sa na verejnosti tvorivá práca začala chápať ako povolanie, nielen ako záľuba. Mnohí ľudia sú mylne presvedčení, že žijeme v blahobyte a väčšinu času sa flákame, nemajú potuchy, aké nízke sú honoráre za články či knihy alebo za koncerty, nevedia, že výtvarníci musia často dokonca zaplatiť za to, aby mohli vystavovať v štátnych galériách!

Vo verejnosti prevláda predstava tvorivej práce ako večného romantického ničnerobenia, čakania na múzu a života bez starostí. Pritom makáme často viac ako ľudia v bežných robotách, zdierajú nás na nových, vyšších odvodoch aj daniach. My tvoríme obsahy v novinách alebo programy vo výstavných sieňach či v divadlách.

Sme generácia individualistov. Každý tvorí inak. Zväčša bojujeme o prežitie. Naše práva nikto nezastupuje. Mnoho talentov odišlo do iných povolaní, pretože si už nemohli dovoliť žiť ďalej len z tvorby. Ak sa niečo nestane, tento trend bude pokračovať.

Po svojej skúsenosti vám radím: ak vám nebudú chcieť zaplatiť, informujte o tom, protestujte, nedajte sa vydierať, požadujte primeraný honorár. Spoločne môžeme vytvoriť silnejší tlak na to, aby sa veci zmenili. Máte moju podporu.

Anna Kareninová, zomieram s vami!

Ocitol som sa nedávno v skupine inteligentných mladých ľudí, ktorí sa rozprávali o Anne Kareninovej. Potešil som sa, že budeme debatovať o jednom z mojich najmilších románov, ale vysvitlo, že hovorili o novom filme. Knihu ani jeden z nich nepoznal. Pritom keby som im mohol odporúčať jediný titul, ktorý si toho roku musia prečítať, bol by to tento, ktorý začal vychádzať na pokračovanie roku 1873.

Lev Nikolajevič Tolstoj má u nás trocha smolu. Aj ja si ešte zo školy pamätám, ako sa k nemu hrdo hlásil socialistický realizmus, čo je pekný príklad nechutného falšovania a manipulácie faktov, typickej pre totalitný režim. Mučili ním na ruštine, vnucovali ho ako povinné čítanie…

Anna-Karenina-Keira-Knightley-900x600

Čítať ďalej

Na Slovensku nežijeme v prítomnosti

Slováci sa ešte nikdy nemali tak dobre. Škoda, že si to tak zriedkavo uvedomujú. Krajina sa za uplynulé desaťročie zmenila najrýchlejšie vo svojich dejinách.

Naši občania nechcú vziať zodpovednosť za vlastné životy do svojich rúk. Demokracia sa akosi neujala. Krádeže, podvody, korupcia, rodinkárstvo – málokomu to prekáža natoľko, aby zdvihol hlas proti, či nebodaj vyšiel do ulíc.

Ľudia nevedia žiť v prítomnosti. Rojčia o minulosti a desia sa budúcnosti, ale to, čo je dnes, im v slzách pri televízoroch uniká pomedzi prsty. Aj premiér je človek minulej éry a stavia na istoty, že dobre už bolo a masy ho za to milujú. Ach, ako fajn bolo ešte včera!

Terajší stav pretrvá možno desaťročia. Spoločnosť je plná nenávisti a násilia. Ako občan mám často túžbu odísť odtiaľto, ale ako spisovateľ tu chcem zostať. Písanie mi umožňuje nezblázniť sa. Mám dojem, že moje miesto je tu. Na západe poznajú Absurdistan iba z literatúry, ale pre mňa je to bežná skúsenosť. Každý deň prináša veľa nových námetov. Nedokázal by som tu prežiť bez humoru a kníh.

Slovensko potrebuje nielen novú generáciu lídrov, ale hlavne iróniu, nadhľad, odstup od seba a aspoň akú-takú víziu, čo ďalej. Inak bude naďalej kráčať dozadu, žiť včera.

Treba protestovať a búriť sa všetkými prostriedkami. Rád pôjdem znova do ulíc, ak budem mať čo len trocha dojem, že to má zmysel. No ak nemá byť nový pokus fiasko, musí ísť oveľa hlbšie ako tie doterajšie. Protestné hnutie, ak chce byť naozaj úspešné, by sa malo začať v ľudskom vnútri, v každodennom postoji ku konzumu, k reklame, k médiám, k vlastnému životu a k svetu.

Kritický prístup sa nedá vytvárať v mase a hluku, ale iba v tichu, sám so sebou. Pracovať na tom je oveľa náročnejšie ako rozoslať internetom pozvánky, ale ak má skutočne dôjsť k zmene, inú ako túto cestu nevidím.

Želal by som si vidieť raz túto krajinu ako miesto, kde sa nielen dobre píše, ale aj žije.