Počas marcového Týždňa slovenských knižníc si často spomínam na množstvo knižníc v tejto krajine, ktoré som navštívil. Hoci niekde na mňa prišlo sedemdesiat a inde iba sedem ľudí, mám skoro na všetky podujatia silné spomienky.
Zažil som tam šialené, zvláštne aj zábavné veci. Raz mi vynadajú, inokedy ma chvália, dakde sú apatickí, voľakde zas nadšení a zvedaví. Jeden večer sa pre množstvo otázok nedostanem k predčítaniu, druhý nahlas prednesiem štvrtinu knihy.
Je dobré, že už nežijeme v stredoeurópskej banánovej, ale najnovšie v hokejovej republike. Posun od banánu k puku, to je v dejinách civilizácie podobný skok ako od mýtu k logu. Od anonymného chaosu, keď nás ako kolektív spájala iba záľuba v nekvalitnom alkohole, vášeň pre písmeno „ä“ a posadnutosť riešiť problémy anonymne v diskusných fórach, sme sa dopracovali k zákonu, k jednote, k symbolickej spoločnej hokejke.
Prestali sme dôverovať všeobecne prijatým výkladom vlastnej neschopnosti, odhodlali sme sa k priznaniu svojich chýb, a tým aj k neistotám hľadania pravdy: Slovenská republika je mŕtva, nech žije Hokejová republika!
So záujmom sledujem debatu o budúcnosti univerzít. Na verejnosť prenikla správa, že za dvetisíc eur sa dalo kúpiť prijatie na právo. Stačilo podpísať zdrap papiera, zo dvadsaťkrát v sobotu navštíviť stodolu uprostred poľa a z človeka sa stal JUDr. Prečo sa také lákavé ponuky dohadujú potajme? Dávno som mohol byť právnikom a navyše mám rád víkendové pobyty na vidieku.
Prudko by stúpla moja šanca dostať sa na prokuratúru, čím by som zabezpečil pracovné miesto pre seba aj pre svojho syna. Ako chceme v tomto štáte inak vytvárať dlhodobú zamestnanosť?
Som iba Mgr., čo zďaleka nie je ono. Predstavte si napríklad Mgr. Robert Fico. To vyzerá vrcholne humanitne a nedôveryhodne. Ale JUDr. Fico – to človek môže stvárať hocičo a všetko mu prejde.
Spoznal som sa s jedným tridsiatnikom a dali sme sa do reči, pretože má, podobne ako ja, veľmi rád knihy. Nedávno spolu so súrodencami zdedil byt. Predali ho, rozdelili sa a on zvažoval, čo so sumou, ktorá sa mu nečakane ocitla na konte. Na vlastný nový byt by to zďaleka nestačilo. Banka ho prehovárala na hypotéku, no keď si zrátal, že by nehnuteľnosť po tridsiatich rokoch splácania dvojnásobne preplatil, nemal na zmluvu chuť.
Rozhodol sa splniť si sen, založil vydavateľstvo a publikuje toho roku desať titulov. Vydá knihy, o ktorých je presvedčený, že sú dobré a uvidí, čo ďalej. Sebaironicky sa označil za post-materialistu.
Držím kamošovi palce, aby mu projekt vyšiel a rád ho podporím kúpou výtlačkov. Potešilo ma, že som po dlhom čase stretol človeka, pre ktorého nie sú stredobodom života peniaze. „Buď chamtivý!“ vyzýva ma bilbord novej banky trikrát počas krátkej prechádzky po meste, jeden rovno pred hračkárstvom, zrejme, aby si heslo vštepovali už deti.
Krátko pred Vianocami sa na múre v Ostrovanoch, ktorý oddeľuje rómsku osadu a na ktorý dala obec 13.000 eur, objavil nápis Prepáčte. Ďakujem neznámemu autorovi, napísal to aj v mojom mene.
Foto mi preposlal Laco Oravec z Nadácie Milana Šimečku: spoznajte ho vo výbornom rozhovore pre Pravdu.
Miesto, kde píšem tieto riadky, o dva roky zrejme nebude existovať. Sedím vo svojom mini ofise na bratislavskej Továrenskej ulici v bývalom Výskumnom ústave káblov a izolantov. Tie elektrické drôty museli byť za komunizmu naozaj dobré preskúmané! Vyzerá to tu ako v laboratóriu sovietskeho konštruktivizmu alebo v skúšobni, kde Kraftwerk nahrali album Mensch-Maschine.
Kafkovská budova zíva prázdnotou a developer ju kúpil, aby ju zbúral. Hospodárska kríza projekt zastavila, preto sa do objektu nasťahovali mladí umelci. Lacnejšie nájomné v Bratislave nezoženiete – ceny nehnuteľností často predstihujú Viedeň. Slovenskí začínajúci tvorcovia majú tradične hlboko do vrecka a štátu sú ukradnutí. Nijaké rozmaznávanie štipendiami a tvorivými pobytmi, ale tvrdá trhová realita turbokapitalizmu.
Médiá nedávno zverejnili prekvapivú správu, že medzinárodný konkurz na výstavbu v okolí vyhrala Zaha Hadid.
V nedeľu 19. septembra o 11:45 som autom dorazil k hraničnému priechodu Užhorod-Vyšné Nemecké. Predo mnou stálo deväť áut. Naľavo sa týčila jedna z najväčších sôch robotníka na západnej Ukrajine a oháňala sa zástavou.
Rad postupoval pomaly. Predbiehať sa smeli iba vozidlá BMW s tieňovanými sklami, ktorých šoféri sa s colníkmi vítali ako so svojimi najlepšími obchodnými partnermi.
Michal Hvorecký 