Slovensko

Písanie nie je práca?

/ Michal Hvorecky / 2 komentáre

Pravidelne sa na mojom Facebooku vyroja jednotlivci, ktorí mi odporúčajú, aby som si „vyskúšal skutočnú prácu“ alebo zažil, aké to je „naozaj robiť“. Žasnem, ako hlboko sa do mozgov vryla nenávisť k intelektuálnym povolaniam, ktorú sme zdedili. Neuveriteľné, koľko ľudí si ešte stále myslí, že spisovateľstvo a vôbec tvorivá činnosť nie je vôbec práca.

Škoda, že si tí diskutéri na odplatu nevyskúšali na pár týždňov alebo ešte lepšie mesiacov či nebodaj na rok-dva život v slobodnom povolaní. Bez platu či akéhoľvek iného pravidelného príjmu, zato so zvýšenými odvodmi aj daňami, s neistotou, či vôbec niekto zaplatí honorár.

Nech tri dni píšu celostranovú esej pre noviny za odmenu, za akú by robotník odmietol kopať kanály. Alebo by som im odporúčal sadnúť do auta, štyri hodiny šoférovať a potom absolvovať dve dvojhodinové podujatia, podotýkam, že obe zadarmo, a na druhý deň opäť a na tretí tiež.

Čítať ďalej →

Na stredných školách

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

V priebehu dvoch týždňov som navštívil päť slovenských stredných škôl a mal som tam prevažne silné zážitky. Ozaj by som odporúčal, aby na gymnáziá pravidelne chodievali spisovateľky a spisovatelia, pretože inak tam veľmi chýba kontakt so živým, súčasným písaním.

Vôbec nerozumiem zámeru ministerstva školstva znižovať počty hodín literatúry v prospech gramatiky. Podľa mňa je to nezmysel. Ešte väčšmi sa škrtá čítanie, už sa prakticky vôbec neučia básne naspamäť, vraj študentov neradno zaťažovať, majú toho priveľa…

Čítať ďalej →

Bude koho voliť?

/ Michal Hvorecky / 3 komentáre

Keby sa parlamentné voľby konali dnes, šiel by som voliť, ale odovzdal by som prázdny lístok. Nie je to dobré riešenie, ale už by som si z ponuky nevedel vybrať. Minule som si ešte zvolil z Mosta, ale šlo to do prosta.

Aj preto som zašiel na predstavenie projektu Tvoríme Slovensko, ktoré zorganizovali poslanci Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý. Vraj to zatiaľ nebude politická strana, minimálne rok nie, a možno nikdy. No každá aktivita smerom k občanom a k verejnej diskusii sa cení. Zvlášť v ére, keď odcudzenie medzi mocou a ľudom nabralo feudálne vzdialenosti a vzájomná dôvera klesla na dno Mariánskej priekopy.

Navyše títo dvaja sú síce v politike dosť krátko, no stihli toho urobiť viac, a dobrého, než mnohí naši dinosauri za dve dekády. Len škoda, že sú zrovna v hentej partaji.

1657133
Čítať ďalej →

Komu patrí Liszt, Márai a gotika?

/ Michal Hvorecky / 27 komentárov

Maďarskú veľvyslankyňu pobúrilo, že na koncerte v Aténach predstavili hudobníci Franza Liszta ako slovenského skladateľa. Aj mne sa minulú jeseň v Budapešti stalo, že sa do mňa nečakane pustila riaditeľka tamojšieho literárneho múzea, a začala mi vyčítať, že si Slováci ukradli Sándora Máraia a predstavujú ho svetu ako slovenského spisovateľa.

Namietol som, že ak by sa taká informácia niekde zjavila, budem prvý, kto bude protestovať. Márai bol maďarský spisovateľ, ktorý sa narodil v Košiciach, keď to mesto patrilo Uhorsku.

Rozohnená riaditeľka pokračovala, že v Paríži na slávnej výstave Zlatom a ohňom sa roku 2010 hovorilo o “slovenskej gotike”, pričom nič také neexistuje, spišská gotika je maďarská gotika!

NL_Liszt

Čítať ďalej →

Tvorivosť si zaslúži odmenu

/ Michal Hvorecky / 3 komentáre

“Pán Hvorecký, môžete nám akciu urobiť grátis?” Email zo štátnej inštitúcie, ktorá ma chce pozvať na vystúpenie. Odmenou mi vraj bude “dobrý skutok”.

Už desať rokov si hovorím, že nebudem vystupovať zadarmo, ale vždy znova sa nechám prehovoriť. Čítam rád a vážim si každú príležitosť predstaviť svoju prácu publiku. Ale nerozumiem, ako môžu v roku 2013 od niekoho žiadať prácu bez nároku na honorár. Zvlášť teraz, keď sa prudko zvýšili odvody a keď štát ešte väčšmi žmýka ľudí pracujúcich na dohodu.

Nikomu ani nenapadne prosiť montéra alebo robotníka, aby čokoľvek urobil zadara. Ale spisovateľ, výtvarník, dramaturg – od nás sa to naďalej akosi automaticky očakáva: nájsť si čas, pricestovať, byť k dispozícii aj cez víkend, podať výkon a potom pokorne odísť domov…

Obrázok

Začínam toho mať dosť. Keď o tejto situácii hovorím kolegom v zahraničí, väčšinou mi ani nechcú veriť. Nevedia si predstaviť, že je taký prístup k umelcom vôbec možný. Ešte aj v krachujúcom Maďarsku sú na tom literáti lepšie: knižnice, školy a univerzity im čítačky a prednášky platia. Ja to robím vo svojom voľnom čase a za vlastné. A samozrejme, pozývajúca inštitúcia si naplnila program, vykázala činnosť, legitimizovala svoju existenciu aj svoje platy.

Presne tu je podľa mňa jeden z hlavných problémov našej kultúry. Úradníci, ktorí to organizujú, si hovejú na teplých miestečkách, často najmä politickí nominanti alebo kadejakí bratranci a kamoši starostov a županov.

A tí, ktorí sa reálne snažia kultúru robiť, sa zmenili na ochotníkov, na novodobých hobby tvorcov. A keď sa vzbúria, že takto to už ďalej nejde, hneď ich nahradia noví, pretože vždy sa nájde niekto, kto to urobí ešte lacnejšie, alebo dokonca zaplatí, aby tam vôbec mohol byť. Za oponou už čakajú desiatky amatérov, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby sa presadili a ďalší amatéri ich potom zadarmo a ochotne ohodnotia, akí boli úžasní.

Napísal som pánovi riaditeľovi, že zadarmo vystúpiť nemôžem a teda neprídem, tak ako ani on a jeho zamestnanci nechodievajú do práce bez nároku na plat. Vysvetlil som mu, že nemám iné zamestnanie a tvoriví ľudia si za svoje výkony zaslúžia odmenu.

Na 24 hodín nastalo ticho a potom prišla správa, že peniaze sa zrazu našli. Ponúkli mi honorár, síce pomerne nízky, ale predsa, preto som sľúbil, že prídem.

Zároveň som ich vyzval, aby v rozpočtoch vždy počítali s honorármi pre spisovateľky a spisovateľov aj pre iných kreatívnych ľudí, aby sa z toho stalo pravidlo. Pán riaditeľ priznal, že im to predtým ani nenapadlo, ale že si uvedomujú, ako sa doba zmenila a budú to v budúcnosti zohľadňovať a urobia, čo sa bude dať.

Podobný problém ako ja máte mnohí: v architektúre, vo vizuálnom umení, v hudbe, dokonca aj v modelingu od vás chcú plnohodnotné výkony, ale neraz len za symbolickú alebo dokonca žiadnu odmenu. Ozvali sa aj literárni kolegovia z Ukrajiny a Poľska, kde správa vzbudila vlnu solidarity. Sú na tom podobne…

Viem, že sa to dnes veľmi nenosí, ale podľa mňa by sme mohli skúsiť vyvinúť spoločné úsilie, aby sa na verejnosti tvorivá práca začala chápať ako povolanie, nielen ako záľuba. Mnohí ľudia sú mylne presvedčení, že žijeme v blahobyte a väčšinu času sa flákame, nemajú potuchy, aké nízke sú honoráre za články či knihy alebo za koncerty, nevedia, že výtvarníci musia často dokonca zaplatiť za to, aby mohli vystavovať v štátnych galériách!

Vo verejnosti prevláda predstava tvorivej práce ako večného romantického ničnerobenia, čakania na múzu a života bez starostí. Pritom makáme často viac ako ľudia v bežných robotách, zdierajú nás na nových, vyšších odvodoch aj daniach. My tvoríme obsahy v novinách alebo programy vo výstavných sieňach či v divadlách.

Sme generácia individualistov. Každý tvorí inak. Zväčša bojujeme o prežitie. Naše práva nikto nezastupuje. Mnoho talentov odišlo do iných povolaní, pretože si už nemohli dovoliť žiť ďalej len z tvorby. Ak sa niečo nestane, tento trend bude pokračovať.

Po svojej skúsenosti vám radím: ak vám nebudú chcieť zaplatiť, informujte o tom, protestujte, nedajte sa vydierať, požadujte primeraný honorár. Spoločne môžeme vytvoriť silnejší tlak na to, aby sa veci zmenili. Máte moju podporu.

Čo sa stalo s Českom?

/ Michal Hvorecky / 11 komentárov

Čo sa to stalo s Českom? Túto otázku som si v uplynulých dvoch-troch rokoch kládol pravidelne. V nedávnych mesiacoch a týždňoch si ju dávam čoraz častejšie, takmer denne, a stále nenachádzam odpoveď. S tou krajinou sa niečo stalo. A nič dobré to nie je. Česko sa stalo oveľa slovenskejším, než keď ešte fungoval spoločný štát.

Čudných, infantilných prezidentov sme predsa vždy mali u nás, tí ich sa správali viac-menej príčetne, dokázali si vlastnoručne napísať prejav a keď ho čítali, aj rozumeli tomu, čo hovoria. Dokonca sa tam občas dala nájsť aj podnetná myšlienka.

Teraz to vyzerá tak, že si Česi v druhom kole vyskúšajú náš model a len čo sa zbavia jedného pekla, budú voliť medzi príšerným a ešte horším následníkom. Česká pravica je už asi rozhádanejšia a skorumpovanejšia ako tá slovenská, a nevie sa dohodnúť ani len na takej základnej veci akou je jeden dobrý spoločný prezidentský kandidát proti demagógom a populistom.

Obrázok

Čítať ďalej →

Na Slovensku nežijeme v prítomnosti

/ Michal Hvorecky / 22 komentárov

Slováci sa ešte nikdy nemali tak dobre. Škoda, že si to tak zriedkavo uvedomujú. Krajina sa za uplynulé desaťročie zmenila najrýchlejšie vo svojich dejinách.

Naši občania nechcú vziať zodpovednosť za vlastné životy do svojich rúk. Demokracia sa akosi neujala. Krádeže, podvody, korupcia, rodinkárstvo – málokomu to prekáža natoľko, aby zdvihol hlas proti, či nebodaj vyšiel do ulíc.

Ľudia nevedia žiť v prítomnosti. Rojčia o minulosti a desia sa budúcnosti, ale to, čo je dnes, im v slzách pri televízoroch uniká pomedzi prsty. Aj premiér je človek minulej éry a stavia na istoty, že dobre už bolo a masy ho za to milujú. Ach, ako fajn bolo ešte včera!

Terajší stav pretrvá možno desaťročia. Spoločnosť je plná nenávisti a násilia. Ako občan mám často túžbu odísť odtiaľto, ale ako spisovateľ tu chcem zostať. Písanie mi umožňuje nezblázniť sa. Mám dojem, že moje miesto je tu. Na západe poznajú Absurdistan iba z literatúry, ale pre mňa je to bežná skúsenosť. Každý deň prináša veľa nových námetov. Nedokázal by som tu prežiť bez humoru a kníh.

Slovensko potrebuje nielen novú generáciu lídrov, ale hlavne iróniu, nadhľad, odstup od seba a aspoň akú-takú víziu, čo ďalej. Inak bude naďalej kráčať dozadu, žiť včera.

Treba protestovať a búriť sa všetkými prostriedkami. Rád pôjdem znova do ulíc, ak budem mať čo len trocha dojem, že to má zmysel. No ak nemá byť nový pokus fiasko, musí ísť oveľa hlbšie ako tie doterajšie. Protestné hnutie, ak chce byť naozaj úspešné, by sa malo začať v ľudskom vnútri, v každodennom postoji ku konzumu, k reklame, k médiám, k vlastnému životu a k svetu.

Kritický prístup sa nedá vytvárať v mase a hluku, ale iba v tichu, sám so sebou. Pracovať na tom je oveľa náročnejšie ako rozoslať internetom pozvánky, ale ak má skutočne dôjsť k zmene, inú ako túto cestu nevidím.

Želal by som si vidieť raz túto krajinu ako miesto, kde sa nielen dobre píše, ale aj žije.