Čo nie je demokratická republika

Prečítal som si opäť môjho obľúbeného poľského filozofa Leszka Kolakowského a voľne inšpirovaný ním som napísal zopár poznámok pod názvom Čo nie je demokratická republika. Krajina, kde sa podvodníkom darí oveľa lepšie ako poctivým. Kde malá časť oligarchov zarába sto aj tisícnásobne viac ako väčšina občanov. Kde sa bývalí tajní agenti, ktorí zotročovali ľudí, tešia úcte najvyšších predstaviteľov. Kde sa rasisti a vrahovia pohybujú na slobode. Kde sa množstvo diletantov a plagiátorov úspešne hrá na učiteľov, a kde ozajstní učitelia zarábajú horšie ako upratovačky. Kde korporácie platia oveľa nižšie dane ako vedci a umelci alebo dokonca neplatia nijaké dane. Kde sa chudoba považuje za chybu a zlyhanie. Kde občania majú dojem, že ich hlas nemá žiadnu váhu. Kde o spoločenskom postavení rozhoduje výška konta, nie znalosti a schopnosti. Kde najvyšším trestom za miliardové kradnutie je tichý odchod do tučného dôchodku. Kde pred štvrť storočím neboli štátne dlhy, a dnes dlh rastie o 157 eur za sekundu. Kde sa dá za dve hodiny dôjsť z prvého do tretieho sveta. Kde žije a pracuje veľa talentovaných a usilovných ľudí, ale je čoraz ťažšie sa o nich dozvedieť. Kde sa cenné s povolením búra a bezcenné bez povolenia stavia. Kde sa za vzdelanie považuje diplom a za kultúru šport. Kde sa dá univerzita úspešne ukončiť bez prečítania jedinej knihy. Kde elity odchádzajú do zahraničia a nikto ich nevolá späť. Kde sa o týchto a ďalších dôležitých veciach nehovorí, alebo sa o nich hovorí málo a najmä z pozície rôznych ideológií a moci. Kde ľudia, ktorí majú veľmi radi túto krajinu, ako napríklad ja, prudko strácajú chuť prispievať na ďalšie štátne tunely a plátať obrovské diery v rozpočte, ktoré spôsobili jednotlivci bez akejkoľvek zodpovednosti. Kde si rodičia môžu byť takmer istí, že ich deti sa budú mať ešte horšie, budú chodiť do horších škôl a budú sa liečiť v ešte rozpadnutejších nemocniciach. A najmä: kde napriek všetkému zostáva nádej, že tu môžeme žiť lepšie, ak neuveríme propagande, ak sa neuspokojíme s čoraz rozšírenejšou povrchnosťou, ak budeme kriticky myslieť a tvorivo pracovať, a hlavne ak budeme zmenu aspoň trocha chcieť.

Prečítajte si aj: Chudoba na Slovensku

Údolie

Mám rád mesto, ale vždy znova sa potrebujem vybrať do údolia, kde pri starom dome tečie divoký potok plný pstruhov, kde nad hlavou celý deň lieta kaňa a trpezlivo čaká na korisť, kde pri nohách skáču premnožené myši a od hladu sa ničoho neboja, ani nakladených pascí, čo pri nesprávnom pohybe vystreľujú do vzduchu a plesnú po prstoch, kde v noci do tmy húka sova a svrčky cvrlikajú zo všetkých strán tak hlasno, že treba zvýšiť hlas, ak chcete, aby vás niekto blízky vôbec počul. Obrovské lopúchy pokrývajú lúky a bijú sa o miesto so žihľavou, čo pŕhli tak, že tŕpnu lýtka, a medzi nimi sa derú na svetlo paprade, rovnaké ako pred miliónmi rokov. Dedo, ktorý sa naozaj volá Mydlo, sa celé dni rozpráva s rybami a rozumie si s nimi lepšie ako s ľuďmi, občas opitý zaspí pri vode, a nie je mu zima, ani hlava ho nebolí, pretože odkedy zomrela hluchonemá Mydlová, ktorá mi siahala po pás, život už aj tak za nič nestojí. Posledných päť obyvateľov horko-ťažko doluje z pôdy zemiaky, vyháňa ovce na pašu a dúfa, že dnes medveď ani jednu neskántri, a keď sa všetky vrátia do košiara, a keď sa dokonca večer podarí na náprotivnom kopci chytiť televízny signál a pozerá sa futbal bez zvuku, zato s obstojným čiernobielym obrazom, vtedy je všetko, ako má byť. Týmto ľuďom, ktorí majú veľmi málo, aj stačí veľmi málo; keď som ich raz pri zoznamovacej borovičke predstavil kamarátovi, ktorý hral v televíznom seriáli, pozerali naňho ako na zjavenie, mysleli si, že na obrazovke prežil svoj ozajstný život a pýtali sa ho na postavu ako na živého človeka, a držali palce, aby sa príbeh šťastne skončil. Nepoznajú oddych, nerozumejú mu, poznajú iba prácu od svitu do mrku, a keď si na chvíľu sadnú, od vyčerpania často ihneď zaspia. Ale to sa už nad hlavou rozprestiera nekonečná obloha s takými hviezdami a čiernotou, akú som v metropole nikdy nevidel. Poznám tam každý strom a krík a kút, a predsa nepoznám vôbec nič. Chodím cez nesmrteľný les, nemám cieľ, lebo chôdza sama je najväčším dobrodružstvom, a cítim to najkrajšie, to, čo už inde nie: som v centre nepokoja, som pri prameni, som súčasťou sveta a bohatstvo je oveľa hlbšie, ako tušíme.

Chudoba na Slovensku

Pri pohľade z Bratislavy to tak nevyzerá, ale na Slovensku žije skoro 700 tisíc ľudí ohrozených chudobou. Každý siedmy človek okolo nás pri rastúcich cenách nevyžije z platu alebo z podpory, nemá na elektrinu a plyn a často ani na jedlo. A ten počet stále rastie. Sú to viac ženy ako muži. A najviac trpia deti.

Pre najchudobnejších vyčlenila Európska únia toho roku 5,1 milióna eur na potravinovú pomoc. Stačilo predložiť plán na výrobu chleba alebo cestovín alebo na nákup ovocia a zeleniny, ale ani jedno z toho tento štát nebol schopný urobiť. Peniaze nedostaneme a ešte aj minuloročných 1,2 milióna eur musíme vrátiť, hoci sa nevie, kde na to vezmeme. Je iba začiatok júna, ale hovorkyňa ministerstva sa vyjadrila, že do konca roku sa to už určite nestihne.

Pritom Ministerstvo pôdohospodárstva má vyše tritisíc zamestnancov. Čo tí ľudia celé dni robia? Zato na odmeny sa iba za druhý polrok 2011 našlo 629 tisíc eur. Štátny tajomník dostal k platu ešte tritisíc eur navrch. Bývalý minister obviňuje zo zlyhania terajšieho a terajší bývalého. Zodpovedný nie je ako vždy nikto.

Voľne parafrázujem čínskeho klasika: V dobre spravovanej krajine je hanbou mať chudobných. V zle spravovanej krajine sú hanbou jej bohatí.

Rodinný koncert

Zobral som 6-ročného synovca na rodinný koncert do filharmónie. Milo ma prekvapila plná Reduta. Warchalovci hrali Vivaldiho a Piazzollu. Nabudúce beriem aj svojho už skoro dvojročného syna, pretože sa tam zišlo veľa jeho rovesníkov.

Deťom treba dať čím skôr šancu, aby sa naučili, že hudba netrvá iba tri minúty, nevzniká len teraz a na počítačoch, a že úspechy môže mať aj niekto iný ako uškriekané striptérky a nadávajúce hlavohrude. Deti vytvárali živé zvuky, a vôbec nerušili, naopak, dotvárali akustickú kulisu a reagovali na orchester. Pozorovať ich spontánne vnímanie umenia bol zážitok.

Hrobové ticho v koncertných sálach je novodobý výmysel snobov. Väčšina starej hudby sa premiérovo hrala pri jedení a rozhovoroch. Je cenné, že rodičia takúto príležitosť majú a prospelo by ich viac. Tlak na dnešné deti je obrovský a neporovnateľný s tým, čo som prežíval ja.

My sme zohnali prvý čiernobiely televízor, keď som mal sedem rokov a vtedy vysielali jednu krátku rozprávku denne. Teraz beží dvadsať amerických a ázijských detských TV programov nonstop, no skôr než príbehy na poučenie a pobavenie sú to nekonečné reklamné spoty. Kedysi sa rozvíjala fantázia, dnes hlavne konzumné návyky. Odolať tlaku povrchnej väčšiny je ťažké. Publikum filharmónie starne. O to lepšie, keď môže najmladšia generácia za symbolické vstupné zažívať, že nie na všetkých masových podujatiach sa reve Slovenskóó!

Prečítajte si aj: Ak vám v živote chýba krása

Spisovatelia v školských laviciach

Predpokladám, že ste ešte nikdy nepočuli o Múzeu školstva a pedagogiky. Ani ja som o ňom donedávna nevedel, a to mám múzeá veľmi rád. Nachádza sa v Petržalke na Hálovej 16 a sprístupnili tam výstavu Spisovatelia v školských laviciach. Stojí za to. Uvidíte, ako a kedy chodili do školy Tomáš Janovic, Daniel Hevier, Ladislav Ballek, Daniela Kapitáňová, Eva Borušovičová, Etela Farkašová či Pavol Rankov. Sú tam staré vysvedčenia, lavice, tabule, učebné pomôcky, raritné fotky aj filmové spomienky. A tiež jeden prvák zo Základnej školy na Hubeného 25 v Bratislave v roku 1983.

Viac informácií na webe Múzea školstva a pedagogiky

Naši reprezentanti

Idem si pozrieť slávny slovenský tím, ktorý vedie renomovaný zahraničný šéf, a ktorý sa tvrdou drinou a hráčskym nasadením vypracoval na svetovú úroveň, úspešne nás reprezentuje v zahraničí a získava prestížne medzinárodné ocenenia. Kolektív veľakrát zatracovaný a podceňovaný, ktorý sa však vždy znova dokázal vrátiť a urobiť svojim priaznivcom radosť, a momentálne je opäť vo vrcholnej forme. Áno, hádate správne, idem na koncert Slovenskej filharmónie.

V stredu 23. a vo štvrtok 24. mája je na programe Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur a Dvořákova Novosvetská.

Prečítajte si aj: Ak vám v živote chýba krása

Ako prekonať slovenský „český komplex“?

Je len málo vecí, ktoré my, Slováci, vieme robiť na svetovej úrovni. Kradnúť eurofondy, porovnávať sa s vtákmi holubovitej čeľade, vyrábať luxusné autá (pod nemeckým vedením), paličkovať (platí pre staré mamy v Španej doline), šikovne búrať historicky cenné stavby, závidieť si, aj keď často niet čo, ohovárať aj ľudí, ktorých vôbec nepoznáme, zavárať uhorky a broskyne v množstvách, ktoré sa v žiadnom prípade nedajú zjesť, budovať nelegálne skládky, destilovať tuhé liehoviny v hrozne nenápadných drevených šopách, označovať sa za obyčajných ľudí, aj keď na to nie je najmenší dôvod, a vášnivo diskutovať o hokeji, pozerať hokej, nadávať naň, tešiť sa z neho, ignorovať ho, pohŕdať tými, ktorí ho majú radi a tak ďalej vo všetkých kombináciach. A asi dvadsať z nás vie hokej aj vynikajúco hrať.

O tom, že hŕstka z nás vie prekvapivo dobre kolektívne korčuľovať a umiestňovať drobný gumový predmet valcovitého tvaru do bránky súpera, o tom by už nepochybovali ani antickí skeptici a tí pochybovali ešte aj o vlastných pochybnostiach. Je to proste tak.

Čítať ďalej