Silný pocit čistoty: ohlasy

18/04/200613/05/2009 / Michal Hvorecky / Pridaj komentár

„Táto sbírka povídek patří k nejzajímavějším debutům poslední doby a doporučuji ji všem. U Hvoreckého se střetává intelektuální zázemí se slabostí pro subkulturu a popkulturu, takže v jeho povídkách se porochní intelektuál i anarchista se sprejem v kapse…. Hvorecký působí jako skutečné zjevení. Autorova ironie, nadhled a hluboké intelektuální zázemí z některých příběhů tvoří svéráznou postmoderní metaprózu.“
Ivan Adamovič, Ikarie

„Postmoderná próza Thomasa Pynchona či Williama Gibsona nachádza v našej literatúre pokračovateľa v tomto nevšedne talentovanom autorovi.“
Slovenská fantastika do roku 2000

„Máloktorý renomovaný spisovateľ sa môže pochváliť toľkými kontroverznými reakciami na svoje dielo ako práve Hvorecký.“
Mosty

„Hvoreckého priebojný debut začal s bezočivou samozrejmosťou búrať múr geta, do ktorého nezmyselné teórie o „poklesnutej“ literatúre i nedostatok autorskej sebadôvery uväznili slovenskú vedeckú fantastiku.“
Kornel Földvári

„Kniha zaujme nápaditosťou, hravosťou, štylistickou ľahkosťou, textom nechýba irónia, kritický osteň, reflexívny tón… Z ponúkajúcich sa možností stvárňovania katastrofických vízií, ktoré k nášmu typu spoločnosti už jednoducho patria, si Michal Hvorecký vybral tie zaujímavejšie. A že to zvládol, o tom niet pochýb.“
RAK

„Nazývať to, čo nás obklopuje skutočne (takmer) pravými menami a vytvoriť z toho zručnú literárnu záležitosť, ktorá je až bestsellerovo čitateľná, to nie je vôbec jednoduché… Príklad Michal Hvoreckého, vychádzajúcej hviezdy slovenskej poviedky, je viac ako vydarený výkrik s patričnou ozvenou.“
Pravda

„Autor je vynikající vypravěč, jazyk je podstatným sugestivním prostředkem, jímž je čtenář vtahován do autorovy svérázné reality, až už jde o přízračný svět budoucnosti, či o humorně parodickou hru.“
Texty

„Hvorecký… zaujal najmä svojím sebavedomým – a premyslene štruktúrovaným – anarchistickým gestom, neseným prepracovaným literárnym výrazivom, ktorého slovenčina v tejto oblasti zatiaľ veľa neponúka.“
Romboid

„Križovatky paradigiem, na ktorých sa zmiešavajú jazyky, znaky a významy a na ktorých sme sa ocitli (a zdá sa, že akosi sa z nich stále nepohýname), zachycuje Hvorecký do svojho autentického senzora.“
SME

Fotosenzibilný spúšťač

11/01/200605/02/2009 / Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Poetka Mila Haugová recenzuje Plyš

„Tráva navôkol, v ktorej jemne syčal hmyz, bola zamatová zaliata slnkom, poddajná a hladká ako zviera.“ (M. H.)

Hebrejská tradícia pozná dva aspekty chýbania zastúpené dvomi púšťami, obidve vychádzajú jedna z druhej. Púšte: „srdce každej veci, v jej srdci každá vec.“ Jedna sa volá Chemama, je to zúfalstvo a skaza, záhuba, druhá je Midbar, nie je púšťou opustenosti ale púšťou ako miestom neistôt a námahy. V súčasnosti je to dvojitá hra púšte a púšte mesta, kde nás môže stretnúť záhuba, skaza a zúfalstvo. V meste sa môžeme správať tak akoby sme boli na púšti – akoby nás nikto nemohol vidieť, keď nás vidia všetci.

Dej románu Plyš – jeho priestor sa nachádza v krajinách, ktoré sú skoropúšťou a v meste City, ktoré sa stáva púšťou. Čas je zvláštny – osemnásť mesiacov života hrdinu Irvina Mirského na cestách krajinami polopúšte sa odohráva na asi piatich stranách knihy, potom akési intermezzo krátkeho životopisu a potom apokalypsa niekoľkých dní v City – v púšti mesta asi na dvesto stranách. Pre mňa je to dôležitý údaj, pre autora určite tiež. Ide tu o zámernú prácu s časom života a s časom románu, sekundy, odratávanie; 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1, 0. Potom by mal začať niekde inde nový život.

Ak by niekto nevedel, tak skratka PT znamená prístrojová technika a práve sem do tohto vydavateľstva podľa jeho názvu Michal Hvorecký patrí. Ako spisovateľ seizmograf, EKG, Geigerov počítač žiarenia, RTG, Computerový tomograf alebo aj telegraf (s vyťukávaním tušených bodiek a čiarok, z ktorých sa na konci stanú slová.) Hvorecký je spisovateľ – prístroj, ktorý zachytáva a zaznamenáva akútne signály prítomnosti: rôzne závislosti, pornografiu, pedofíliu, katastrofickú možnosť zlyhania techniky.

Kniha Plyš v jedovato ružovosfarbenej obálke pod ktorou je muchotrávkovozelená tvrdá väzba – zodpovedá módnym farbám aj očakávaniam potencionálnych čitateľov. Farby ma netrápili, len trochu text na prebale, ktorý je viac-menej zavádzajúci, je asi trochu o niečom inom, citujem: „Fotograf Irvin odcestuje (neviem, ktorá cesta to má byť cestuje dvakrát), aby sa zotavil z nezvyčajnej závislosti (je to sledovanie a závislosť od porna na nete od trinástich rokov, keď ho predtým v jedenástich sexuálne zneužili a znásilnili jeho učitelia a vychovávatelia)…

V nemeckom veľkomeste sa v úplnej tme (v akomsi zvláštnom erotickom salóne) zblíži so ženou svojho života… (žena jeho života je závislá, už sa tak narodila, píše erotické reportáže a ich vzťah končí veľmi zle, je tvorkyňou pornografickej novinovej stránky pod menom Erika Erotická, inak sa možno volá Lina a je nádherná, len je manipulovaná a manipuluje.) „Šokujúci a zábavný, erotický a ironický“ – príbeh nie je natoľko šokujúci – je tu len zhrnuté všetko, čo sa k nám denne rôznymi kanálmi dostáva, len je to strhujúco napísané silným, čistým jazykom, ani som ten príbeh nečítala ako zábavný, ale skôr ako ohromujúci príbeh niekoho z generácie našich detí, ako porovnanie môjho sveta, ktorý sa usilujeme z posledných síl pre seba (moju generáciu) „zachraňovať“, ako kontrast života, o ktorom sa niekedy dozvedám len z takého skvelého fantazijno-pravdivého zápisu akým je Plyš.

Akoby tu bolo určenie nie minulého času ale zosilnená vízia budúcnosti s použitím všetkých dostupných aj krutých informácií o súčasnosti. S obavou myslím na to, že všetky vízie Julesa Vernea sa vlastne uskutočnili aj tie katastrofické aj krásna cesta na mesiac. V Plyši nie je žiadna krásna cesta na mesiac, je len možnosť poslednej záchrany pred závislosťou útekom od civilizácie do „iného sveta“ – príchod do neho ale začína tiež známym heslom „Plyš“.

Skutočné je to, čo chýba. Hlavný hrdina Irvin má všetky hendikepy, ktoré sú potrebné k závislosti: apnoe – možnosť náhlej smrti v spánku, je sirota obidvaja rodičia sa zabili pri autonehode keď mal hrdina jedenásť (tu je moja pomerne veľká výhrada proti výstavbe románu, autor si to trochu zľahčil, Irvin je sám, nikto ho nehľadá, nikto ho nepotrebuje, nikto sa o neho nebojí, nikto ho na odvykacích kúrach od závislosti nenavštevuje, nikto ho neľutuje, nehreší, nerozkazuje mu, závislosť má stopercentne otvorené dvere).

Druhý hendikep, chýbanie rodičov umožňuje vznik začiatku tragédie: vo výchovnom ústave a v škole chlapca zneužívajú pedofili. Chýba láska, porozumenie, akýkoľvek pozitívny kontakt, niekto Kto Pri Vás Stojí. Toto chýbanie je v knihe napísané s najväčšou možnou mierou empatie: malý chlapec „radiant boy“ zažíva „private end of the world“ – má možno nádej, že sa z toho dostane pomocou katarzie na konci knihy, kde je opísaný detský zážitok z prvého sexuálneho zneužitia.

Autor je úsporný a presný a to, že zážitok opisuje ako ambivalentný, je z psychologického hľadiska mrazivo presné. Myslím, že na záložke by malo byť spomenuté aj toto, aby čitateľ vedel a siahol po tejto knihe preto, lebo otvorila v slovenskej literatúre temnú a tabuizovanú tému. Čitateľ, ktorý sa vyzná v literatúre nebude autora stotožňovať s Irvinom, veď ani Lev Tolstoj sa nemusel hodiť pod vlak aby presvedčivo napísal záver Anny Kareniny.

Michalovi Hvoreckému sa Plyšom podarilo po predchádzajúcich ambicióznych a skvele napísaných poviedkach dostať sa k literárnemu útvaru, ktorý by som nazvala možno aj románom. Téma, postavy, jazyk, štýl písania sú veľmi kompaktné. Jazyk, ktorý Hvorecký brilantne ovláda slúži ako indikátor deja, nájdeme tu nesentimentálne a predsa básnické vety, jednou takou som začala recenziu a zároveň sa jazyk stupňuje až do brutálnych, odpudivo krásnych strhujúcich obrazov apokalypsy v City, bez elektriny a v sexuálnom ošiali.

Jazyk tejto prózy nie je ani v jedinom slove ani pred, ani za dianím, je s ním zliaty, slová tu balansujú na vysokom lane ako povrazochodec, ktorý presne vie o riziku svojho počínania. Hvorecký píše o pornografii, erotike, telesnosti a pedofílii jazykom, ktorý je na najostrejšej hrane, ale hrana sa nikdy neprevráti – kryštálová kocka jazyka vo vratkej rovnováhe jediného bodu, nesmierne potrebný autorský odstup a reflexia písaného.

Je to ilúzia, keď si myslíme, že v pohybe niekam ľahšie znesieme, to čo musíme znášať. Hlavnú postavu Irvina by sme mohli prirodzene zaradiť k chovancovi Törlessovi, Holdenovi, ktorý chytá v žite alebo k mnohým mladým hrdinom súčasnej veľmi rôznorodej nemecky písanej prózy.

Michalovi Hvoreckom máme, od začiatku jeho publikovania, prozaika, ktorý sa bude môcť úspešne zaradiť k súčasným mladým prozaikom európskej úrovne, vzhľadom na jeho vek je to nádejné.
Možno je to neskromná požiadavka od čitateľky a kolegyne, ale rada by som si raz prečítala román Michala Hvoreckého z rodinného prostredia, kde bude mať hlavná postava možno aj minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Príbeh so silným pocitom čistoty. Príbeh, ktorý nebude o estetike miznutia ale o estetike trvania. Alebo možno ďalší príbeh patriaci do ríše Prístrojovej Techniky, príbeh o prudkom rozvoji, ktorý možno zanikne, zmizne, skončí zmiznutím vedomia? Alebo príbeh destabilizovaného okamihu? Alebo príbeh o ničote prázdnych vecí ? Možno spisovateľ na osemnásť mesiacov zmizne a zjaví sa s novým románom.

Plyš je veľmi dobrá kniha. Teším sa na ďalšiu, tá bude musieť preskakovať latku vysoko, aby bola iná a postúpila na vertikále vývoja špirálovito vyššie.
Začala som citátom z knihy, skúsim tak aj skončiť, vetami presného pozorovateľa:

„Objal som tento prelud ženy. Zľahka som jej stlačil dlaň a ukazovákom prešiel po brade. Pod kožou akoby som pocítil neznáme, celkom slabé chvenie, ktoré však zosilnelo. Tak dávno som sa nedotýkal ženského tela, že keď som vnímal jeho hladké, oblé plochy, telom mi prebehla triaška. Bola to dobre stavaná žena, nijaké tintítko. Jasne som vnímal každý jej posunok. Elegancia gest, celé jej správanie a pohyby iba zostrovali prudkosť, ktorú som pociťoval. Akoby nemala nijaké vnútro, iba povrch.“

To chýbajúce je vždy na samom dne. Pamäti. Nás. Toho druhého. Odkrytie záhybov. Zažiť ten jeden jediný okamih. Toto architektonické odkrývanie archeologických vrstiev. Tela. Duše. Chýbajúce rituály. Dotyky. Možno aj láska. Sexuálny akt ako malá krátka smrť. Nekontrolovaný prechod do transcendencie. Vrstvy v nás múdrejšie ako my. Bezvedomie vedomia. Rýchle zobudenie. Existencia na okraji viditeľného. Kde sa ešte pohybujeme. Testujeme svoj autizmus. Ako fotosenzibilné spúšťače.

11. 1. 2006

Veľmi často žijem v tichu

09/03/200409/03/2010 / Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Rozhovor s londýnskym hudobníkom, spisovateľom a kurátorom Davidom Toopom (1949). Debutoval albumom New and Rediscovered Musical Instruments na labeli, ktorý založil Brian Eno. V roku 1978 nahral v južnej Venezuele v Amazónii šamanské obrady Yanomami. V 1994 napísal pre multimediálny projekt skupiny The Shamen štúdiu o šamanizme a tranze. Skomponoval hudbu pre predstavenie Aqua Matrix pre Expo Lisabon 1998. Vydal mnoho albumov i kompilácií. Napísal knihy Útok rapu, Oceán zvukov, Exotica. Jeho články vychádzajú v renomovaných svetových časopisoch. Pozornosť si zaslúži aj jeho webstránka.

Môžete priblížiť metódu, akou ste písali knihu Exotica?

Je to zvláštna kniha, fikcia, životopis, interview a esej o vnímaní exotiky v dvadsiatom storočí a o chápaní exotiky z pohľadu hudby. Som predovšetkým hudobný kritik a historik, no píšem aj o filme, televízii, vizuálnych umeniach, pornografii a iných témach. Oceán zvukov bol pokusom o hudobnú knihu nového druhu, pretože históriu som v nej neopisoval chronologicky. Väčšmi som kládol dôraz na fenomén času a simultánnosť významných udalostí. Použil som aj polofiktívne pasáže. V Exotice som ich rozvinul.

Písal som fragmentárne, pretože tak v súčasnosti žijeme. Kniha odráža moju skúsenosť so súčasnosťou a s dejinami umenia. Je o príťažlivosti iného života, dramatickejšieho alebo romantickejšieho, iného, než aký v skutočnosti žijete. Hudba je úžasný spôsob, ako tú predstavu vyjadriť.

Čítať ďalej →

Vítejte ve Wilsonově

10/12/200316/07/2013 / Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Recenze knihy Lovci & sběrači

Multikulturalistické koncepty vznikaly i podstatně dřív než v dnešních napjatých dobách. V roce 1918 dokonce na pár týdnů podobný koncept ovládl i slovenskou metropoli Bratislavu. Na počest tehdejšího prezidenta nejdemokratičtějšího státu Woodrow Wilsona přejmenovali zastupitelé město na Wilsonov či Wilsonstadt a podle nových zásad začali spokojeně žít.

A právě do světa „jiného“ Slovenska můžeme nakouknout prostřednictvím slovenského spisovatele Michala Hvoreckého, jemuž v těchto dnech vychází česky povídková sbírka Lovci & sběrači.
Tvoří ji pět propracovaných povídek s tématy ve středoevropském kontextu zcela výlučnými. Kyberpunkově pochmurná vize závislosti na sitcomech Nové médium a dekadentně lascivní příběh modelky a jejího agenta Berlin v podstatě navazují na to dobré, co Hvorecký začal ve své první povídkové sbírce Silný pocit čistoty.

Akční tempo i děj, galerii ikon popkultury a mezižánrových odkazů, čas posunutý pro lepší nadhled trochu dopředu. Jen elegance, s jakou se Hvorecký pohybuje ve vodách sci-fi devadesátých let minulého století, je v jeho druhé povídkové sbírce snad ještě vybroušenější.

Povídka První vítězství hypermarketů už znamená posun k mnohem současnější poloze. To, co se jeden z proroků kyber generace Douglas Rushkoff snaží doložit ve své investigativní knize Manipulativní nátlak, Hvorecký sděluje sevřeněji, hysteričtěji, pomocí fikce, ale stejně srozumitelně: Korporace udělají všechno pro to, aby nám prodaly svoje zboží. A pokud to jednou přeženou, možná že se kvůli nim všichni sežereme. Nebyl by to však Hvorecký, kdyby se spokojil pouze s popisem „korporativního“ Zla.

V nejdelší a podle reakcí i nezdařilejší povídce Brand Party si bere na paškál taneční scénu plnou zarytých antiglobalistů a výstředních raverů. Právě Brand Party obsahuje snad všechny rysy Hvoreckého tvorby, která z něj dnes činí nejprodávanějšího slovenského autora s kultovním postavením mezi mladou generací. Dokáže hovořit o dnešním světě nejen s bravurou sečtělého vzdělance, ale především s naprosto nezaujatým nadhledem, který hloupější recenzenti zaměňují za cynismus. Hvorecký se však dnešního světa neštítí, jen ho vidí podstatně složitější než aktivisté či korporativní pisálci.

A nakonec třešnička. Je jí samozřejmě povídka Nejhorší zločin ve Wilsonově, odehrávající se ve výše načrtnutém prostředí „alternativní“ Bratislavy. Povídka byla psána původně pro „zombie“sbírku sdružení Rigor Mortis Je dobré být mrtvý a tak se značně odlišuje od Hvoreckého stylu i výběru témat. Tento „metafyzický horror“ tak můžeme brát jako exaktní důkaz Hvoreckého řemeslné zručnosti. Dávky napětí a akce jsou tu správně rozděleny, detektiv balancuje na pomezí typů Phil Marlowe a Exorcista a povídka má dusnou atmosféru, skvěle fungující v důvěryhodně líčeném prostředí.

Hvoreckého stojí za to číst, rozhodně však neprohloupíte, i když budete sledovat jeho neliterární činnost. Wilsonstadt totiž ožívá i v dnešní Bratislavě a to v podobě unikátního festivalu Wilsonic. V minulých letech se na festivalu, zaměřeném podle slov organizátorů na „advanced pop“ či digitální hudbu, představila například islandská skupina Gus Gus či britský experimentátor Max Tundra. Pokud pojedete na festival vlakem, vezměte si sebou na čtení Lovce & sběrače.

L. P. Fish, Reflex, 10. 12. 2003

Bondyho Prvních deset let

13/04/200313/01/2010 / Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Filozof, básnik a románopisec Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer (1930) sa už za života, a to dokonca vo výnimočne v mladom veku, stal legendárnou postavou českej kultúry druhej polovice dvadsiateho storočia. Jeho estetické a politické názory z neho urobili pre jednu časť spoločnosti priam kultovú osobnosť so štatútom guru a pre druhú zasa postrach či dokonca odstrašujúci príklad večného vydedenca.

Celoživotné škandalizovanie okolo jeho osoby zväčša vychádza z Bondyho verejne známeho názorového presvedčenia „jsem marxist levý“.

V dnešnej dobe stupňujúcej sa dejepisnej sklerózy považujem za veľmi prínosné, že sa Bondy dal prehovoriť svojimi priateľmi a rozhodol sa publikovať prvú časť memoárov už teraz, a nie až päťdesiat rokov po svojej smrti, ako pôvodne plánoval.

Práve poznanie desaťročia 1947-1957 vnímam ako kľúčové na pochopenie tragickej premeny demokratického povojnového Československa na totalitný stalinistický štát porušujúci základné ľudské práva a slobody. Text vznikol v roku 1981 a spájanie retrospektívnych častí z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov s vtedy aktuálnym „vekom nehybnosti“ vrcholiacej normalizácie mu dodáva ešte mrazivejšie, bezútešnejšie vyznenie.

Bondy s osobným zaujatím, ale aj s chladným zmyslom pre presnú faktografiu vykresľuje praktiky diktátorského režimu, oproti ktorým vyznievajú kadejaké fantastické hrôzostrašné príbehy ako nevinné rozprávky pre deti.

Po knižných spomienkach Václava Černého a Jana Zábranu ide o ďalší príspevok prvotriedneho českého intelektuála k poznaniu tej desivej éry, ktorú dnes kadejakí kariérni ľavičiari zámerne romantizujú ako „staré dobré časy“.

Autorova prvá dekáda sa začína zásadným sebauvedomením v sedemnástich rokoch: „Jsem básník. A byl konec / spadla klec / byl jsem na doživotí odsouzen“.

Napriek mladému veku sa už stihol vyprofilovať ako celistvá osobnosť: surrealista, ľavicový aktivista, vo februári 1948 „samozřejmě na straně KSČ“ s plánom pomôcť príchodu svetovej revolúcie.

Na rozdiel od svojich početných kolegov, ako napríklad Pavel Kohout, profitujúcich na propagandistickej literatúre, však už v priebehu niekoľkých týždňov zistil, že s plánovaným komunizmom sa „něco jaksi nepovedlo“.

Začala sa jeho spletitá životná cesta v postoji inakosti, pre ktorý ho prenasledovala vládna moc, ale nechápala ho aj časť disentu. Rebelantstvo v tej dobe znamenalo stať sa priam kriminálnym živlom, lebo odmietnutie vojenskej služby a pracovnej povinnosti boli prísne trestané zločiny, a zmieriť sa s katastrofálnymi životnými podmienkami i pravidelnými pobytmi vo väzniciach.

Napriek všadeprítomnej atmosfére mizérie bola Bondyho mladosť bohatá na stretnutia s najzaujímavejšími osobnosťami vtedajšej českej kultúry a spoločnosti: poetka Jana Krejcarová, básnici Karel Teige a Ivan Vodseďálek, spisovateľ Bohumil Hrabal, herec Jan Werich, politik Záviš Kalandra, maliari Vladimír Boudník a Mikuláš Medek.

Bizarne vyznievajú spomienky na kamarátstvo s príslušníkmi pražských zlodejských gangov i pašerácke prechody cez hranice s Rakúskom. Podobne ako autorovi generační druhovia sa aj čitateľ pýta, ako Bondy popri náročnom boji o každodenné prežitie a hektolitroch piva v tom čase vôbec stihol vytvoriť množstvo prvotriednych básnických diel, viacero denníkov a dokonca aj protistalinistický román s názvom 2000, úryvky z ktorého sú súčasťou zväzku.

Vďaka jeho neúnavnému pracovnému nasadeniu sa vtedy zrodila aj edícia Půlnoc – vôbec prvé povojnové samizdaty v Československu.

Bondyho memoáre dokumentujú začiatky českého literárneho undergroundu, ktorý časovo predstihol americkú beat-generation a výrazne ovplyvnil taktiež autorov ďalších generácií ako Jáchym Topol, Petr Placák či Tereza Boučková.

Cenná je v knihe aj rozsiahla, raritná obrazová príloha. Hodnotu tohto pozoruhodného editorského počinu však zbytočne znižuje katastrofálne zredigovaná autorská poznámka, ktorú Bondy v roku 2002 nahovoril na kazetu v slovenčine a prepísal ju niekto, kto o slovenskej gramatike nemá ani šajn.

Egon Bondy: Prvních deset let (Maťa, Praha 2002), Editor Martin Machovec

Neprocitnu tady, až na jiným světě

O různých možnostech pohybu českým literárním undergroundem

Láska, sex a smrť po japonsky

06/02/200320/07/2009 / Michal Hvorecky / 2 komentáre

Možno je to len ilúzia, ale po prečítaní niektorých kníh vo mne zostal pocit, že som sa zmenil. Po poslednej stránke prišiel taký intenzívny zážitok, akoby sa vo mne niečo priam fyzicky zatriaslo či pohlo a ja som zostal trocha iný ako predtým.

Nedokážem rozlíšiť, či si to len nahováram a estetický pôžitok zamieňam za čosi viac. Ale tie chvíle sa mi v pamäti vybavujú mimoriadne ostro, takmer ako keby som ich zažil pred minútou.

Ak naozaj išlo len o prelud, aj ten mal v tomto prípade význam pre riešenie situácie môjho vtedajšieho životného sveta a prežívania. Zažil som to len niekoľko ráz, s knihami ako Zámok Franza Kafku, Zúfalstvo Vladimira Nabokova, Prvý človek Alberta Camusa, Austerlitz W. G. Sebalda či Neuromancer Williama Gibsona.

A nedávno znova, s románom Nórske drevo, ktorý v roku 1987 napísal japonský románopisec Haruki Murakami (1949) a vydal ho Odeon v preklade Tomáša Jurkoviča.

Dúfam, že to nevyznie pateticky, keď napíšem, že pri čítaní tejto knihy mi neraz bolo veľmi smutno a dokonca sa mi viac ráz tisli slzy do očí. Pritom rozhodne nepatrím k ľuďom, ktorí trpia prehnanou sentimentalitou. Zdanlivo všedný príbeh na mňa zapôsobil celkom výnimočne.

Nórske drevo nie je román vystavaný na komplikovanej zápletke, ale takmer lineárny príbeh 20-ročného mladíka Tórua Watanabeho a jeho života na univerzite, najmä jeho ľúbostných a erotických vzťahov. V spojení so strohým jazykom dialógov a svojráznou obraznosťou opisov však vznikol autorský štýl, ktorý výrazne vyniká originalitou aj v kontexte toho najlepšieho zo súčasnej svetovej prózy.

Vydanie knihy je vzácnou príležitosťou spoznať aktuálny stav japonskej literatúry, z ktorej sa u nás v minulosti prekladali len konzervatívnejší starší autori.

Murakami je vo svojej rodnej krajine, v USA aj v západnej Európe literárnou hviezdou. Podobne ako jeho hrdina Tóru si však ani on cieľavedome nebudoval kariéru. Po vyštudovaní univerzity nenastúpil do japonskej pracovnej mašinérie, ale otvoril si džezový bar a neskôr, z náhleho popudu, začal písať.

Nórske drevo je príbeh o láske a hoci je topograficky presne situovaný do Japonska, v globalizovanom svete oslovuje čitateľov bez ohľadu na miesto bydliska. Murakami nie je akademický intelektuál, ktorý ohuruje formálnymi experimentmi, hlási sa k literárnemu odkazu Chandlera, Fitzgeralda a Capoteho.

Všední mladí ľudia z Tokia mu poslúžili na vystavanie prvotriedneho dramatického príbehu. Autentickosť konania hrdinov je natoľko výrazná, až čitateľ tuší, že väčšinu bojov svojich postáv prežil Murakami na vlastnej koži. Pretože Nórske drevo je prienik do nedozernej temnoty a nevyspytateľnosti ľudského správania aj psychiky.

Úzkosť hlavného hrdinu, ktorého najbližší postupne spáchajú samovraždy, je v románe priam hmatateľná. Témy veľkomestskej samoty, citovej vyprahnutosti a beznádeje by mohli navodiť dojem, že ide o nadväzovanie na existencializmus. To je čiastočne pravda, ale predovšetkým je to originálne literárne vyobrazenie stavu japonskej spoločnosti v siedmej a ôsmej dekáde minulého storočia, ktoré z veľkej miery zodpovedá aj súčasnosti.

Hoci je v krajine vychádzajúceho slnka doposiaľ bozkávanie na verejnosti zakázané a takmer polovica manželstiev sa sprostredkúva, nedávny prieskum verejnej mienky ukázal, že vyše štyridsať percent mladých Japoncov vo veku pätnásť až devätnásť rokov má naraz päť i viac sexuálnych partnerov.

Medzi dospelými je zasa zvykom, že na obchodných rokovaniach firiem sú prítomné luxusné prostitútky a ich činnosť sa klientovi zaúčtuje ako mimoriadne výdavky.

Ostrovnému štátu sa paradoxne vypomstilo, že ho veľmi dlho obchádzal postrach celého sveta – vírus HIV. Japonskí mladí muži považujú sex za bezpečný a vo verejných hoteloch lásky, ktoré nahrádzajú nedostatok priestoru v miniatúrnych bytoch, odmietajú používať prezervatívy. Nedávno o pätinu stúplo riziko pohlavných ochorení a dvojnásobne vzrástol počet interrupcií.

Spisovateľ s chladným odstupom zobrazuje promiskuitu a stereotypnosť neustále opakovaných avantúr na jednu noc. Pri opisoch erotických zážitkov Tórua a jeho psychicky chorej priateľky Naoko však dosiahol jedinečný lyrizmus. Gýču a lacnému prvoplánovému šoku sa mu podarilo vyhnúť aj pri vykreslení orálneho sexu či masturbácie.

Japonské chápanie pohlavného a citového partnerského vzťahu je naozaj trocha iné ako európske. No masová kultúra ho zväčša devalvuje na úchylný obraz akejsi dominy a gejše v jednom, ktorá v rozhalenom kimone bandážuje muža a každou kvapkou horúceho vosku, čo dopadne na chlpatú hruď, dokáže spôsobiť nehoráznu rozkoš a vyvolať bujačie ryčanie.

Murakami demaskuje konvenčné predstavy o všadeprítomnej japonskej exotickosti. Svoju knihu pomenoval Nórske drevo podľa slávnej piesne The Beatles, ktorú má hrdinka Naoko najradšej. Tóru používa na charakteristiku predmetov a krajiny pojmy zo západnej kultúry: „skoro akoby Walt Disney nakrútil animovaný film z obrazov Edgara Muncha“.

Murakamiho tvorba je napriek prirodzenému kozmopolitizmu pevne spätá s tradíciou japonskej kultúry. Možno aj preto si Nórske drevo v Japonsku i po celom svete prečítali už milióny ľudí. Neviem, či niektorého čitateľa tento román zmenil. No mňa aspoň trocha určite.

Proč si Slováci vítězství na MS nezaslouží?

14/05/200219/05/2012 / Michal Hvorecky / 172 komentárov

Pražský sportovní komentátor Karel Jeníček o slovenském hokeji. 14. 5. 2002

Poprvé v historii, deset let po vzniku samostatného státu, Slovensko získalo titul mistra světa v ledovém hokeji. Bylo to ale zasloužené? Jako dlouholetý znalec slovenského stylu hry jsem přesvědčen, že ne! Vyhrát měla jistě česká parta, která do Göteborgu, Jönköpingu a Karlstadu vyslala nejlepší světovou sestavu vůbec. Vítězství slovenských hokejistů je neuvěřitelně nespravedlivé. Takový vývoj nikdo nečekal.

Celkem šestnáct týmů bylo ve Švédsku rozděleno do čtyř základních skupin, kde se utkaly systémem každý s každým. Tři nejlepší týmy postoupily do dvou osmifinálových skupin a osm týmů pak do čtvrtfinále, které se hrálo systémem play off. Slováci měli při losování štěstí, jenž Čechy pořád obcházelo. A finále, to byla opravdová fraška. Tak nehezký hokej, jaký předváděly Slováci, jsem již dlouho neviděl.

Diváky v sobotu v Göteborgu poprvé rozjásal ve 1. minutě Ľubo Višňovský, hluboce průměrný bruslař, když náhodou, hned po 22 vteřinách, nahodil kotouč do skrumáže před brankou a ten si mezi nohama několika hráčů našel cestu do sítě. Ruští hokejisté vstoupili do nejdůležitějšího souboje bez bázně, ale v první třetině jim nestála štěstěna po boku. Slováci začali nesoustředěně, přímo špatně, i když v 1. třetině přestříleli soupeře v poměru 2:0.

Brzy se prokázalo, že kapitán Miro Šatan není sebevědomá, originální a vůdčí sportovní i lidská osobnost, kterou každé mužstvo potřebuje jako sůl. Rusové pak díky několika výborným zákrokům úvodnímu náporu odolali a v prostředním dějství se začali osmělovat. Slováci již v druhé půlce utkání neměli moc šancí.

Bylo jen otázkou času, kdy dají Rusáci první gól a převezmou vedení. Brzy so sborné dařilo vše, na co sáhla, a sebevědomým herním projevem nedovolovala jakýkoliv slovenský odpor. Vyděšení Slováci se stáhly do defenzivy a pasivní hrou si nevytvářely další příležitosti. A spůsob, jakým hráli v oslabení, to je jednoduše skandál!

Co říci jednotlivě ke slovenským hráčům? Peter Bondra a Žigmund Pálffy (jinak přítel nejmenované slovenské silikonové fitnes „krasavice“) střílejí náhodně a bez přemýšlení. Chybí jim strategický smysl, který skvěle zvládá náš Jaromír Jágr. Na gólmana a teď taky „zpěváka“ Jana Lašáka nemusíte pálit nijak tvrdě. Stačí, když pošlete kotouč směrem k brance. Co jiného se dá říct, když nezvládl třetí ruský zásah, ve všech směrech tak banální!?

Smůla, že za Rusy nehrál skvělý brankár Nabokov, skóre mohlo v závěru vypadat jinak!

Pro příklad si vezměte slovenskou taktitu v druhé polovině utkání. Slovensko jako celek se zaleklo a aktivita byla tatam. Rastislav Pavlikovský minul, neuspěl nováček Somík a do třetice zaváhal Pálffy. Slováci se zatlačili do obrany a jejich občasné kontry nebyly nebezpečné. Sborná nevěřila, a já již vůbec ne, jak Šatan se štěstím proměnil a přidal třetí cihlu na slovenskou zlatou, ale nezaslouženou stavbu.

Led se před Lašákovým brankovištěm žhavil. Sušinskij pak nádherně umazal jednu čárku z ruského manka a ukázal Slovákům, jak se ve světě hraje opravdový hokej. Rusové o sobě dávali pořád více vědět brutálními střeleckými projektily, o kterých se Slovákům může jenom zdát. Palba od modré byla strhující a kotouč pořád svištěl kolem tyčí Lašákovy klece.

Sborná létala po ledě a slovenská defenzíva měla plné ruce práce. Když byl Šatan vepředu, většinou nestřílel, jenom sklepl kotouč na Sokolova a ne-fair play metodou tlačil za brankovou čáru. V samém závěru skóroval Bondra z ojedinělé šance, aniž vědomě věděl jak. Slovensko znova jásalo, i když ne díky svému sportovnímu umění.

Jak tedy utkání komentovat celkově? Pozitivních věcí není moc. Nebylo to hezké hokejové představení. Slovenská suverenita se vytratila, na hole se vkrádala nervozita a nepřesnosti v rozehrávce. Rusové srovnali skóre a podle spravedlnosti měli zápas vyhrát.

Všichni novináři očekávali, že mistři budou opět Češi. A právem. V české šatně nebyl nikdo, kdo by pochyboval o našem právu na úspěch. Byly jsme nejlepší hokejisté šampionátu. Vždyť jsme dokázali vyhrát nejtěžší a nejhezčí zápasy MS. Všichni v českém týmu si po celý rok ohromně věřili. Češi předvedli na letošním mistrovství ve Švédsku své dosud nejlepší výkony. Sestavu hodně posílili hráči, kteří se vrátili z Ameriky do mistrovské soutěže. Slováci hrají v NHL v mnohem slabších týmech a taky za menší peníze.

Čeští hokejisté měly být černým koněm závěru mistrovství. Měly potřebnou vůli a koncentraci. Bůh však na nás seslal smůlu a veškeré snahy zachovat si naději na další vítězství se rozbily o „dějinnou“ výhru lokálního východoevropského týmu. Slováci mají zlato, ale morální vítězové turnaje jsou Češi.

Autor Karel Jeníček (1957) je redaktor pražského Sport Rádia.

Prečítajte si aj: Ako prekonať slovenský „český komplex“?

Rozbor hokejovej hymny docentky Kristíny

List Kanaďanom