Možno je to len ilúzia, ale po prečítaní niektorých kníh vo mne zostal pocit, že som sa zmenil. Po poslednej stránke prišiel taký intenzívny zážitok, akoby sa vo mne niečo priam fyzicky zatriaslo či pohlo a ja som zostal trocha iný ako predtým.

Nedokážem rozlíšiť, či si to len nahováram a estetický pôžitok zamieňam za čosi viac. Ale tie chvíle sa mi v pamäti vybavujú mimoriadne ostro, takmer ako keby som ich zažil pred minútou.

Ak naozaj išlo len o prelud, aj ten mal v tomto prípade význam pre riešenie situácie môjho vtedajšieho životného sveta a prežívania. Zažil som to len niekoľko ráz, s knihami ako Zámok Franza Kafku, Zúfalstvo Vladimira Nabokova, Prvý človek Alberta Camusa, Austerlitz W. G. Sebalda či Neuromancer Williama Gibsona.

A nedávno znova, s románom Nórske drevo, ktorý v roku 1987 napísal japonský románopisec Haruki Murakami (1949) a vydal ho Odeon v preklade Tomáša Jurkoviča.

Dúfam, že to nevyznie pateticky, keď napíšem, že pri čítaní tejto knihy mi neraz bolo veľmi smutno a dokonca sa mi viac ráz tisli slzy do očí. Pritom rozhodne nepatrím k ľuďom, ktorí trpia prehnanou sentimentalitou. Zdanlivo všedný príbeh na mňa zapôsobil celkom výnimočne.

Nórske drevo nie je román vystavaný na komplikovanej zápletke, ale takmer lineárny príbeh 20-ročného mladíka Tórua Watanabeho a jeho života na univerzite, najmä jeho ľúbostných a erotických vzťahov. V spojení so strohým jazykom dialógov a svojráznou obraznosťou opisov však vznikol autorský štýl, ktorý výrazne vyniká originalitou aj v kontexte toho najlepšieho zo súčasnej svetovej prózy.

Vydanie knihy je vzácnou príležitosťou spoznať aktuálny stav japonskej literatúry, z ktorej sa u nás v minulosti prekladali len konzervatívnejší starší autori.

Murakami je vo svojej rodnej krajine, v USA aj v západnej Európe literárnou hviezdou. Podobne ako jeho hrdina Tóru si však ani on cieľavedome nebudoval kariéru. Po vyštudovaní univerzity nenastúpil do japonskej pracovnej mašinérie, ale otvoril si džezový bar a neskôr, z náhleho popudu, začal písať.

Nórske drevo je príbeh o láske a hoci je topograficky presne situovaný do Japonska, v globalizovanom svete oslovuje čitateľov bez ohľadu na miesto bydliska. Murakami nie je akademický intelektuál, ktorý ohuruje formálnymi experimentmi, hlási sa k literárnemu odkazu Chandlera, Fitzgeralda a Capoteho.

Všední mladí ľudia z Tokia mu poslúžili na vystavanie prvotriedneho dramatického príbehu. Autentickosť konania hrdinov je natoľko výrazná, až čitateľ tuší, že väčšinu bojov svojich postáv prežil Murakami na vlastnej koži. Pretože Nórske drevo je prienik do nedozernej temnoty a nevyspytateľnosti ľudského správania aj psychiky.

Úzkosť hlavného hrdinu, ktorého najbližší postupne spáchajú samovraždy, je v románe priam hmatateľná. Témy veľkomestskej samoty, citovej vyprahnutosti a beznádeje by mohli navodiť dojem, že ide o nadväzovanie na existencializmus. To je čiastočne pravda, ale predovšetkým je to originálne literárne vyobrazenie stavu japonskej spoločnosti v siedmej a ôsmej dekáde minulého storočia, ktoré z veľkej miery zodpovedá aj súčasnosti.

Hoci je v krajine vychádzajúceho slnka doposiaľ bozkávanie na verejnosti zakázané a takmer polovica manželstiev sa sprostredkúva, nedávny prieskum verejnej mienky ukázal, že vyše štyridsať percent mladých Japoncov vo veku pätnásť až devätnásť rokov má naraz päť i viac sexuálnych partnerov.

Medzi dospelými je zasa zvykom, že na obchodných rokovaniach firiem sú prítomné luxusné prostitútky a ich činnosť sa klientovi zaúčtuje ako mimoriadne výdavky.

Ostrovnému štátu sa paradoxne vypomstilo, že ho veľmi dlho obchádzal postrach celého sveta – vírus HIV. Japonskí mladí muži považujú sex za bezpečný a vo verejných hoteloch lásky, ktoré nahrádzajú nedostatok priestoru v miniatúrnych bytoch, odmietajú používať prezervatívy. Nedávno o pätinu stúplo riziko pohlavných ochorení a dvojnásobne vzrástol počet interrupcií.

Spisovateľ s chladným odstupom zobrazuje promiskuitu a stereotypnosť neustále opakovaných avantúr na jednu noc. Pri opisoch erotických zážitkov Tórua a jeho psychicky chorej priateľky Naoko však dosiahol jedinečný lyrizmus. Gýču a lacnému prvoplánovému šoku sa mu podarilo vyhnúť aj pri vykreslení orálneho sexu či masturbácie.

Japonské chápanie pohlavného a citového partnerského vzťahu je naozaj trocha iné ako európske. No masová kultúra ho zväčša devalvuje na úchylný obraz akejsi dominy a gejše v jednom, ktorá v rozhalenom kimone bandážuje muža a každou kvapkou horúceho vosku, čo dopadne na chlpatú hruď, dokáže spôsobiť nehoráznu rozkoš a vyvolať bujačie ryčanie.

Murakami demaskuje konvenčné predstavy o všadeprítomnej japonskej exotickosti. Svoju knihu pomenoval Nórske drevo podľa slávnej piesne The Beatles, ktorú má hrdinka Naoko najradšej. Tóru používa na charakteristiku predmetov a krajiny pojmy zo západnej kultúry: „skoro akoby Walt Disney nakrútil animovaný film z obrazov Edgara Muncha“.

Murakamiho tvorba je napriek prirodzenému kozmopolitizmu pevne spätá s tradíciou japonskej kultúry. Možno aj preto si Nórske drevo v Japonsku i po celom svete prečítali už milióny ľudí. Neviem, či niektorého čitateľa tento román zmenil. No mňa aspoň trocha určite.