Anna Kareninová, zomieram s vami!

Ocitol som sa nedávno v skupine inteligentných mladých ľudí, ktorí sa rozprávali o Anne Kareninovej. Potešil som sa, že budeme debatovať o jednom z mojich najmilších románov, ale vysvitlo, že hovorili o novom filme. Knihu ani jeden z nich nepoznal. Pritom keby som im mohol odporúčať jediný titul, ktorý si toho roku musia prečítať, bol by to tento, ktorý začal vychádzať na pokračovanie roku 1873.

Lev Nikolajevič Tolstoj má u nás trocha smolu. Aj ja si ešte zo školy pamätám, ako sa k nemu hrdo hlásil socialistický realizmus, čo je pekný príklad nechutného falšovania a manipulácie faktov, typickej pre totalitný režim. Mučili ním na ruštine, vnucovali ho ako povinné čítanie…

Anna-Karenina-Keira-Knightley-900x600

Čítať ďalej

Na Slovensku nežijeme v prítomnosti

Slováci sa ešte nikdy nemali tak dobre. Škoda, že si to tak zriedkavo uvedomujú. Krajina sa za uplynulé desaťročie zmenila najrýchlejšie vo svojich dejinách.

Naši občania nechcú vziať zodpovednosť za vlastné životy do svojich rúk. Demokracia sa akosi neujala. Krádeže, podvody, korupcia, rodinkárstvo – málokomu to prekáža natoľko, aby zdvihol hlas proti, či nebodaj vyšiel do ulíc.

Ľudia nevedia žiť v prítomnosti. Rojčia o minulosti a desia sa budúcnosti, ale to, čo je dnes, im v slzách pri televízoroch uniká pomedzi prsty. Aj premiér je človek minulej éry a stavia na istoty, že dobre už bolo a masy ho za to milujú. Ach, ako fajn bolo ešte včera!

Terajší stav pretrvá možno desaťročia. Spoločnosť je plná nenávisti a násilia. Ako občan mám často túžbu odísť odtiaľto, ale ako spisovateľ tu chcem zostať. Písanie mi umožňuje nezblázniť sa. Mám dojem, že moje miesto je tu. Na západe poznajú Absurdistan iba z literatúry, ale pre mňa je to bežná skúsenosť. Každý deň prináša veľa nových námetov. Nedokázal by som tu prežiť bez humoru a kníh.

Slovensko potrebuje nielen novú generáciu lídrov, ale hlavne iróniu, nadhľad, odstup od seba a aspoň akú-takú víziu, čo ďalej. Inak bude naďalej kráčať dozadu, žiť včera.

Treba protestovať a búriť sa všetkými prostriedkami. Rád pôjdem znova do ulíc, ak budem mať čo len trocha dojem, že to má zmysel. No ak nemá byť nový pokus fiasko, musí ísť oveľa hlbšie ako tie doterajšie. Protestné hnutie, ak chce byť naozaj úspešné, by sa malo začať v ľudskom vnútri, v každodennom postoji ku konzumu, k reklame, k médiám, k vlastnému životu a k svetu.

Kritický prístup sa nedá vytvárať v mase a hluku, ale iba v tichu, sám so sebou. Pracovať na tom je oveľa náročnejšie ako rozoslať internetom pozvánky, ale ak má skutočne dôjsť k zmene, inú ako túto cestu nevidím.

Želal by som si vidieť raz túto krajinu ako miesto, kde sa nielen dobre píše, ale aj žije.

Dziękuję bardzo, Mariusz!

“Mám obľúbeného slovenského autora – Michala Hvoreckého. Keď som si prečítal jeho prvú poviedkovú knihu Silný pocit čistoty, bol to pre mňa objav. Žil som totiž v stereotype, že Slovensko je krajina ľudovej kultúry a že u vás asi sotva vznikne kniha, ktorú by mohol napísať povedzme britský autor. Ale táto kniha bola odvážna, moderná, inteligentná. Asi som najväčší čitateľ Hvoreckého v Poľsku, lebo som kúpil 27 výtlačkov.” Mariusz Szczygieł, autor knihy Gottland, v rozhovore pre denník Pravda.

P58483c05_gottland

Foto: Robert Hüttner

Moje libido patrí Československu

V deň, keď sa mal skončiť svet, zobudilo detektíva Steinera zvonenie mobilu Tesla Slush-o-Vice. Tú tehlu vyfasoval. Do hlavy mu búšil erárny tón, zvony na Dóme svätého Martina. Iné ako československé výrobky štátni zamestnanci používať nesmeli.

Zrak mu padol na Albánsku borovičku na nočnom stole. Chuť nápoja bola podobne rafinovaná ako jeho logo. Zostali mu bohaté zásoby z prohibície. Otvoril pravé oko a na monitore zbadal meno Marián Kotleba. Čas 5:23. Sakra, čo od neho tak skoro chce minister vnútra? Pokiaľ nevolá šéf obrany Žito 44, ešte vždy je dobre.

„Áno?“ zasipel Steiner.

„Okamžite do pgáce, stav ohgozenia. Je to hogšie ako v Kgásnohogskom podgadí!“

„Kde?“ opáčil detektív.

„Zabili Mečiaga.“

„On ešte žil?“

„Našťastie aj Klausa. O hodinu vo vile Tugendhat,“ oznámil Kotleba a zrušil ho.

michal hvorecky poviedka ceskoslovensko. shooty

Čítať ďalej

10 najhorších knižných obálok roku 2012

Prezeral som si v decembri, čo sa toho roku vydávalo, čo sa kupovalo a čo sa najviac páčilo kritikom a čitateľom. Náš knižný trh sa v uplynulých rokoch radikálne zmenil a prevažne k lepšiemu. Samozrejme, trápia nás chronickí neplatiči aj pseudointelektuálny snobizmus. No celkový trend je pozitívny.

Knižný trh konečne nelamentuje, že nie je televíziou, ale maká na tom, aby z toho urobil svoju výhodu. Kníhkupectvá pred Vianocami praskali vo švíkoch, vydavatelia aj distribúcie hlásili rekordné tržby.

Ale niečo sa mení len veľmi pomaly, alebo vôbec – slovenský knižný dizajn. Pred pár dňami som v Gazete Wyborczej čítal dobrý článok o tom, prečo najlepšie poľské knihy roka ani zďaleka nevyzerajú najlepšie (link ani za svet neviem nájsť, ale určite sa zjaví vo fóre). Vyšla aj lamentácia o konzervatívnych nemeckých obálkach a o strachu urobiť zmenu.

Pritom u nás je to o dve úrovne horšie, ale prakticky sa o tom nediskutuje. O to väčšia vďaka aktivitám, ako stretnutie združenia Asil v Piešťanoch, kde však účastníci dospeli len k tomu, že medzi vydavateľstvami a grafikmi, ilustrátormi a typografmi zíva priepasť. Ak profesionálom prácu vôbec ponúknu, tak je katastrofálne “zaplatená” a navyše neskôr v tlačiarni lacnotou (nekvalitný papier, zlá väzba) ešte aj sfušovaná.

Naša miniatúrna krajina má prekvapivo bohaté dejiny tvorby písma. Ale pri pohľade na fonty, ktoré sa objavujú na obálkach slovenských kníh, má Martin Benka na Martinskom národnom cintoríne iste chuť odsunúť náhrobný kameň a vyraziť s dobre nabrúsenou kosou tentoraz nie na liptovskú lúku, ale do kancelárie „grafickej dizajnérky“ – rozumej bývalej sekretárky, ktorá vie pekne pracovať vo Worde a bola už aj na kurze Corelu a okrem toho dokáže šikovne variť kávu a inak zaopatriť pána riaditeľa, ktorý to tam celé sprivatizoval za korunu a tomu, ako má kniha vyzerať, rozumie už od roku 1969.

Písmo Petra Biľaka vidím všade na viedenskom letisku, ale ja by som rád niekedy aj v slovenskej knihe. „To si nemôžeme dovoliť!“ počujem neustále. „My len tuná, to, čo je zadarmo, napríklad Arial, alebo čo sa dá stiahnuť…“

Preto som zostavil rebríček toho najhoršieho, čo som z hľadiska dizajnu na pultoch kníhkupectiev toho roku našiel. Niektorí už viete, že mi lezú na nervy slovenské kamarádšafty, preto zatnem aj do vlastných radov a bude to bolieť.

10. Zvláštna cena za typografiu.

martina monosova klise

Čítať ďalej

Noc pred Vianocami

Včera ráno v Bratislave husto snežilo. Pozerali sme sa so synom od Slavína na metropolu, ktoré mala o polovicu menej obyvateľov ako zvyčajne a malomestskú atmosféru, akú má len dva-trikrát do roka. Skoro každého, koho sme na ulici stretli, sme poznali a áut jazdilo málo.

Na obed som sa stretol so svojím priateľom, ktorý sa narodil pri Brezne, vyštudoval v Bratislave a neskôr v Nemecku a dnes žije v Mníchove a patrí k najväčším znalcom opery v Európe. Píše o nej do časopisov a kníh, bloguje a vedie polemiky a ja som si hovoril, aká škoda, že takéto mozgy jeden po druhom odchádzajú do cudziny.

Ľudí ako on by každé normálne národné divadlo okamžite bralo do dramaturgie a všemožne sa ich pokúšalo udržať. No naše divadlo sa všetkými prostriedkami snaží, aby sa takí ľudia doňho nedostali, pretože to by systém nezniesol, zasekol by sa vo svojom kolobehu spokojnosti a vlastnej, všetkým vyhovujúcej priemernosti.

Čítať ďalej

Všade cudzinec, všade doma

V slovenčine vyšli Cesty do Ruska a Hotel Savoy od Josepha Rotha

Jednou z charakteristík východnej Európy je, že do nej nikto nechce patriť. Aj na Slovensku sa radi oháňame stredoeurópanstvom, horšie to už je pri napĺňaní tohto termínu obsahom. Milan Kundera vo svojej slávnej eseji Únos západu definoval strednú Európu ako „zmenšený model Európy, vytváraný podľa jediného pravidla: čo najviac rozmanitosti na čo najmenšom priestore“ a „neistú oblasť mezi Ruskom a Nemeckom, obývanú malými národmi“.

Ideu jednotného slovanského sveta označuje Kundera za dejepisné klišé a za spájajúci prvok pestrého regiónu považuje židov: „Nijaká iná časť sveta nebola tak hlboko poznačená pôsobením židovského génia. Židia, všade cudzinci a všade doma, boli v dvadsiatom storočí v strednej Európe hlavným kozmopolitným, integrujúcim živlom.“

Kundera obviňoval zo zániku strednej Európy, ktorý si podľa neho západ vôbec nevšimol, najmä Sovietsky zväz. No už Milan Šimečka mu v známej polemike vysvetlil, že by sa „nemalo zamlčiavať, že na začiatku konca stredoeurópskej tradície nestálo Rusko… Predovšetkým zo šialených činov nacistov vyplynulo, že sa národy regiónu stali obeťami a outsidermi dejín. Nádor vyrástol v západoeurópskych dejinách… Zvyšky dodýchali v ruskom náručí.“

Stopy zmiznutej krajiny najlepšie uchovala literatúra. K pilierom stredoeurópskeho kánonu patrí rozsiahle dielo Josepha Rotha, ktorý sa narodil roku 1894 v mestečku Brody vo východnom Haliči.

Joseph-Roth

Čítať ďalej