Bol to deň ako stvorený pre návštevu Viedne. Najprv som šiel do maku, teda do Múzea úžitkového umenia. Môj obľúbený sochár a „inštalatér“ Anish Kapoor tam pripravil výstavu Strieľanie do rohu, ktorá predstavuje doterajší vrchol jeho tvorby.

Milovník monumentálnych formátov tentoraz stavil na krvavočervený vosk. Obrovské, fascinujúce útvary v halách pomaličky orezávali kovové platne, takže boli premenlivé a vždy iné, vtekali do parkiet a fluidne splývali s priestorom.

Uprostred trónilo prvé funkčné delo v dejinách umenia, ktoré ovládal strelec vyškolený umelcom. V 15-minútových intervaloch s ohlušujúcou salvou vypálil náboj vosku na stenu, čím dlhodobo vzniká objekt, akých je v súčasnom umení pramálo.

O výstave The Porn Identity v Kunsthalle som už počul toľko, že sa mi to zdalo podozrivé. A naozaj – je to zatiaľ najslabšia prehliadka, akú som v galérii videl. Zato šikovný marketingový ťah, ktorý do výstavnej siene prilákal aj postarších pánov v dlhých kabátoch a s pohyblivými pravačkami. Téma si zaslúžila menej PR a viac kurátorskej invencie.

Čoraz rozšírenejší fenomén pornografie si zaslúžil podrobnejšiu interpretáciu. Bolo by z čoho vyberať: od Sadeho cez Georgesa Bataillea, Ericu Jongovú až po Chucka Palahniuka a iks ďalších. Toto je jeden z najcennejších exponátov, dekorácia z mliečneho baru Korova vo filme Mechanický pomaranč:

Našťastie je o poschodie vyššie Výťah na popravisko, nezvyčajná, temná, mimoriadne pôsobivá expozícia nazvaná podľa kultového filmu Louisa Malleho s hudbou Milesa Davisa. Ide o rozbor fenoménu noir vo filme, fotografii, výtvarnom umení a v literatúre drsnej školy.

Spomínate si na Road to Perdition a postavu fotografa Harlana, ktorú hral Jude Law? Tam nájdete originál – ten človek sa volal Weegee a celé desaťročia sa zameriaval na fotky mŕtvol, väzňov či prostitútok. Noc, keď sa v New Yorku neudiala vražda, považoval za premárnenú. Treba vidieť.

Centrálna inštalácia výstavy, vyhorené pódium neznámej rockovej kapely, by mohlo byť scénografiou opery Parsifal. Na tento posledný opus Richarda Wagnera som sa vybral do Viedenskej štátnej opery.

Už som, samozrejme, zohnal iba lístok na státie. K miestam pod stropom mám sentimentálny vzťah od študentských čias. Túto vymoženosť pred sto rokmi vybavil Gustav Mahler, ktorý bojoval za to, aby opera nebola len snobská záležitosť, ale žáner pre všetkých.

Nechce sa mi veriť, že za tri Eurá môžem zažiť jeden z najlepších orchestrov sveta, originálne inscenácie a prvotriedne spevácke hviezdy, čo je oproti Dolnorakúskej ľudovej opere v Prešporku dôležitá psychická hygiena. Až vo Viedni som začínal chápať, že opera nie sú len zlaté krepové kostýmy, umelohmotné meče a infantilné postavy, čo sa – v tragédiach aj komédiach – správajú ako vyšinuté deti.

Parsifal sa už vykladal najrôznejšími spôsobmi: mysticky, kresťansky, eroticky, germánsky, rasisticky aj demokraticky. Podľa niektorých to ani nie je skutočná opera, ale novodobé pašijové hry. Minimalistický príbeh o sebazaprení a vykúpení ponúka všemožné výklady.

Svätý Grál, kopija, ktorou mučili Ježiša, odopieranie sexu, zázračné liečivo, záchrana umierajúceho kráľa – to nie sú motívy ľahko zrozumiteľné súčasníkovi. No Parsifal je predovšetkým hudba. Treba ju jednoducho počúvať. Samotný Wagner svojim fanynkám radil zložiť divadelný ďalekohľad, zavrieť oči a sústrediť sa na zvuk. Tinedžeri v Subclube by mi asi neverili, ale táto opera prispela k tomu, že dnes počúvame ambient.

Stotožňujem sa s Gustavom Mahlerom, ktorý svoju skúsenosť s dielom opísal takto: „Keď som vyšiel z divadla, neschopný slova, vedel som, že som zažil najväčšiu veľkosť a najväčšie utrpenie, a že tento zážitok, posvätný a nepošpinený, so mnou zostane počas celého života.“