Známy nemecký fotograf Michael Oreal zverejnil na svojej stránke sériu portrétov Michala Hvoreckého, ktoré vznikli na literárnom festivale v nemeckom Freiburgu.
Michal Hvorecký
Slovensko sa čoskoro musí premenovať
Neporozumel som celkom mediálnemu ošiaľu, a hlavne istej nevôli, ktorá sa rozpútala okolo plánovaného premenovania malej slovenskej obce na Digitálne uhrovské podhradie. Sporný sa mi zdá byť len starostov zámer prilákať turistov na prehliadku satelitov, ktoré údajne zvýšia atraktívnosť dedinky s tridsiatimi ôsmimi obyvateľmi.
Nie je ľahké predstaviť si krajinu, z ktorej by mohli pochádzať početní návštevníci, čo budú zízať na taniere s káblami a pocestujú za nimi cez pol sveta až do okresu Bánovce nad Bebravou. Neviem, či by sa samotným dedinčanom po čase pozdávalo, že sa im davy každý deň uprene pozerajú na antény. Inak je plán s premenovaním hodný nasledovania.
Rast slovenskej ekonomiky sa spomaľuje, inflácia rastie, platy však zatiaľ tiež, a preto sa nároky konzumentov zákonite zvyšujú. Každý občan sa na nemilosrdnom trhu pretvára na vlastnú akciovú spoločnosť a to isté platí aj pre bydliská. Medzi práva domácich aj cudzincov patrí vedieť, čo môžu očakávať na mieste, kde sa práve nachádzajú.
Navrhujem v premenovávaní pokračovať, takže vzniknú napríklad Analógové Staré Hory, Košice 3G alebo Úplne bezdrôtová Prašnica.
Slovenčina, štylisticky tvárny a dynamický jazyk, je schopná plniť aj najnáročnejšie komunikačné úlohy a vyjadrovať významy v ich najjemnejších odtienkoch. Verím, že jej dobiehanie za našou superkonzumnou spoločnosťou sa zmení na tvorivú hru, do ktorej sa zapojí mnoho občanov.
Ak chce vidiek zostať konkurencieschopný, zmenám sa nevyhne. Je len otázkou času, kedy staré názvy na mapách a tabuliach nahradia Pumanová, Michelinovo, Vyšné Niveany, Dolná Jednota, Budvar nad Hronom, Dellová, Figarovce či Pepsivník, a kedy sa z niektorej rázovitej horskej obce stanú Tatranky.
Ľahučké to bude mať dedinka Čierna, z ktorej isto vznikne BlackBerry. Adidovce v okrese Humenné zasa potrebujú doplniť len písmená „as“.
Stvárnenia komerčných posolstiev potvrdia životaschopnosť a výrazové možnosti slovenčiny. Na erby a znaky pribudnú veľké logá, čo však našim občanom nebude prekážať, pretože sa nimi ozdobujú dobrovoľne od hlavy až po päty, a neraz ich to stojí viac, než si reálne môžu dovoliť.
V metropole krajiny vzniká každé leto pri Dunaji pláž, na ktorej je množstvo log až absurdné, no ani to sa nestretlo s odmietaním, ako je bežné vo vyspelejšom svete. Digitálne uhrovské podhradie začalo trend, ktorý raz azda zavŕšime premenovaním celej krajiny.
Vianočná krokodília slza
Keď som bol dieťa, vianočné darčeky nenosieval hypermarketový Ježiško a už vôbec nie odkiaľsi zo severu kapitalistickej Škandinávie. Večne spotený Dedo Mráz sídlil v zrube na východe Sovietskeho zväzu, nosil čudné obnosené šaty, páchol chudobou, vynucoval si od detí básničky a rozdával čokoládové bonbóny, tvrdé ako trest.
Kto sa podobne ako ja narodil krátko po Vianociach, ten dobre vie, že horší dátum pre malé dieťa nejestvuje. S darčekmi sa už druhýkrát vrece nepretrhlo. Vždy som chcel oslavovať Vianoce a narodeniny oddelene, ale bohvieako spokojný s odozvou rodiny som nebol.
Mal som sa narodiť na Štedrý večer, ale zopár dní som sa omeškal. Ešteže tak, inak by bola katastrofa dovŕšená.
Asi najväčšie predvianočné očakávanie som prežíval, keď mi rodina prisľúbila, že na desiate narodeniny dostanem hobla. Bol som vtedy nakrátko ostrihaný, už dosť vysoký, chudý ako palička, chorobne bledý zo školskej mliečnej výživy a presvedčený, že tento zlomový dátum znamená potvrdenie mojich obrovských životných skúseností.
Myslel som si, že hobla sa píše s veľkým H a je to luxusná značka špičkového západného výrobku, motorky, zimného skútra, dvojkazetového gramorádia alebo niečoho takého. Tušil som, že dar znamená zasvätenie do sveta dospelých, kam som síce vo svojich predstavách už roky patril, ale konečne to bude oficiálne.
Niekoľko dní som chodil ako na ihlách. Spával som zle a zobúdzal som sa spotený. Len čo som v byte na chvíľu osamel, snoril som po zvyčajných skrýšach svojich rodičov. Prevracal som skrine hore nohami, lozil som pod postele, prehrabával zásuvky a vyťahoval knihy. Nikde nič!
Vytúžený darček zrejme privezú priamo z obchodu, pretože by sa do bežných úkrytov nezmestil. Náročná operácia určite zahŕňa valutové úplatky predavačiek, nenápadný nákup pod pultom a nebezpečné kšefty s vekslákmi, čiže budúcimi vydavateľmi slovenskej literatúry, niektorými poslancami Národnej rady a lídrami finančných skupín.
Len tak mimochodom som od svojich bratrancov, tiet a strýkov vyzvedal, čo to hobla je. Pritom som sa snažil navodiť dojem, že to dávno viem, len ich skúšam, či nezabudli. Vyhýbavé odpovede a potmehúdske úsmevy iba vystupňovali moju netrpezlivosť.
Rodičia mi oznámili, že Vianoce aj moje narodeniny oslávime na chalupe v horách. Ako chcú obrovskú krabicu v miniatúrnom východonemeckom aute zobrať bez toho, aby som si ju všimol? Vtedy som pochopil – hobla je niečo maličké, ale nesmierne cenné. Možno skratka pre finančnú poukážku?
Navždy si budem pamätať, ako som napokon v deň svojich narodenín hobla dostal. Takú krokodíliu slzu už asi počas Vianoc nikdy nevyroním.
Plyš v taliančine
Jar vo Wilsonove
Jar ma zastihla najprv u našich južných susedov a potom u severných. Kým som sa stihol vrátiť domov, počasie pripomínalo skôr február, než koniec mája.
Teplota v Bratislave klesla na historicky najnižší stupeň za uplynulých päťdesiat rokov. Keď do okien šikmo búši dážď, vietor trieska dvermi v byte a temná obloha núti človeka svietiť lampou na klávesy počítača aj cez deň, ťažko sa píše o téme jari.
V takejto pochmúrnej klíme sa rád utiekam do najmilšej fantázie o svojom rodnom meste. Predstavujem si, že v akejsi paralelnej súčasnosti naďalej jestvuje Wilsonov alebo Wilsonstadt, pomenovanie metropoly s najkratšou platnosťou v dejinách.
V druhej polovici roku 1918 tunajších osemdesiattisíc obyvateľov netúžilo stať sa súčasťou Československa. Nemecká a židovská buržoázia sa usilovali o pripojenie k Rakúsku, chudobnejší občania z maďarskej a slovenskej menšiny si priali zotrvanie v Uhorsku.
Predstavitelia nakoniec vyhlásili vznik nezávislého mesta a jeho názov odvodili od zástancu a propagátora tejto myšlienky, amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Netradičné stredoeurópske centrum, zmes národov a kultúr, si čoskoro vytvorilo všetky náležité oficiálne symboly, od mapy až po poštové známky.
Vtedajšia politická a ekonomická situácia nebola o nič menej vyhrotená ako dnes. V záverečnej fáze svetovej vojny – ešte nik netušil, že raz bude potrebovať označenie prvá – boli v Prešporku štrajky bežným javom. Vtedy však ešte zastavovanie vlakovej dopravy a blokovanie štátnych hraníc nepredstavovalo pre odborových predákov takú ľahkú i cenovo výhodnú medializáciu a pre ich spolupracovníkov výhodný kšeft.
Odpor voči začleneniu do Československa pociťovala vo vzácnej jednote väčšina ľavičiarov aj pravičiarov. Predpokladám, že ich desila hroziaca izolácia od tradične najbližších susedných krajín, ako aj zhoršenie životnej úrovne po vzniku jednotného štátneho útvaru so zaostalým vidiekom.
Aj dnes môžeme rojčiť o tom, ako by vyzerali referendum a voľby, keby hlasovala iba Bratislava, no zároveň je zrejmé, že toto mesto nie je celé Slovensko, rovnako ako Viedeň nie je Rakúsko a New York nezastupuje kompletnú Ameriku.
Konflikt vo Wilsonove vyvrcholil prvého januára 1919. Mesto obsadila Československá armáda a po krátkom boji, ktorý sa odohrával predovšetkým na petržalskej strane Dunaja, ho dobyla. Nastal rýchly a skutočný koniec jedinečnej dejinnej epizódy. Ak si bleskové ukončenie svojráznej kapitoly príbehu tohto mesta neželám, nezostáva mi nič iné, len rozvíjať v obrazotvornosti pomyselné pokračovanie.
Vo Wilsonove práve dnes vládne prívetivé počasie. Módny dom Schön ponúka najnovšie sezónne modely haute couture od výmyslu sveta. Na trhoviskách sú zasa k dispozícii lacné bazárové odevy zo susedného Slovenska a z Ukrajiny.
Letná záhradná kaviareň Au Park je otvorená nonstop a pre zamilované páry ponúka viedenskú kávu a štrúdľu za špeciálne ceny, samozrejme, v tunajšej mene, čiže v amerických dolároch.
Pekáreň a cukráreň na Stefaniestrasse, ktorú spravuje už desiata generácia Gustava Wendlera, zasa jazykovo pestrej klientele servíruje legendárne „cardinalschnitte“ s lahodnou jahodovou plnkou. Zo zrekonštruovaného starobylého domu Juliusa Meinla na Dunajskej ulici sa šíri delikátna vôňa pražených kávových zŕn.
Pozemný rýchlovlak, ktorý nahradil slávnu električku C, večer rozváža študentov na predstavenia Viedenskej štátnej opery, kde lístky na státie pod stropom stoja len dve eurá.
V kaviarni Astória na Suchom mýte sa stretávajú vychytení literáti a vydavatelia. Nad železiarstvom Pallehner na námestí visí veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa vysielajú priame televízne prenosy tunajších športových šampiónov.
V tomto neskutočnom meste trvá jarná idyla. Premiér by si tam v kaviarni nikdy nedal čiernu kávu a štrúdľu so svojím zločinným predchodcom. Fanatici by si netrúfli odsudzovať homosexuálov ani ženy, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Politik, ktorý zlyhal v úlohe manažéra štátnych peňazí na reklamnú kampaň, by priznal svoje hrubé chyby a dobrovoľne by odstúpil z funkcie.
Mafiánski politici prepojení s médiami by sa za miliónové finančné priestupky dočkali spravodlivého trestu. Prepustení zamestnanci krachujúcej televízie by nedostali desaťnásobne vyššie odstupné ako učitelia či lekári v rovnakej situácii. Rasistické útoky by v kozmopolitnom meste vymizli.
Snívam o tom meste do najmenších podrobností, akoby som ho chcel vykúpiť z údelu prostého zdania a začleniť ho do skutočného sveta. Namiesto neveselej reality mi zlepšuje náladu takáto elegantná nádej. Keď obrátim hlavu doprava, hľadím cez okno na Bratislavský hrad. Pozorujem jednu verziu dejín tohto mesta. Možno aj ja som v tejto chvíli len prelud, o ktorom sníva ktosi iný.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.
Kam ideš, Ježiš? Do Prešova!
Netajím, že ma vždy úprimne dojme, keď sa niektorý politik z ničoho nič nadchne pre umenie. Legendárnou sa stala návšteva Jána Ľuptáka v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, ktorá poslanca inšpirovala k hlbokým úvahám o zatekaní galerijnej strechy.
Aj verejná recitácia slovenskej romantickej poézie v podaní bývalého premiéra Vladimíra Mečiara zanechala trvalý zážitok v mojom rozorvanom vnútri.
Terajší predseda vlády Robert Fico zasa číta zbojnícke dobrodružné príbehy tak náruživo, že sa dokonca stotožnil s hlavným hrdinom Jurajom Jánošíkom. Zásluhou vládnej výzvy na podporu vlasteneckej kultúry je zo mňa každý deň trochu starší Slovák a doslova fyzicky cítim, ako je moja národná identita bytostne spojená s moravianskom Venušou.
Ledva som sa ubránil slzám, keď sa poslanci nedávno v parlamente masovo vyznávali z lásky ku knihám a žiadali znižovanie ich cien (hoci v západnej Európe, kde stoja trikrát viac, sa momentálne diskutuje o ich nevyhnutnom zvyšovaní). Jednoducho, je to krásny pocit žiť v krajine, kde politici tak intenzívne a radi sledujú dianie na poli staršieho aj súčasného umenia a literatúry.
Preto ma mimoriadne potešilo, keď som sa dozvedel, že záujem bratislavského právnika a veľkopodnikateľa Pavla Hagyariho sa najnovšie sústredí na monumentálne sochárstvo. Nejde o prvý kontakt prešovského primátora s múzami.
O jeho láske k literatúre science fiction sa dobre vie, odkedy v Prešove prebehla jeho kampaň pred komunálnymi voľbami. Politik ju poňal ako čarovnú rozprávku a do jej košatého deja zahrnul príchod investorov, diaľničný obchvat, operetu, soľné kúpele, letisko pre civilné lietadlá, aquapark, výstavbu lacných nájomných bytov, cestovanie pre starších zadarmo a bezplatný odvoz odpadu.
Odvtedy však ubehol istý čas a primátor na svoj veľkolepý fantastický príbeh, žiaľ, očividne zabudol, hoci sága by si žiadala nejedno rozuzlenie. Lenže umelecký vkus je výsostne subjektívny a neraz premenlivý, preto považujem primátorov obrat k vizuálnemu umeniu za zvlášť pozoruhodný.
Hagyari sa podujal postaviť najvyššiu sochu Ježiša Krista na svete, ktorá by mala v Prešove, na pahorku neďaleko Kalvárie, vyrásť do konca roku 2010. Autorom skulptúry bude zrejme Martin Pala, primátorov „dobrý osobný priateľ“.
Medzi doterajšie vrcholné diela tohto sochára patrí bronzová tabuľa venovaná vzniku iniciatívy Za zvrchované Slovensko v Čadci, ktorej krásu na slávnostnom otvorení vychválila aj známa umenovedkyňa Anna Belousovová.
„Aj v Paríži bola obrovská polemika okolo výstavby Eiffelovej veže. Dnes je symbolom mesta i celého Francúzska,“ vysvetlil Hagyari. Porovnávať Martina Pala a Gustava Eiffela je celkom legitímne, diela oboch tvorcov sú vo svete približne rovnako známe, i keď Palove asi predsa len o niečo viac.
Na projekte ma poburuje iba rozmer Krista. Dotyčný bude merať tridsaťtri metrov, pretože toľko rokov sa dožil a Hagyari to považuje za „európske až svetové parametre“.
Veľkosť v umení odborníci len zriedkavo považujú za nejakú hodnotu samu o sebe. Ani hrubý román nie je automaticky lepší ako tenký, a podobné je to aj s dĺžkou filmu či divadelnej hry.
No čo tam po estetických kánonoch a kategóriách – mne sa socha vidí v každom prípade škandalózne malá! Úbohý Ježiš si v Judei toľko vytrpel a v Prešove mu postavia takú miniatúrnu sošku!? – i keď, uznávam, „viditeľnú aj z nového diaľničného obchvatu a zo všetkých svetových strán“.
(Zriadenie mestskej galérie v Prešove v budove bývalej Caraffovej väznice, ktorej rekonštrukcia by stála päť miliónov slovenských korún, sa odložilo na neurčito.)
„Pane, my nevieme ani to, kam ideš, ako by sme potom mohli poznať cestu?“ pýtal sa kedysi dávno Tomáš svojho učiteľa Ježiša.
Šoféri kamiónov v okolí Prešova si onedlho takú otázku nebudú musieť klásť. Už sa teším, ako sa budem rútiť po ešte čerstvej, hladkej vozovke a kochať sa pohľadom na železobetónový monument za pätnásť miliónov. Dúfam, že sa nezahľadím pridlho, pretože by som mohol havarovať a tým by som asi Ježiša nepotešil.
Za každý rok Kristovho života by som navrhoval aspoň sto metrov sochy. Čo sto, rovno kilometer! Vyzývam na tridsaťtrikilometrový landart viditeľný aj z obežnej dráhy. Alebo odporúčam inšpirovať sa érou obrazoborectva, keď sa Kristus stvárňovať nesmel, a v duchu vynaliezavej tradície ho znázorniť ako baránka.
Verejne sľubujem, že ak nad Prešovom postavia gigantickú ovcu, tak v ancuku na vernisáži ancicvanci zahutorim oslavnú reč plnú citátov od Ďeridu. To bude fanta! Amencma.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.
Slizké divadlo redaktorky a Plyš
Odpoveď na článok: Slizký plyš a podstata konceptu (SME, 11. 1. 2008)
Redaktorka SME Eva Andrejčáková si prečítala môj román Plyš, pozrela si jeho divadelnú podobu v bratislavskom Divadle Aréna a oboje sa jej nepáčilo. Rešpektujem jej názor. Umelecký riaditeľ hannoverského Schauspielhausu Wilfried Schulz, ktorého nemecká kritika označila za „dramaturga desaťročia“, ako aj jeho tvorivý tím, sa pre knihu naopak nadchli. Prečítali si ju v nemčine v preklade Mirka Kraetscha pod názvom CITY.
Schauspiel Hannover si rezervoval autorské práva a rozhodol sa knihu inscenovať. Nadviazali sme kontakt a ja som im poslal svoju dramatizáciu, ktorú takisto preložil Kraetsch, a ktorá sa v skrátenej podobe hráva v Aréne.
Iba 29-ročný režisér André Rössler, ktorý však už má za sebou dvanásť realizácií na veľkých scénach v Štutgarte, Grazi či Berlíne, vyšiel z môjho textu, no v priebehu skúšok mnohé časti upravil a prepísal. Myslím si, že Rösslerova dramatizácia je lepšia ako moja, aj jeho inscenácia sa mi páči viac ako bratislavská. Hodnotenie však prenechám odbornej kritike.
Pani Andrejčáková sa rozhodla hodnotiť divadelnú hru, ktorú nevidela a obvinila jej tvorcov, ktorých prácu nepozná, zo „slizkého pseudokonceptu“. Mňa ako autora predlohy osočila, že „zavádzam, zahmlievam podstatu a zneužívam svoje meno“ a vraj z toho ktosi aj „vyvodí dôsledky“.
„Kto (túto knihu) písal a kedy?“ chce vedieť redaktorka, hoci preložený román pred pár mesiacmi v mojom byte držala v ruke, keď so mnou nahrávala rozhovor aj o tejto téme.
„Prečo sa do hry autorsky zasahuje?“ pýta sa Andrejčáková, čím dokazuje úroveň svojich znalostí o divadelnej praxi. Toto je nové prerazenie dna v úrovni slovenskej kultúrnej publicistiky. Získať a overiť si ľahko dostupné tlačové informácie by redaktorke malo trvať niekoľko minút.
Slovenské divadlo zaostáva za svetom. Cesty našich divadelníkov západným smerom sa už dlhé desaťročia končia v Prahe. Pred dekádou vo vyberavom nemeckom prostredí pravidelne hosťoval súbor Stoka. Pred dvoma rokmi sa Miloš Karásek dostal so svojou hrou na prestížny festival do Wiesbadenu.
Zásluhou Divadelného ústavu sa uskutočnilo viacero scénických čítaní súčasných dramatičiek a dramatikov ako Anna Grusková, Jana Juráňová, Marek Olekšák alebo Viliam Klimáček v Berlíne či vo Viedni. Vyšlo aj niekoľko kvalitných časopiseckých a knižných antológií.
Kedykoľvek mám príležitosť, pokúšam sa propagovať naše divadelné písanie, ako naposledy na pódiovej diskusii s Evou Maliti-Fraňovou a Martinom Porubjakom v Hamburgu. Plyš vznikol ako prvá inscenácia podľa slovenskej predlohy po mnohých rokoch na významnej nemeckej scéne. Ide len o miniatúrny krok, ale verím, že pozitívnym smerom, a azda budú nasledovať aj ďalšie hry slovenských autorov.
V krajine, kde sa pestuje kult neúspechu, sa však nijaký úspech neodpúšťa. Tvorcov hannoverskej verzie som prvýkrát stretol v deň verejnej generálky a do ich práce som nezasahoval. Títo talentovaní ľudia s vynikajúcim vzdelaním a praxou sú zväčša moji rovesníci. Moje priezvisko síce ledva vedeli vysloviť, ale s obdivuhodným a inšpiratívnym nasadením sa rozhodli interpretovať môj text. Na jar 2008 naplánovali sedem repríz. Let z Bratislavy do Hannoveru trvá hodinu.
Nevedomosť a arogancia pani Andrejčákovej spôsobili, že sliz, ktorý chcela hodiť na tvorcov hannoverského Plyšu, napokon skončil na nej samej.
14. január 2008
Prečítajte si aj: “Židovského pôvodu”. Vsuvka.
Michal Hvorecký 