Známy nemecký fotograf Michael Oreal zverejnil na svojej stránke sériu portrétov Michala Hvoreckého, ktoré vznikli na literárnom festivale v nemeckom Freiburgu.
Blog
Nespokojný anjel. Annemarie Schwarzenbach
Lesbická láska degradovala v médiách počas uplynulého roka na predstieranú dievčenskú vášeň ruských hudobných prostitútok Tatu. Ich kvázi vášnivý petting je vo videoklipoch verejne prístupný pre oči unudených voyeurov pri obrazovkách. Členky obscénneho dua síce na požiadanie fotografov ochotne vyhrnú sukne a rozkročia nohy, ale ešte na sebe majú nohavičky. Je zrejme len otázkou času, kedy si ich nasledovníci s vidinou víťazstva v hitparáde stiahnu aj posledné zvyšky miniatúrnej bielizne. Intímne detaily ohanbia v hlavnom vysielacom čase budú posledným krokom v ústrety zbožňovaným divákom, ktorí si to údajne všetci prajú.
Z dnešného pohľadu je ťažko uveriteľné, aké neľahké postavenie mali lezby ešte v prvej polovici 20. storočia. Dokazujú to svedectvá literátok Gertrudy Steinovej, Radclyffe Hallovej, Elsy Gidlowovej, Djuny Barnesovej, aj život a dielo švajčiarskej spisovateľky, novinárky a fotografky Annemarie Schwarzenbach (1908 – 1942).
Narodila sa v Zürichu a vyštudovala históriu v Paríži. V roku 1930 nadviazala blízke priateľstvo s Erikou a Klausom Mannovcami zo slávnej literárnej rodiny.
Do Eriky, dcéry Thomasa Manna, sa zamilovala a nasledovala ju do Berlína, kde žila až do roku 1933 ako spisovateľka v slobodnom povolaní a intenzívne sa zapojila do činnosti tamojšej umeleckej komunity. Obliekala si mužské oblečenie, nosila pážací účes, milovala ženy, zbožňovala rýchlu jazdu autom a pila tvrdý alkohol. Začala experimentovať s drogami, najmä s morfiom, podobne ako v tom období bývalá priateľka Franza Kafku, spisovateľka a novinárka Milena Jesenská.
Ako žena neustále hľadajúca slobodu, rebelantka a vášnivá cestovateľka sa Annemarie roku 1934 vydala na prvé veľké putovanie po prednej Ázii. „Treba na chvíľu opustiť Európu a staré cesty, tu sa od nás žiada primálo odvahy a priveľa trpezlivosti,“ napísala roku 1932 v liste Erike Mannovej.
Na svojich častých zahraničných výpravách hľadala predovšetkým únik pred svojou malomeštiackou matkou, ktorú nenávidela. Jej dominantná mama pestovala popri regulárnom manželstve vo vlastnom dome aj lesbické vzťahy. Odsudzovala však svoju dcéru za to, že svoj záujem o ženy dávala otvorene najavo. Annemariine psychické problémy vyústili do závislosti od morfia, depresívnych stavov a pokusu o samovraždu.
Melancholická povaha a sklony k nihilizmu ju viedli do stále nových konfliktov s okolím, ale aj s vlastným pocitom viny: „Dokáže človek zabiť svet a potom vybudovať nový?… Niečo som úplne od začiatku robila zle. Ale príčinou som nebola ja, ale samotný život… Sme cudzinci, tuláci, celkom neistí, bez pevnej pôdy pod nohami, bez miery a veľkosti,“ napísala vo svojich knihách.
V literárnych textoch často kamuflovala tému homosexuality premenou rodu hlavného hrdinu zo ženského na mužský, ako v krátkom románe Lyrická novela z roku 1932, pretože v pôvodnej podobe by kniha nemohla vyjsť. Priateľom však vysvetľovala, že príbeh o láske mladého muža k speváčke v nočnom klube, zasadený do posledných rokov Weimarskej republiky, je v skutočnosti o lesbickej láske:
„Myslím na Sibylle pričasto? Povedal by som, že neviem, nerozmýšľam o tom, ale nezabúdam na ňu ani na jedinú minútu. Je to akoby som bez nej nikdy nežil. Nič nás nespája, no som ňou preniknutý, občas si spomínam na vôňu jej pokožky alebo jej dychu, a cítim sa, ako keď ju pri tanci držím za ruku, alebo ako keď sedí vedľa mňa a stačí, aby som sa dotkol jej dlane a hneď ju upokojím. Ale čo by nás malo spájať: tieto dlhé večery, dlhé noci, lúčenie pri jej dverách v sivé ráno, nekonečné samoty –“
Annemarie postupne navštívila Perziu, Irak, Afriku, USA, Rakúsko, Československo, pobaltské republiky a Sovietsky zväz. V Moskve spolu s Klausom Mannom hosťovala na prvom kongrese sovietskych spisovateľov. Svoje zážitky spracovala v mnohých fotografických reportážach, sociálno-kritických článkoch, poviedkach a románoch.
Ani cestovanie však plne neuspokojilo jej očakávania, pretože slobodu nájdenú v cudzine považovala za „nepriateľskú, imaginárnu a hrôzostrašnú. Každé hľadanie je cesta vpred. Človek ide ďalej, preč od seba samého: ako by sa inak mohol cítiť tak beznádejne stratený…“
V roku 1935 dokonca v Perzii prežila krátke, nešťastné manželstvo s francúzskym diplomatom a homosexuálom Claudeom Claracom. Výhradne citovým, nie erotickým putom s mužom mienila upokojiť svoju pobúrenú rodinu, ktorá dcéru pre spoločenské výstrelky odmietala ďalej podporovať. No sklamanie zo vzťahu posilnilo v Annemarie odvahu netajiť sa už dlhšie na verejnosti so svojou lesbickou orientáciou.
Naplno sa vrhla do výstredného života a podobne ako Orlando Virginie Woolfovej prekračovala konzervatívnu dvojdielnosť rodov určujúcu naše vnímanie ešte aj dnes.
Priemyselnícka rodina Schwarzenbachovcov patrila v tej dobe k najbohatším vo Švajčiarsku. Materiálne zabezpečená Annemarie si mohla dovoliť kúpiť auto aj revolučne nový typ praktického prenosného fotoaparátu Leica, ktorý fotografovanie technicky mimoriadne uľahčil a sprístupnil ho prvý raz širším vrstvám záujemcov. Jej fotky z Európy, Ázie aj zámoria sa považujú za významný príspevok k modernej európskej dokumentárnej fotografii.
Azda ešte radšej sa však táto neobyčajne krásna žena sama dala fotografovať. „Jej krása bola pre znalcov, pre berlínsku bohému bola akýmsi maskotom, všade, kde sa objavila, ľudia vzdychali: bože, aká je len krásna!“ spomínala fotografka Marianne Breslauer (1909 – 2002), autorka viacerých portrétov Annemarie Schwarzenbachovej, s ktorou sa stretla v Berlíne roku 1931.
Sériu, vystavenú v Bratislave, vytvorila Marianne Breslauer v rokoch 1931 až 1938. Prvé obrázky vznikli na spoločnej ceste žien do Španielska, kde Annemarie na objednávku písala a Marianne ju fotila. Fotky však nakoniec neboli uverejnené, pretože redakcia v duchu rasistických norimberských zákonov žiadala, aby fotografka použila „nežidovské“ meno, čo antifašistka odmietla.
Walter Benjamin vo svojich Malých dejinách fotografie píše: „Niekto povedal, že nie ten, kto nebude ovládať písmo, ale fotografiu, stane sa analfabetom budúcnosti.“ Breslauerovej fotky nie sú len originálnymi portrétmi jedinečnej osobnosti, ale zachytávajú aj napätú atmosféru medzivojnovej Európy. Stredobodom obrázkov je postava Annemarie „ktorá s krásnou tvárou nespokojného anjela putuje po tejto Zemi“, ako ju charakterizoval francúzsky spisovateľ Roger Martin du Gard.
Priamočiaro symbolický, prostý a presný je obrázok Annemarie, ako v Pyrenejach hľadí na čiernu ovcu, za ktorú sa v spoločnosti i vo vlastnej rodine považovala. „Fascinácia je o to väčšia, že túto osobu nemožno na prvý pohľad jednoznačne priradiť k jednému pohlaviu. Hlboká ambivalencia. Veľmi vzdialená, ako za závojom skrytá prezencia, ktorá vyzerá nedostupne. Smútok, ktorý má napriek jemným črtám v sebe niečo ohrozujúce. Jemne krojené pery ešte mlčia, ale fotografia vypovedá všetko o tragike tejto krásy.“ vyjadrili sa o portrétoch Annemarie jej biografky Dominique Grente a Nicole Müller.
Aj po vypuknutí druhej svetovej vojny neúnavne putovala po svete. No zdedený majetok využívala aj na finančnú pomoc pre utečencov z Hitlerom okupovaných krajín, pretože ich osud vyhnancov dôverne poznala. Štedro dotovala ilegálny literárny časopis Zbierka, vydávaný v exile Klausom Mannom, ktorému taktiež prepožičala svoj dom na písanie románu Mefisto. V liste mu vyjadrila svoj postoj: „Aspoň sčasti duchovne orientovaný človek prirodzene patrí do opozície. Týka sa to nás všetkých. Odvrátiť sa je to isté čo samovražda.“
S vervou kritizovala aj falošnú neutralitu Švajčiarska, ktorého pohlavári sa stali tichými hospodárskymi aj politickými spoločníkmi Nemecka, no väčšinu jej kritických článkov noviny odmietli uverejniť.
V roku 1939 podnikla s priateľkou Ellou Maillartovou cestu autom do Afganistanu. Napriek rastúcemu škandalizovaniu svojej osoby vlastnou rodinou ďalej písala „o všetkom, čo videla a zažila na vlastnej koži… už som nehľadala dobrodružstvá, ale len výdych v krajinách, kde zákony našej civilizácie zatiaľ neplatia“. Jej knihy dnes patria ku klasickým dielam svetovej cestopisnej literatúry 20. storočia.
„Žijem, len keď píšem,“ tvrdila neúnavná, no publikačne vo svojej dobe neveľmi úspešná autorka. Striedavo žila na cestách a v drahých sanatóriách, kde sa liečila z drogovej závislosti. Na psychiatrickej klinike v New Yorku jej na ilúziu upokojenia dávali elektrické šoky. Lekári jej navrhli dvojročnú kúru v horskom prostredí amerického vidieka, no rodina už za terapiu „čiernej ovce“ nemienila ďalej platiť.
Annemarie Schwarzenbach tragicky zomrela 15. novembra 1942 vo veku 34 rokov v Sils vo Švajčiarsku na následky úrazu na bicykli, podobne ako iná femme fatale 20. storočia – speváčka a herečka Nico. Konzervatívne založená Annemariina matka, sympatizujúca s nacistami, sa obávala škandálu, preto spálila veľkú časť dcériných denníkov aj listov a navyše zakázala ďalšie publikovanie jej kníh.
Diela Annemarie smeli opäť vychádza až od druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. Možno aj u nás raz dôjde k znovuobjaveniu umenia androgýnnej bytosti Annemarie Schwarzenbachovej, ktorá dodnes udivuje autentickosťou svojho života aj tvorby.
Tri tipy na zimné čítanie
Ľudia ma často prosia, aby som im poradil, akú knihu si majú zo záplavy titulov vybrať a prečítať. Preto som napísal som o troch skvelých nových knižkách, ktoré by vám v zime 2008 nemali ujsť…
Hoci je u nás prekladateľská práca hlboko podhodnotená, v slovenčine naďalej vychádza prevapivé množstvo svetovej literatúry. Vďaka za to!
Olga Tokarczuk: Anna In v hrobkách sveta
Preklad: Karol Chmel, Slovart 2008
Prózy poľskej spisovateľky Olgy Tokarczuk aj mnohých ďalších autorov stredoeurópskych literatúr poznám zásluhou vášnivých prekladateľov, akým je aj Karol Chmel. Takí talentovaní a výkonní jednotlivci sa u nás zásluh nedočkajú, tak ich hádam poteší fakt, že majú naďalej verných čitateľov.
Najnovší Tokaczukovej titul je inšpirovaný jedným z najstarších dochovaných literárnych fragmentov sveta. Spisovateľka svojou fantastickou groteskou „prepísala“ sumerské tabuľky spred štyroch tisícročí. Príbeh Innany a jej cesty do podzemia vekmi nezostarol.
Temný motív boha a človeka, ktorý nemôže zomrieť, ale vždy znova sa záhadne vracia do života, sa v opakuje v umení každej epochy. Tokarczuk bohaté mytologické dedičstvo rozvinula svojím jedinečným, symbolickým jazykom, ktorý obdivujú jej priaznivci v mnohých krajinách sveta. Poľská literatúra sa teší mimoriadnej priazni domáceho publika aj zahraničných prekladateľov. Priznám sa, veľmi sa vždy teším na každé osobné aj čitateľské stretnutie s touto autorkou, pričom zážitok zatiaľ vždy predčil očakávanie.
Sarah Gruen: Voda pre slony
Preklad: Júlia Žitná, Tatran 2008
Túto knihu som si radšej prečítal v origináli. Od slovenského prekladu ma odradila štylisticky kostrabatá záložka, kopírujúca anglickú syntax. Komplexné hodnotenie však prenechám jazykovým odborníkom.
Román je strhujúcim čítaním a cenným prírastkom k spoznávaniu súčasnej americkej prózy, u nás väčšinou konvenčne predstavovanej stále tými istými autorskými menami. Gruenová si pre svoj príbeh vybrala atraktívnu kulisu putujúceho cirkusu a zlomové obdobie hospodárskej krízy.
Brilantná kompozícia, zvládnutie žánru, rozprávačské majstrovstvo a plnohodnotné postavy autorke pomohli vyhnúť sa gýču, ku ktorému ju viaceré motívy mohli zvádzať. Ide tu totiž o samé veľké veci ako osudová láska, zrada priateľstva, rodinné povinnosti a týranie podriadených, no všetko sa, našťastie, podáva bez falošného pátosu.
Do detailov prepracovanú historickú atmosféru veľkého amerického príbehu dokresľujú pôsobivé čiernobiele fotky z archívov. Na svetovej literárnej scéne sa kniha stretla s obrovským čitateľským aj kritickým ohlasom, no u nás zatiaľ hrozí, že zapadne, čo by bola veľká škoda.
Emmanuel Carrere: Ruský román
Preklad: Ivana Dobrakovová, Marenčin PT, 2008
Chaotická kompozícia, neukončenie viacerých dejových motívov a miešanie žánrov – napriek tomu všetkému sa kniha číta rýchlo a ľahučko. Hlavnú zásluhu na tom má hlavný hrdina, excentrický egomaniak, narcis a erotoman – neskrývane sám autor, pretvorený na priam neznesiteľnú, skarikovanú postavu.
Extrémny cynizmus mu nedovoľuje venovať sa iba jednej téme a jedinej žene, preto napokon skončí pri pôsobivej literárnej erotickej exhibícii. Na svoj pôvodný zámer spracovať epicky alebo filmovo bizarný príbeh posledného zajatca druhej svetovej vojny, zabudnutého maďarského vojaka na psychiatrii v ruskej pustatine, vo svojej posadnutosti sebou samým celkom zanevrel, a v druhej polovici knihy už o ňom nepadne ani zmienka.
Prekladateľka svoj debut zvládla až na zopár chybičiek výborne. Keďže je aj talentovanou prozaičkou, z jej vášne pre literatúru a z jazykových znalostí usudzujem, že o nej ešte budeme veľa počuť. (A peknú obálku knihu urobila moja drahá kamarátka Mikina Dimunova.)
Plyš v taliančine
Jar vo Wilsonove
Jar ma zastihla najprv u našich južných susedov a potom u severných. Kým som sa stihol vrátiť domov, počasie pripomínalo skôr február, než koniec mája.
Teplota v Bratislave klesla na historicky najnižší stupeň za uplynulých päťdesiat rokov. Keď do okien šikmo búši dážď, vietor trieska dvermi v byte a temná obloha núti človeka svietiť lampou na klávesy počítača aj cez deň, ťažko sa píše o téme jari.
V takejto pochmúrnej klíme sa rád utiekam do najmilšej fantázie o svojom rodnom meste. Predstavujem si, že v akejsi paralelnej súčasnosti naďalej jestvuje Wilsonov alebo Wilsonstadt, pomenovanie metropoly s najkratšou platnosťou v dejinách.
V druhej polovici roku 1918 tunajších osemdesiattisíc obyvateľov netúžilo stať sa súčasťou Československa. Nemecká a židovská buržoázia sa usilovali o pripojenie k Rakúsku, chudobnejší občania z maďarskej a slovenskej menšiny si priali zotrvanie v Uhorsku.
Predstavitelia nakoniec vyhlásili vznik nezávislého mesta a jeho názov odvodili od zástancu a propagátora tejto myšlienky, amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Netradičné stredoeurópske centrum, zmes národov a kultúr, si čoskoro vytvorilo všetky náležité oficiálne symboly, od mapy až po poštové známky.
Vtedajšia politická a ekonomická situácia nebola o nič menej vyhrotená ako dnes. V záverečnej fáze svetovej vojny – ešte nik netušil, že raz bude potrebovať označenie prvá – boli v Prešporku štrajky bežným javom. Vtedy však ešte zastavovanie vlakovej dopravy a blokovanie štátnych hraníc nepredstavovalo pre odborových predákov takú ľahkú i cenovo výhodnú medializáciu a pre ich spolupracovníkov výhodný kšeft.
Odpor voči začleneniu do Československa pociťovala vo vzácnej jednote väčšina ľavičiarov aj pravičiarov. Predpokladám, že ich desila hroziaca izolácia od tradične najbližších susedných krajín, ako aj zhoršenie životnej úrovne po vzniku jednotného štátneho útvaru so zaostalým vidiekom.
Aj dnes môžeme rojčiť o tom, ako by vyzerali referendum a voľby, keby hlasovala iba Bratislava, no zároveň je zrejmé, že toto mesto nie je celé Slovensko, rovnako ako Viedeň nie je Rakúsko a New York nezastupuje kompletnú Ameriku.
Konflikt vo Wilsonove vyvrcholil prvého januára 1919. Mesto obsadila Československá armáda a po krátkom boji, ktorý sa odohrával predovšetkým na petržalskej strane Dunaja, ho dobyla. Nastal rýchly a skutočný koniec jedinečnej dejinnej epizódy. Ak si bleskové ukončenie svojráznej kapitoly príbehu tohto mesta neželám, nezostáva mi nič iné, len rozvíjať v obrazotvornosti pomyselné pokračovanie.
Vo Wilsonove práve dnes vládne prívetivé počasie. Módny dom Schön ponúka najnovšie sezónne modely haute couture od výmyslu sveta. Na trhoviskách sú zasa k dispozícii lacné bazárové odevy zo susedného Slovenska a z Ukrajiny.
Letná záhradná kaviareň Au Park je otvorená nonstop a pre zamilované páry ponúka viedenskú kávu a štrúdľu za špeciálne ceny, samozrejme, v tunajšej mene, čiže v amerických dolároch.
Pekáreň a cukráreň na Stefaniestrasse, ktorú spravuje už desiata generácia Gustava Wendlera, zasa jazykovo pestrej klientele servíruje legendárne „cardinalschnitte“ s lahodnou jahodovou plnkou. Zo zrekonštruovaného starobylého domu Juliusa Meinla na Dunajskej ulici sa šíri delikátna vôňa pražených kávových zŕn.
Pozemný rýchlovlak, ktorý nahradil slávnu električku C, večer rozváža študentov na predstavenia Viedenskej štátnej opery, kde lístky na státie pod stropom stoja len dve eurá.
V kaviarni Astória na Suchom mýte sa stretávajú vychytení literáti a vydavatelia. Nad železiarstvom Pallehner na námestí visí veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa vysielajú priame televízne prenosy tunajších športových šampiónov.
V tomto neskutočnom meste trvá jarná idyla. Premiér by si tam v kaviarni nikdy nedal čiernu kávu a štrúdľu so svojím zločinným predchodcom. Fanatici by si netrúfli odsudzovať homosexuálov ani ženy, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Politik, ktorý zlyhal v úlohe manažéra štátnych peňazí na reklamnú kampaň, by priznal svoje hrubé chyby a dobrovoľne by odstúpil z funkcie.
Mafiánski politici prepojení s médiami by sa za miliónové finančné priestupky dočkali spravodlivého trestu. Prepustení zamestnanci krachujúcej televízie by nedostali desaťnásobne vyššie odstupné ako učitelia či lekári v rovnakej situácii. Rasistické útoky by v kozmopolitnom meste vymizli.
Snívam o tom meste do najmenších podrobností, akoby som ho chcel vykúpiť z údelu prostého zdania a začleniť ho do skutočného sveta. Namiesto neveselej reality mi zlepšuje náladu takáto elegantná nádej. Keď obrátim hlavu doprava, hľadím cez okno na Bratislavský hrad. Pozorujem jednu verziu dejín tohto mesta. Možno aj ja som v tejto chvíli len prelud, o ktorom sníva ktosi iný.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.
Kam ideš, Ježiš? Do Prešova!
Netajím, že ma vždy úprimne dojme, keď sa niektorý politik z ničoho nič nadchne pre umenie. Legendárnou sa stala návšteva Jána Ľuptáka v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, ktorá poslanca inšpirovala k hlbokým úvahám o zatekaní galerijnej strechy.
Aj verejná recitácia slovenskej romantickej poézie v podaní bývalého premiéra Vladimíra Mečiara zanechala trvalý zážitok v mojom rozorvanom vnútri.
Terajší predseda vlády Robert Fico zasa číta zbojnícke dobrodružné príbehy tak náruživo, že sa dokonca stotožnil s hlavným hrdinom Jurajom Jánošíkom. Zásluhou vládnej výzvy na podporu vlasteneckej kultúry je zo mňa každý deň trochu starší Slovák a doslova fyzicky cítim, ako je moja národná identita bytostne spojená s moravianskom Venušou.
Ledva som sa ubránil slzám, keď sa poslanci nedávno v parlamente masovo vyznávali z lásky ku knihám a žiadali znižovanie ich cien (hoci v západnej Európe, kde stoja trikrát viac, sa momentálne diskutuje o ich nevyhnutnom zvyšovaní). Jednoducho, je to krásny pocit žiť v krajine, kde politici tak intenzívne a radi sledujú dianie na poli staršieho aj súčasného umenia a literatúry.
Preto ma mimoriadne potešilo, keď som sa dozvedel, že záujem bratislavského právnika a veľkopodnikateľa Pavla Hagyariho sa najnovšie sústredí na monumentálne sochárstvo. Nejde o prvý kontakt prešovského primátora s múzami.
O jeho láske k literatúre science fiction sa dobre vie, odkedy v Prešove prebehla jeho kampaň pred komunálnymi voľbami. Politik ju poňal ako čarovnú rozprávku a do jej košatého deja zahrnul príchod investorov, diaľničný obchvat, operetu, soľné kúpele, letisko pre civilné lietadlá, aquapark, výstavbu lacných nájomných bytov, cestovanie pre starších zadarmo a bezplatný odvoz odpadu.
Odvtedy však ubehol istý čas a primátor na svoj veľkolepý fantastický príbeh, žiaľ, očividne zabudol, hoci sága by si žiadala nejedno rozuzlenie. Lenže umelecký vkus je výsostne subjektívny a neraz premenlivý, preto považujem primátorov obrat k vizuálnemu umeniu za zvlášť pozoruhodný.
Hagyari sa podujal postaviť najvyššiu sochu Ježiša Krista na svete, ktorá by mala v Prešove, na pahorku neďaleko Kalvárie, vyrásť do konca roku 2010. Autorom skulptúry bude zrejme Martin Pala, primátorov „dobrý osobný priateľ“.
Medzi doterajšie vrcholné diela tohto sochára patrí bronzová tabuľa venovaná vzniku iniciatívy Za zvrchované Slovensko v Čadci, ktorej krásu na slávnostnom otvorení vychválila aj známa umenovedkyňa Anna Belousovová.
„Aj v Paríži bola obrovská polemika okolo výstavby Eiffelovej veže. Dnes je symbolom mesta i celého Francúzska,“ vysvetlil Hagyari. Porovnávať Martina Pala a Gustava Eiffela je celkom legitímne, diela oboch tvorcov sú vo svete približne rovnako známe, i keď Palove asi predsa len o niečo viac.
Na projekte ma poburuje iba rozmer Krista. Dotyčný bude merať tridsaťtri metrov, pretože toľko rokov sa dožil a Hagyari to považuje za „európske až svetové parametre“.
Veľkosť v umení odborníci len zriedkavo považujú za nejakú hodnotu samu o sebe. Ani hrubý román nie je automaticky lepší ako tenký, a podobné je to aj s dĺžkou filmu či divadelnej hry.
No čo tam po estetických kánonoch a kategóriách – mne sa socha vidí v každom prípade škandalózne malá! Úbohý Ježiš si v Judei toľko vytrpel a v Prešove mu postavia takú miniatúrnu sošku!? – i keď, uznávam, „viditeľnú aj z nového diaľničného obchvatu a zo všetkých svetových strán“.
(Zriadenie mestskej galérie v Prešove v budove bývalej Caraffovej väznice, ktorej rekonštrukcia by stála päť miliónov slovenských korún, sa odložilo na neurčito.)
„Pane, my nevieme ani to, kam ideš, ako by sme potom mohli poznať cestu?“ pýtal sa kedysi dávno Tomáš svojho učiteľa Ježiša.
Šoféri kamiónov v okolí Prešova si onedlho takú otázku nebudú musieť klásť. Už sa teším, ako sa budem rútiť po ešte čerstvej, hladkej vozovke a kochať sa pohľadom na železobetónový monument za pätnásť miliónov. Dúfam, že sa nezahľadím pridlho, pretože by som mohol havarovať a tým by som asi Ježiša nepotešil.
Za každý rok Kristovho života by som navrhoval aspoň sto metrov sochy. Čo sto, rovno kilometer! Vyzývam na tridsaťtrikilometrový landart viditeľný aj z obežnej dráhy. Alebo odporúčam inšpirovať sa érou obrazoborectva, keď sa Kristus stvárňovať nesmel, a v duchu vynaliezavej tradície ho znázorniť ako baránka.
Verejne sľubujem, že ak nad Prešovom postavia gigantickú ovcu, tak v ancuku na vernisáži ancicvanci zahutorim oslavnú reč plnú citátov od Ďeridu. To bude fanta! Amencma.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.
Slizké divadlo redaktorky a Plyš
Odpoveď na článok: Slizký plyš a podstata konceptu (SME, 11. 1. 2008)
Redaktorka SME Eva Andrejčáková si prečítala môj román Plyš, pozrela si jeho divadelnú podobu v bratislavskom Divadle Aréna a oboje sa jej nepáčilo. Rešpektujem jej názor. Umelecký riaditeľ hannoverského Schauspielhausu Wilfried Schulz, ktorého nemecká kritika označila za „dramaturga desaťročia“, ako aj jeho tvorivý tím, sa pre knihu naopak nadchli. Prečítali si ju v nemčine v preklade Mirka Kraetscha pod názvom CITY.
Schauspiel Hannover si rezervoval autorské práva a rozhodol sa knihu inscenovať. Nadviazali sme kontakt a ja som im poslal svoju dramatizáciu, ktorú takisto preložil Kraetsch, a ktorá sa v skrátenej podobe hráva v Aréne.
Iba 29-ročný režisér André Rössler, ktorý však už má za sebou dvanásť realizácií na veľkých scénach v Štutgarte, Grazi či Berlíne, vyšiel z môjho textu, no v priebehu skúšok mnohé časti upravil a prepísal. Myslím si, že Rösslerova dramatizácia je lepšia ako moja, aj jeho inscenácia sa mi páči viac ako bratislavská. Hodnotenie však prenechám odbornej kritike.
Pani Andrejčáková sa rozhodla hodnotiť divadelnú hru, ktorú nevidela a obvinila jej tvorcov, ktorých prácu nepozná, zo „slizkého pseudokonceptu“. Mňa ako autora predlohy osočila, že „zavádzam, zahmlievam podstatu a zneužívam svoje meno“ a vraj z toho ktosi aj „vyvodí dôsledky“.
„Kto (túto knihu) písal a kedy?“ chce vedieť redaktorka, hoci preložený román pred pár mesiacmi v mojom byte držala v ruke, keď so mnou nahrávala rozhovor aj o tejto téme.
„Prečo sa do hry autorsky zasahuje?“ pýta sa Andrejčáková, čím dokazuje úroveň svojich znalostí o divadelnej praxi. Toto je nové prerazenie dna v úrovni slovenskej kultúrnej publicistiky. Získať a overiť si ľahko dostupné tlačové informácie by redaktorke malo trvať niekoľko minút.
Slovenské divadlo zaostáva za svetom. Cesty našich divadelníkov západným smerom sa už dlhé desaťročia končia v Prahe. Pred dekádou vo vyberavom nemeckom prostredí pravidelne hosťoval súbor Stoka. Pred dvoma rokmi sa Miloš Karásek dostal so svojou hrou na prestížny festival do Wiesbadenu.
Zásluhou Divadelného ústavu sa uskutočnilo viacero scénických čítaní súčasných dramatičiek a dramatikov ako Anna Grusková, Jana Juráňová, Marek Olekšák alebo Viliam Klimáček v Berlíne či vo Viedni. Vyšlo aj niekoľko kvalitných časopiseckých a knižných antológií.
Kedykoľvek mám príležitosť, pokúšam sa propagovať naše divadelné písanie, ako naposledy na pódiovej diskusii s Evou Maliti-Fraňovou a Martinom Porubjakom v Hamburgu. Plyš vznikol ako prvá inscenácia podľa slovenskej predlohy po mnohých rokoch na významnej nemeckej scéne. Ide len o miniatúrny krok, ale verím, že pozitívnym smerom, a azda budú nasledovať aj ďalšie hry slovenských autorov.
V krajine, kde sa pestuje kult neúspechu, sa však nijaký úspech neodpúšťa. Tvorcov hannoverskej verzie som prvýkrát stretol v deň verejnej generálky a do ich práce som nezasahoval. Títo talentovaní ľudia s vynikajúcim vzdelaním a praxou sú zväčša moji rovesníci. Moje priezvisko síce ledva vedeli vysloviť, ale s obdivuhodným a inšpiratívnym nasadením sa rozhodli interpretovať môj text. Na jar 2008 naplánovali sedem repríz. Let z Bratislavy do Hannoveru trvá hodinu.
Nevedomosť a arogancia pani Andrejčákovej spôsobili, že sliz, ktorý chcela hodiť na tvorcov hannoverského Plyšu, napokon skončil na nej samej.
14. január 2008
Prečítajte si aj: “Židovského pôvodu”. Vsuvka.
Michal Hvorecký 