Turné na jar 2013

Po troch rokoch opäť vyrážam na cestu s knihami po celom Slovensku. Idem aj na viaceré miesta, kde som nikdy nevystupoval. Prejdem na jar krajinu od Michaloviec cez Liptov až po Malacky. Robím to pre radosť a inšpiráciu. Chcem vidieť, kde sa vyvíja a kde stagnuje táto krajina, pýtať sa, prečo sa opravujú futbalové štadióny, a nie knižnice. Budem čítať Naum a iné texty, rozprávať, ale aj veľa počúvať a učiť sa. Prosím, dajte vedieť aj svojim priateľom. Poteším sa, ak sa uvidíme nielen na monitore, ale aj naozaj!

5. marec Banská Bystrica, UMB, Tajovského 51, 11:25

5. marec Krupina, kaviareň, 17:00

6. marec Liptovský Hrádok, Čajovňa za siedmimi horami, 17:00

7. marec Liptovský Mikuláš, knižnica, 16:00 

18. marec Sereď, Kultúrny dom, 18:00

19. marec Bratislava, Štátna pedagogická knižnica, 10:00

20. marec Žilina, Stanica + Stroon

4. apríl Trnava, synagóga + Stroon

8. apríl Humenné, Vihorlatská knižnica, 16:30

9. apríl Michalovce, Zemplínska knižnica, 16:00

10. apríl Trebišov, Zemplínska knižnica

20. apríl Senica, DAV, 18:00

22. apríl Rožňava, Gemerská knižnica, 16:30

23. apríl Rimavská sobota, BeneLibri, 11:00

23. apríl Revúca, kníhkupectvo BeneLibri, 17:00

24. apríl Spišská Nová Ves, čajovňa Alchýmka, 19:00 

25. apríl Prešov, Christiania

7. máj Malacky, knižnica

8. máj Prievidza, Podkrovie F5

9. máj, Zvolen, Kráľovská sieň na Zvolenskom zámku

6. jún Nitra, Nitrianska galéria, Župný dom

Turné Michala Hvoreckého sa koná s láskavou podporou spoločnosti Volkswagen Slovakia, ktorá zapožičala nové, malé vozidlo up! Palec up!:)

Bude koho voliť?

Keby sa parlamentné voľby konali dnes, šiel by som voliť, ale odovzdal by som prázdny lístok. Nie je to dobré riešenie, ale už by som si z ponuky nevedel vybrať. Minule som si ešte zvolil z Mosta, ale šlo to do prosta.

Aj preto som zašiel na predstavenie projektu Tvoríme Slovensko, ktoré zorganizovali poslanci Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý. Vraj to zatiaľ nebude politická strana, minimálne rok nie, a možno nikdy. No každá aktivita smerom k občanom a k verejnej diskusii sa cení. Zvlášť v ére, keď odcudzenie medzi mocou a ľudom nabralo feudálne vzdialenosti a vzájomná dôvera klesla na dno Mariánskej priekopy.

Navyše títo dvaja sú síce v politike dosť krátko, no stihli toho urobiť viac, a dobrého, než mnohí naši dinosauri za dve dekády. Len škoda, že sú zrovna v hentej partaji.

1657133
Čítať ďalej

Čas znovu nájdený

26. septembra 1905 pani Jeanne-Clemence Proustovej v hoteli s kruto ironickým názvom Splendide zlyhali obličky. So svojím synom Marcelom, neúspešným francúzskym spisovateľom, bola na krátkom pobyte v Eviane. Syn, gej, chorobne fixovaný na mamu, jej v kritickom okamihu nevedel pomôcť a nedokázal sa na utrpenie ani pozerať, za čo sa až do konca života obviňoval. Mama sa nechala na smrteľnej posteli naposledy odfotiť a po desivej agónii zomrela. Syn neskôr nechal zábery kolovať po svojom obľúbenom bordeli.

Po smrti matky sa Marcel Proust (1871 – 1922) ocitol na psychiatrii. Vyhľadal síce špecialistu na nervové choroby, ale neveril, že mu medicína ešte pomôže. Po necelých dvoch mesiacoch nemocnicu na vlastnú žiadosť opustil. Zamieril do svojho bytu na bulvári Haussmann 102, kde strávil väčšinu času zo zvyšných sedemnástich rokov života. Vytvoril tam opulentné literárne dielo, ktoré navždy zmenilo ľudskú predstavu o tom, čo dokáže románová forma.

marcel-proust-is-inspiratiebron-voor-eetcafe-madeleine-id971557-1000x800-n

Čítať ďalej

Krásu Slovenska nezničia ani romány!

Z aktuálnej matičnej tlače (Slovenské národné noviny, 49/2012) som sa dozvedel, že knihy píšem “na objednávku zahraničných agentúr a nadácií” a “v mene akéhosi efemérneho svetoobčianstva”. 

Autorom je Maroš M. Bančej, bývalý šéfredaktor Dotykov (čo bol kedysi celkom obstojný časopis pre mladú literatúru), momentálne pracovník Národného osvetového centra a známy bojovník za zrušenie A4.

Obrázok

Čítať ďalej

Komu patrí Liszt, Márai a gotika?

Maďarskú veľvyslankyňu pobúrilo, že na koncerte v Aténach predstavili hudobníci Franza Liszta ako slovenského skladateľa. Aj mne sa minulú jeseň v Budapešti stalo, že sa do mňa nečakane pustila riaditeľka tamojšieho literárneho múzea, a začala mi vyčítať, že si Slováci ukradli Sándora Máraia a predstavujú ho svetu ako slovenského spisovateľa.

Namietol som, že ak by sa taká informácia niekde zjavila, budem prvý, kto bude protestovať. Márai bol maďarský spisovateľ, ktorý sa narodil v Košiciach, keď to mesto patrilo Uhorsku.

Rozohnená riaditeľka pokračovala, že v Paríži na slávnej výstave Zlatom a ohňom sa roku 2010 hovorilo o “slovenskej gotike”, pričom nič také neexistuje, spišská gotika je maďarská gotika!

NL_Liszt

Čítať ďalej

Tvorivosť si zaslúži odmenu

“Pán Hvorecký, môžete nám akciu urobiť grátis?” Email zo štátnej inštitúcie, ktorá ma chce pozvať na vystúpenie. Odmenou mi vraj bude “dobrý skutok”.

Už desať rokov si hovorím, že nebudem vystupovať zadarmo, ale vždy znova sa nechám prehovoriť. Čítam rád a vážim si každú príležitosť predstaviť svoju prácu publiku. Ale nerozumiem, ako môžu v roku 2013 od niekoho žiadať prácu bez nároku na honorár. Zvlášť teraz, keď sa prudko zvýšili odvody a keď štát ešte väčšmi žmýka ľudí pracujúcich na dohodu.

Nikomu ani nenapadne prosiť montéra alebo robotníka, aby čokoľvek urobil zadara. Ale spisovateľ, výtvarník, dramaturg – od nás sa to naďalej akosi automaticky očakáva: nájsť si čas, pricestovať, byť k dispozícii aj cez víkend, podať výkon a potom pokorne odísť domov…

Obrázok

Začínam toho mať dosť. Keď o tejto situácii hovorím kolegom v zahraničí, väčšinou mi ani nechcú veriť. Nevedia si predstaviť, že je taký prístup k umelcom vôbec možný. Ešte aj v krachujúcom Maďarsku sú na tom literáti lepšie: knižnice, školy a univerzity im čítačky a prednášky platia. Ja to robím vo svojom voľnom čase a za vlastné. A samozrejme, pozývajúca inštitúcia si naplnila program, vykázala činnosť, legitimizovala svoju existenciu aj svoje platy.

Presne tu je podľa mňa jeden z hlavných problémov našej kultúry. Úradníci, ktorí to organizujú, si hovejú na teplých miestečkách, často najmä politickí nominanti alebo kadejakí bratranci a kamoši starostov a županov.

A tí, ktorí sa reálne snažia kultúru robiť, sa zmenili na ochotníkov, na novodobých hobby tvorcov. A keď sa vzbúria, že takto to už ďalej nejde, hneď ich nahradia noví, pretože vždy sa nájde niekto, kto to urobí ešte lacnejšie, alebo dokonca zaplatí, aby tam vôbec mohol byť. Za oponou už čakajú desiatky amatérov, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby sa presadili a ďalší amatéri ich potom zadarmo a ochotne ohodnotia, akí boli úžasní.

Napísal som pánovi riaditeľovi, že zadarmo vystúpiť nemôžem a teda neprídem, tak ako ani on a jeho zamestnanci nechodievajú do práce bez nároku na plat. Vysvetlil som mu, že nemám iné zamestnanie a tvoriví ľudia si za svoje výkony zaslúžia odmenu.

Na 24 hodín nastalo ticho a potom prišla správa, že peniaze sa zrazu našli. Ponúkli mi honorár, síce pomerne nízky, ale predsa, preto som sľúbil, že prídem.

Zároveň som ich vyzval, aby v rozpočtoch vždy počítali s honorármi pre spisovateľky a spisovateľov aj pre iných kreatívnych ľudí, aby sa z toho stalo pravidlo. Pán riaditeľ priznal, že im to predtým ani nenapadlo, ale že si uvedomujú, ako sa doba zmenila a budú to v budúcnosti zohľadňovať a urobia, čo sa bude dať.

Podobný problém ako ja máte mnohí: v architektúre, vo vizuálnom umení, v hudbe, dokonca aj v modelingu od vás chcú plnohodnotné výkony, ale neraz len za symbolickú alebo dokonca žiadnu odmenu. Ozvali sa aj literárni kolegovia z Ukrajiny a Poľska, kde správa vzbudila vlnu solidarity. Sú na tom podobne…

Viem, že sa to dnes veľmi nenosí, ale podľa mňa by sme mohli skúsiť vyvinúť spoločné úsilie, aby sa na verejnosti tvorivá práca začala chápať ako povolanie, nielen ako záľuba. Mnohí ľudia sú mylne presvedčení, že žijeme v blahobyte a väčšinu času sa flákame, nemajú potuchy, aké nízke sú honoráre za články či knihy alebo za koncerty, nevedia, že výtvarníci musia často dokonca zaplatiť za to, aby mohli vystavovať v štátnych galériách!

Vo verejnosti prevláda predstava tvorivej práce ako večného romantického ničnerobenia, čakania na múzu a života bez starostí. Pritom makáme často viac ako ľudia v bežných robotách, zdierajú nás na nových, vyšších odvodoch aj daniach. My tvoríme obsahy v novinách alebo programy vo výstavných sieňach či v divadlách.

Sme generácia individualistov. Každý tvorí inak. Zväčša bojujeme o prežitie. Naše práva nikto nezastupuje. Mnoho talentov odišlo do iných povolaní, pretože si už nemohli dovoliť žiť ďalej len z tvorby. Ak sa niečo nestane, tento trend bude pokračovať.

Po svojej skúsenosti vám radím: ak vám nebudú chcieť zaplatiť, informujte o tom, protestujte, nedajte sa vydierať, požadujte primeraný honorár. Spoločne môžeme vytvoriť silnejší tlak na to, aby sa veci zmenili. Máte moju podporu.

Čo sa stalo s Českom?

Čo sa to stalo s Českom? Túto otázku som si v uplynulých dvoch-troch rokoch kládol pravidelne. V nedávnych mesiacoch a týždňoch si ju dávam čoraz častejšie, takmer denne, a stále nenachádzam odpoveď. S tou krajinou sa niečo stalo. A nič dobré to nie je. Česko sa stalo oveľa slovenskejším, než keď ešte fungoval spoločný štát.

Čudných, infantilných prezidentov sme predsa vždy mali u nás, tí ich sa správali viac-menej príčetne, dokázali si vlastnoručne napísať prejav a keď ho čítali, aj rozumeli tomu, čo hovoria. Dokonca sa tam občas dala nájsť aj podnetná myšlienka.

Teraz to vyzerá tak, že si Česi v druhom kole vyskúšajú náš model a len čo sa zbavia jedného pekla, budú voliť medzi príšerným a ešte horším následníkom. Česká pravica je už asi rozhádanejšia a skorumpovanejšia ako tá slovenská, a nevie sa dohodnúť ani len na takej základnej veci akou je jeden dobrý spoločný prezidentský kandidát proti demagógom a populistom.

Obrázok

Čítať ďalej