Čo nie je demokratická republika

/ Michal Hvorecky / 2 komentáre

Prečítal som si opäť môjho obľúbeného poľského filozofa Leszka Kolakowského a voľne inšpirovaný ním som napísal zopár poznámok pod názvom Čo nie je demokratická republika. Krajina, kde sa podvodníkom darí oveľa lepšie ako poctivým. Kde malá časť oligarchov zarába sto aj tisícnásobne viac ako väčšina občanov. Kde sa bývalí tajní agenti, ktorí zotročovali ľudí, tešia úcte najvyšších predstaviteľov. Kde sa rasisti a vrahovia pohybujú na slobode. Kde sa množstvo diletantov a plagiátorov úspešne hrá na učiteľov, a kde ozajstní učitelia zarábajú horšie ako upratovačky. Kde korporácie platia oveľa nižšie dane ako vedci a umelci alebo dokonca neplatia nijaké dane. Kde sa chudoba považuje za chybu a zlyhanie. Kde občania majú dojem, že ich hlas nemá žiadnu váhu. Kde o spoločenskom postavení rozhoduje výška konta, nie znalosti a schopnosti. Kde najvyšším trestom za miliardové kradnutie je tichý odchod do tučného dôchodku. Kde pred štvrť storočím neboli štátne dlhy, a dnes dlh rastie o 157 eur za sekundu. Kde sa dá za dve hodiny dôjsť z prvého do tretieho sveta. Kde žije a pracuje veľa talentovaných a usilovných ľudí, ale je čoraz ťažšie sa o nich dozvedieť. Kde sa cenné s povolením búra a bezcenné bez povolenia stavia. Kde sa za vzdelanie považuje diplom a za kultúru šport. Kde sa dá univerzita úspešne ukončiť bez prečítania jedinej knihy. Kde elity odchádzajú do zahraničia a nikto ich nevolá späť. Kde sa o týchto a ďalších dôležitých veciach nehovorí, alebo sa o nich hovorí málo a najmä z pozície rôznych ideológií a moci. Kde ľudia, ktorí majú veľmi radi túto krajinu, ako napríklad ja, prudko strácajú chuť prispievať na ďalšie štátne tunely a plátať obrovské diery v rozpočte, ktoré spôsobili jednotlivci bez akejkoľvek zodpovednosti. Kde si rodičia môžu byť takmer istí, že ich deti sa budú mať ešte horšie, budú chodiť do horších škôl a budú sa liečiť v ešte rozpadnutejších nemocniciach. A najmä: kde napriek všetkému zostáva nádej, že tu môžeme žiť lepšie, ak neuveríme propagande, ak sa neuspokojíme s čoraz rozšírenejšou povrchnosťou, ak budeme kriticky myslieť a tvorivo pracovať, a hlavne ak budeme zmenu aspoň trocha chcieť.

Prečítajte si aj: Chudoba na Slovensku

Zelená žaba

/ Michal Hvorecky / 4 komentáre

Takto vyzerá jedno z najkrajších stredoeurópskych kúpalísk Zelená žaba nad Trenčianskymi Teplicami. Dokončili ho roku 1937 podľa návrhu známeho brnianskeho architekta svetového významu Bohuslava Fuchsa. Na projekte spolupracoval aj slovenský architekt Ladislav Rado, ktorý pred vojnou emigroval do USA, preto ho z dejín nášho staviteľstva takmer vymazali.

Termálna voda sa na Žabu čerpala z údolia. Dielo sa považovalo za novú fázu funkcionalizmu, obohateného o dynamické oblé tvary a postavené v dokonalom súlade s okolitou prírodou. Stavba v strmom teréne bola veľmi náročná, ale miesto na južnom svahu zvolili tvorcovia ideálne. Ešte o ôsmej večer tam svietilo silné slnko. Architekt považoval projekt, ktorý vzbudil európsky ohlas a vyšlo o ňom niekoľko kníh aj v zahraničí, za jeden zo svojich najmilších. Už dvanásť rokov je kúpalisko zatvorené a chátra. V bazéne som naposledy plával, myslím, roku 1999, a obávam sa, že si už doň hlavičku nikdy neskočím.

Zato v neďalekom Trenčíne postavili pred dvoma rokmi za 7,3 milióna eur nové kúpalisko, ktoré má všetko, len nie – vodu… A nemá ju doteraz. Mesto stojí mesačne 6000 eur iba stráženie objektu. Dokončenie bude stáť najmenej 5 miliónov. Architekt Fuchs vo svojej dobe často opakoval, že stavba musí stáť predovšetkým na správnom mieste. Ktovie, čo by povedal dnes.

Údolie

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Mám rád mesto, ale vždy znova sa potrebujem vybrať do údolia, kde pri starom dome tečie divoký potok plný pstruhov, kde nad hlavou celý deň lieta kaňa a trpezlivo čaká na korisť, kde pri nohách skáču premnožené myši a od hladu sa ničoho neboja, ani nakladených pascí, čo pri nesprávnom pohybe vystreľujú do vzduchu a plesnú po prstoch, kde v noci do tmy húka sova a svrčky cvrlikajú zo všetkých strán tak hlasno, že treba zvýšiť hlas, ak chcete, aby vás niekto blízky vôbec počul. Obrovské lopúchy pokrývajú lúky a bijú sa o miesto so žihľavou, čo pŕhli tak, že tŕpnu lýtka, a medzi nimi sa derú na svetlo paprade, rovnaké ako pred miliónmi rokov. Dedo, ktorý sa naozaj volá Mydlo, sa celé dni rozpráva s rybami a rozumie si s nimi lepšie ako s ľuďmi, občas opitý zaspí pri vode, a nie je mu zima, ani hlava ho nebolí, pretože odkedy zomrela hluchonemá Mydlová, ktorá mi siahala po pás, život už aj tak za nič nestojí. Posledných päť obyvateľov horko-ťažko doluje z pôdy zemiaky, vyháňa ovce na pašu a dúfa, že dnes medveď ani jednu neskántri, a keď sa všetky vrátia do košiara, a keď sa dokonca večer podarí na náprotivnom kopci chytiť televízny signál a pozerá sa futbal bez zvuku, zato s obstojným čiernobielym obrazom, vtedy je všetko, ako má byť. Týmto ľuďom, ktorí majú veľmi málo, aj stačí veľmi málo; keď som ich raz pri zoznamovacej borovičke predstavil kamarátovi, ktorý hral v televíznom seriáli, pozerali naňho ako na zjavenie, mysleli si, že na obrazovke prežil svoj ozajstný život a pýtali sa ho na postavu ako na živého človeka, a držali palce, aby sa príbeh šťastne skončil. Nepoznajú oddych, nerozumejú mu, poznajú iba prácu od svitu do mrku, a keď si na chvíľu sadnú, od vyčerpania často ihneď zaspia. Ale to sa už nad hlavou rozprestiera nekonečná obloha s takými hviezdami a čiernotou, akú som v metropole nikdy nevidel. Poznám tam každý strom a krík a kút, a predsa nepoznám vôbec nič. Chodím cez nesmrteľný les, nemám cieľ, lebo chôdza sama je najväčším dobrodružstvom, a cítim to najkrajšie, to, čo už inde nie: som v centre nepokoja, som pri prameni, som súčasťou sveta a bohatstvo je oveľa hlbšie, ako tušíme.

Михаил Хворецки

/ Michal Hvorecky / 4 komentáre

Pred dvoma rokmi sa mi emailom ozval Bulhar menom Asen Milčev. Rád by preložil moju knihu a poprosil o súhlas. Kto by povedal nie? Potom sme sa párkrát stretli, odpovedal som na jeho otázky k rukopisu a spoznali sme sa bližšie. Ten človek za totality, ktorá bola v Bulharsku zvlášť tvrdá, pre zlý triedny pôvod nesmel skoro nič. Ale komunizmus, našťastie, napokon padol a on sa stal diplomatom. Dlhé roky strávil v Prahe a v Bratislave, naučil sa naše jazyky a čo ho zaujalo, chce predstaviť doma. Preložil knihu Alberta Marenčina a teraz moju, ktorú mi včera priniesol zo Sofie. Bulharská pani veľvyslankyňa román pokrstila lupeňmi ruží, čo je tamojšia tradícia. Sympatická dáma Margarita Ganeva, čo je meno ako z hrubého ruského románu, spontánne predniesla rozbor súčasnej bulharskej literatúry, ktorá sa na rozdiel od našej bežne prekladá do veľkých svetových jazykov. Asen už pripravuje antológiu, kde budú nové slovenské básne, poviedky a divadelné hry. Vôbec neprekáža, že bulharský jazyk nepozná H, takže ja sa tam volám Хворецки. Veľkých ľudí ako Asen potrebujú malé literatúry ako soľ, potrebuje ich Európa a vlastne celý svet, ak chce zostať dobrým miestom pre život. Trikrát churá!

Dúhový pochod

/ Michal Hvorecky / 8 komentárov

Podporujem Dúhový pochod Pride. Bol som aj na tom prvom, kde počas môjho príhovoru zaútočili neonacisti a mlátili aj ženy. Môj syn, ešte v brušku svojej mamy, prvý raz zacítil slzný plyn, zrejme, aby sa pripravil, do akého sveta sa narodí.

Hoci fundamentalisti tvrdia opak, Pride je dôkazom, že u nás demokracia napriek všetkému ešte funguje a občianska spoločnosť sa veľmi pomaly, ale predsa rozvíja. Politikom naľavo aj napravo takéto akcie ležia v žalúdku, pretože dokazujú, že nie všetkých sa podarilo zmanipulovať ideologickými kydmi. Je tu stále veľa ľudí, ktorí si vážia slobodu, bránia ju a bojujú za ňu. A to mocným prekáža, lebo oni si tu vybudovali partokraciu a paškvil demokracie, a hoci si hovoria kapitalisti a radi sa oháňajú voľným trhom, najradšej kradnú zo štátneho. Politici našu krajinu nastavili tak, že J&T platí dane 15, Penta dokonca iba 6 percent, zato ja 21 percent. A každého odporu a slobodného prejavu sa boja. Tak ako nevyšetria Gorilu, tak nepotrestajú ani Kotlebu a jeho holohlavých nohsledov.

Pride je vždy dobrá zámienka, ako odpútať pozornosť od skutočných problémov. Keď idem na Dúhový pochod, myslím na spisovateľky Timravu a Irenu Brežnú, na prekladateľku Janu Cvikovú, na Romanu Schlesinger a Hanu Fabry a mnohé ďalšie aktivistky za práva slovenských žien. Spomínam na herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na krasokorčuliara a olympijského víťaza Ondreja Nepelu, na kultového scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných ľudí, ktorí sa tejto akcie nedožili. Bez nich by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie sveta aj umenia omnoho chudobnejšie. Do tretice všetko dobré, dúha!

Prečítajte si aj: Tolerantné mesto či provinčná diera? a Totálna vypatlanosť slovenských neonacistov

Svätý Martin so žobrákom

/ Michal Hvorecky / Jeden komentár

Sedel som v Dóme svätého Martina a počúval som hudbu starú tristo, päťsto aj sedemsto rokov. Čo viac si Bratislavčan môže želať?

Keď tie skladby vo Florencii či v Londýne vznikali, kostol už stál. Úplne hore sa čnie tristokilová replika maďarskej kráľovskej koruny. Dole ležia v katakombách Pálffyovci, v troch radoch nad sebou biskupi, ale aj farár a autor prvého slovenského románu Jozef Ignác Bajza, ktorému druhý diel vlastná cirkev zakázala. Vedľa neho sa donedávna nachádzala aj prázdna sklená rakva Andreja Hlinku. Krypty poškodili sovietski okupanti, keď tam 21. augusta 1968 márne hľadali špionážnu vysielačku, a rozstrieľali aj niekoľko spráchnivených grófov. Vojaci postŕhali mikrofóny pri oltároch a zničili aj automat, ktorý rozprával históriu chrámu v štyroch jazykoch.

V dóme sa konalo devätnásť uhorských korunovácií, aj Máriu Teréziu tam korunovali, no nie za kráľovnú, ale za kráľa. Na svorníkoch rebier visia erby Mateja Korvína. Organový chór navrhol Franz Liszt. Vo svetovej premiére odznela Beethovenova Missa Solemnis.

Legendárny Prešpurák Alexander Albrecht hrával na organe a v archíve mal skoro tritisíc skladieb. Spievalo sa v latinčine, maďarčine, nemčine aj slovenčine.

Zrak mi vždy znova padol na olovenú sochu Svätého Martina na koni, moje zvlášť obľúbené dielo stredoeurópskeho baroka. Roku 1735 ju vytvoril Rakúšan Georg Raphael Donner, ktorý v meste a okolí desať rokov presadzoval svoj štýl, až kým sa sklamaný nevrátil do Viedne. Jazdec, maďarský arcibiskup Imre Esterházy, daruje kus svojho plášťa žobrákovi a vzývajú ho anjeli. Osemnásť volov a dvesto ľudí tri dni ťahalo monumentálne súsošie Prešporkom až do Dómu. Také dobré bolo kedysi maďarsko-slovensko-rakúske spolužitie.

Festival Konvergencie pokračuje v Dóme svätého Martina 17. septembra 2012 o 20:00 koncertom The Hilliard Ensemble.

Chudoba na Slovensku

/ Michal Hvorecky / Jeden komentár

Pri pohľade z Bratislavy to tak nevyzerá, ale na Slovensku žije skoro 700 tisíc ľudí ohrozených chudobou. Každý siedmy človek okolo nás pri rastúcich cenách nevyžije z platu alebo z podpory, nemá na elektrinu a plyn a často ani na jedlo. A ten počet stále rastie. Sú to viac ženy ako muži. A najviac trpia deti.

Pre najchudobnejších vyčlenila Európska únia toho roku 5,1 milióna eur na potravinovú pomoc. Stačilo predložiť plán na výrobu chleba alebo cestovín alebo na nákup ovocia a zeleniny, ale ani jedno z toho tento štát nebol schopný urobiť. Peniaze nedostaneme a ešte aj minuloročných 1,2 milióna eur musíme vrátiť, hoci sa nevie, kde na to vezmeme. Je iba začiatok júna, ale hovorkyňa ministerstva sa vyjadrila, že do konca roku sa to už určite nestihne.

Pritom Ministerstvo pôdohospodárstva má vyše tritisíc zamestnancov. Čo tí ľudia celé dni robia? Zato na odmeny sa iba za druhý polrok 2011 našlo 629 tisíc eur. Štátny tajomník dostal k platu ešte tritisíc eur navrch. Bývalý minister obviňuje zo zlyhania terajšieho a terajší bývalého. Zodpovedný nie je ako vždy nikto.

Voľne parafrázujem čínskeho klasika: V dobre spravovanej krajine je hanbou mať chudobných. V zle spravovanej krajine sú hanbou jej bohatí.