Michal Hvorecký

Čo nie je demokratická republika

/ Michal Hvorecky / 2 komentáre

Prečítal som si opäť môjho obľúbeného poľského filozofa Leszka Kolakowského a voľne inšpirovaný ním som napísal zopár poznámok pod názvom Čo nie je demokratická republika. Krajina, kde sa podvodníkom darí oveľa lepšie ako poctivým. Kde malá časť oligarchov zarába sto aj tisícnásobne viac ako väčšina občanov. Kde sa bývalí tajní agenti, ktorí zotročovali ľudí, tešia úcte najvyšších predstaviteľov. Kde sa rasisti a vrahovia pohybujú na slobode. Kde sa množstvo diletantov a plagiátorov úspešne hrá na učiteľov, a kde ozajstní učitelia zarábajú horšie ako upratovačky. Kde korporácie platia oveľa nižšie dane ako vedci a umelci alebo dokonca neplatia nijaké dane. Kde sa chudoba považuje za chybu a zlyhanie. Kde občania majú dojem, že ich hlas nemá žiadnu váhu. Kde o spoločenskom postavení rozhoduje výška konta, nie znalosti a schopnosti. Kde najvyšším trestom za miliardové kradnutie je tichý odchod do tučného dôchodku. Kde pred štvrť storočím neboli štátne dlhy, a dnes dlh rastie o 157 eur za sekundu. Kde sa dá za dve hodiny dôjsť z prvého do tretieho sveta. Kde žije a pracuje veľa talentovaných a usilovných ľudí, ale je čoraz ťažšie sa o nich dozvedieť. Kde sa cenné s povolením búra a bezcenné bez povolenia stavia. Kde sa za vzdelanie považuje diplom a za kultúru šport. Kde sa dá univerzita úspešne ukončiť bez prečítania jedinej knihy. Kde elity odchádzajú do zahraničia a nikto ich nevolá späť. Kde sa o týchto a ďalších dôležitých veciach nehovorí, alebo sa o nich hovorí málo a najmä z pozície rôznych ideológií a moci. Kde ľudia, ktorí majú veľmi radi túto krajinu, ako napríklad ja, prudko strácajú chuť prispievať na ďalšie štátne tunely a plátať obrovské diery v rozpočte, ktoré spôsobili jednotlivci bez akejkoľvek zodpovednosti. Kde si rodičia môžu byť takmer istí, že ich deti sa budú mať ešte horšie, budú chodiť do horších škôl a budú sa liečiť v ešte rozpadnutejších nemocniciach. A najmä: kde napriek všetkému zostáva nádej, že tu môžeme žiť lepšie, ak neuveríme propagande, ak sa neuspokojíme s čoraz rozšírenejšou povrchnosťou, ak budeme kriticky myslieť a tvorivo pracovať, a hlavne ak budeme zmenu aspoň trocha chcieť.

Prečítajte si aj: Chudoba na Slovensku

Údolie

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Mám rád mesto, ale vždy znova sa potrebujem vybrať do údolia, kde pri starom dome tečie divoký potok plný pstruhov, kde nad hlavou celý deň lieta kaňa a trpezlivo čaká na korisť, kde pri nohách skáču premnožené myši a od hladu sa ničoho neboja, ani nakladených pascí, čo pri nesprávnom pohybe vystreľujú do vzduchu a plesnú po prstoch, kde v noci do tmy húka sova a svrčky cvrlikajú zo všetkých strán tak hlasno, že treba zvýšiť hlas, ak chcete, aby vás niekto blízky vôbec počul. Obrovské lopúchy pokrývajú lúky a bijú sa o miesto so žihľavou, čo pŕhli tak, že tŕpnu lýtka, a medzi nimi sa derú na svetlo paprade, rovnaké ako pred miliónmi rokov. Dedo, ktorý sa naozaj volá Mydlo, sa celé dni rozpráva s rybami a rozumie si s nimi lepšie ako s ľuďmi, občas opitý zaspí pri vode, a nie je mu zima, ani hlava ho nebolí, pretože odkedy zomrela hluchonemá Mydlová, ktorá mi siahala po pás, život už aj tak za nič nestojí. Posledných päť obyvateľov horko-ťažko doluje z pôdy zemiaky, vyháňa ovce na pašu a dúfa, že dnes medveď ani jednu neskántri, a keď sa všetky vrátia do košiara, a keď sa dokonca večer podarí na náprotivnom kopci chytiť televízny signál a pozerá sa futbal bez zvuku, zato s obstojným čiernobielym obrazom, vtedy je všetko, ako má byť. Týmto ľuďom, ktorí majú veľmi málo, aj stačí veľmi málo; keď som ich raz pri zoznamovacej borovičke predstavil kamarátovi, ktorý hral v televíznom seriáli, pozerali naňho ako na zjavenie, mysleli si, že na obrazovke prežil svoj ozajstný život a pýtali sa ho na postavu ako na živého človeka, a držali palce, aby sa príbeh šťastne skončil. Nepoznajú oddych, nerozumejú mu, poznajú iba prácu od svitu do mrku, a keď si na chvíľu sadnú, od vyčerpania často ihneď zaspia. Ale to sa už nad hlavou rozprestiera nekonečná obloha s takými hviezdami a čiernotou, akú som v metropole nikdy nevidel. Poznám tam každý strom a krík a kút, a predsa nepoznám vôbec nič. Chodím cez nesmrteľný les, nemám cieľ, lebo chôdza sama je najväčším dobrodružstvom, a cítim to najkrajšie, to, čo už inde nie: som v centre nepokoja, som pri prameni, som súčasťou sveta a bohatstvo je oveľa hlbšie, ako tušíme.

Михаил Хворецки

/ Michal Hvorecky / 4 komentáre

Pred dvoma rokmi sa mi emailom ozval Bulhar menom Asen Milčev. Rád by preložil moju knihu a poprosil o súhlas. Kto by povedal nie? Potom sme sa párkrát stretli, odpovedal som na jeho otázky k rukopisu a spoznali sme sa bližšie. Ten človek za totality, ktorá bola v Bulharsku zvlášť tvrdá, pre zlý triedny pôvod nesmel skoro nič. Ale komunizmus, našťastie, napokon padol a on sa stal diplomatom. Dlhé roky strávil v Prahe a v Bratislave, naučil sa naše jazyky a čo ho zaujalo, chce predstaviť doma. Preložil knihu Alberta Marenčina a teraz moju, ktorú mi včera priniesol zo Sofie. Bulharská pani veľvyslankyňa román pokrstila lupeňmi ruží, čo je tamojšia tradícia. Sympatická dáma Margarita Ganeva, čo je meno ako z hrubého ruského románu, spontánne predniesla rozbor súčasnej bulharskej literatúry, ktorá sa na rozdiel od našej bežne prekladá do veľkých svetových jazykov. Asen už pripravuje antológiu, kde budú nové slovenské básne, poviedky a divadelné hry. Vôbec neprekáža, že bulharský jazyk nepozná H, takže ja sa tam volám Хворецки. Veľkých ľudí ako Asen potrebujú malé literatúry ako soľ, potrebuje ich Európa a vlastne celý svet, ak chce zostať dobrým miestom pre život. Trikrát churá!

Dúhový pochod

/ Michal Hvorecky / 8 komentárov

Podporujem Dúhový pochod Pride. Bol som aj na tom prvom, kde počas môjho príhovoru zaútočili neonacisti a mlátili aj ženy. Môj syn, ešte v brušku svojej mamy, prvý raz zacítil slzný plyn, zrejme, aby sa pripravil, do akého sveta sa narodí.

Hoci fundamentalisti tvrdia opak, Pride je dôkazom, že u nás demokracia napriek všetkému ešte funguje a občianska spoločnosť sa veľmi pomaly, ale predsa rozvíja. Politikom naľavo aj napravo takéto akcie ležia v žalúdku, pretože dokazujú, že nie všetkých sa podarilo zmanipulovať ideologickými kydmi. Je tu stále veľa ľudí, ktorí si vážia slobodu, bránia ju a bojujú za ňu. A to mocným prekáža, lebo oni si tu vybudovali partokraciu a paškvil demokracie, a hoci si hovoria kapitalisti a radi sa oháňajú voľným trhom, najradšej kradnú zo štátneho. Politici našu krajinu nastavili tak, že J&T platí dane 15, Penta dokonca iba 6 percent, zato ja 21 percent. A každého odporu a slobodného prejavu sa boja. Tak ako nevyšetria Gorilu, tak nepotrestajú ani Kotlebu a jeho holohlavých nohsledov.

Pride je vždy dobrá zámienka, ako odpútať pozornosť od skutočných problémov. Keď idem na Dúhový pochod, myslím na spisovateľky Timravu a Irenu Brežnú, na prekladateľku Janu Cvikovú, na Romanu Schlesinger a Hanu Fabry a mnohé ďalšie aktivistky za práva slovenských žien. Spomínam na herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na krasokorčuliara a olympijského víťaza Ondreja Nepelu, na kultového scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných ľudí, ktorí sa tejto akcie nedožili. Bez nich by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie sveta aj umenia omnoho chudobnejšie. Do tretice všetko dobré, dúha!

Prečítajte si aj: Tolerantné mesto či provinčná diera? a Totálna vypatlanosť slovenských neonacistov

Lovci & zberači v lepších formátoch

/ Michal Hvorecky / 4 komentáre

Takmer dvetisíc ľudí si za pár týždňov stiahlo legálne a zadarmo zbierku poviedok Lovci & zberači. Veľmi si cením aj podnetnú diskusiu, ktorá sa okolo môjho rozhodnutia rozprúdila.

Viacerí z vás mi vyčítali, že som knihu poskytol len v PDF. To som aj očakával, no nevyznávam sa, žiaľ, v elektronickom publikovaní, a nevedel som s tým nič urobiť. Preto ma zvlášť potešilo, keď sa niekoľkí čitatelia ponúkli, že mi s tým pomôžu a skutočne aj čo-to urobili alebo poskytli cenné rady. Niektorí z nich boli roku 2001, keď tá kniha vyšla prvý raz, ešte deti. Vďaka všetkým! Najďalej sa dostal Denis alias dxcore35. Patrí mu moje veľké poďakovanie za ochotu a pomoc. Jeho zásluhou si Lovcov & zberačov môžete stiahnuť vo formáte epub alebo mobi. Prosím, ohodnoďte výsledok a napíšte spätnú väzbu.

Toto je internet, aký mám rád – otvorená a živá kreatívna komunita, ktorá diskutuje, uvažuje a spoločne hľadá nové cesty a riešenia, kde sa nielen mláti prázdna slama v nezmyselných diskusných fórach, ale kde sa niečo konkrétne vytvára, kde sa experimentuje aj za cenu rizika, keď je výsledok neistý.

Keď som začínal písať, email používalo na Slovensku iba zopár desiatok ľudí. Dnes už mnohí premýšľame o tom, ako sa budú vydávať knižky v budúcnosti, čo čaká tradičné literárne vydavateľstvá a veľké distribúcie, za čo sa oplatí platiť a za čo vôbec nie. Zažil som príchod webu pre masy, sociálnych sietí, rozmach audiokníh a teraz ebookov. A už sa teším na ďalšie prekvapenia.

Píšem ďalej a vlastne stále rovnako: pre mňa zostáva podstatný iba samotný text. Forma je druhoradá. Pracujem na nových poviedkach a píšem ich na počítači aj rukou do notesa. Zverejním ich, iba ak s nimi budem spokojný.

Keďže formáty mobi a epub znamenajú technologický posun, pridávam tentoraz obálku druhého vydania, ktorú urobila Mikina Dimunova na motívy tej prvej Tiborovej.

Prečítajte si aj: Lovci & zberači: kniha na stiahnutie

Nelegál mi nie je egál

Spisovatelia v školských laviciach

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Predpokladám, že ste ešte nikdy nepočuli o Múzeu školstva a pedagogiky. Ani ja som o ňom donedávna nevedel, a to mám múzeá veľmi rád. Nachádza sa v Petržalke na Hálovej 16 a sprístupnili tam výstavu Spisovatelia v školských laviciach. Stojí za to. Uvidíte, ako a kedy chodili do školy Tomáš Janovic, Daniel Hevier, Ladislav Ballek, Daniela Kapitáňová, Eva Borušovičová, Etela Farkašová či Pavol Rankov. Sú tam staré vysvedčenia, lavice, tabule, učebné pomôcky, raritné fotky aj filmové spomienky. A tiež jeden prvák zo Základnej školy na Hubeného 25 v Bratislave v roku 1983.

Viac informácií na webe Múzea školstva a pedagogiky

Ako prekonať slovenský „český komplex“?

/ Michal Hvorecky / 38 komentárov

Je len málo vecí, ktoré my, Slováci, vieme robiť na svetovej úrovni. Kradnúť eurofondy, porovnávať sa s vtákmi holubovitej čeľade, vyrábať luxusné autá (pod nemeckým vedením), paličkovať (platí pre staré mamy v Španej doline), šikovne búrať historicky cenné stavby, závidieť si, aj keď často niet čo, ohovárať aj ľudí, ktorých vôbec nepoznáme, zavárať uhorky a broskyne v množstvách, ktoré sa v žiadnom prípade nedajú zjesť, budovať nelegálne skládky, destilovať tuhé liehoviny v hrozne nenápadných drevených šopách, označovať sa za obyčajných ľudí, aj keď na to nie je najmenší dôvod, a vášnivo diskutovať o hokeji, pozerať hokej, nadávať naň, tešiť sa z neho, ignorovať ho, pohŕdať tými, ktorí ho majú radi a tak ďalej vo všetkých kombináciach. A asi dvadsať z nás vie hokej aj vynikajúco hrať.

O tom, že hŕstka z nás vie prekvapivo dobre kolektívne korčuľovať a umiestňovať drobný gumový predmet valcovitého tvaru do bránky súpera, o tom by už nepochybovali ani antickí skeptici a tí pochybovali ešte aj o vlastných pochybnostiach. Je to proste tak.

Čítať ďalej →